Návody ako podkopávať a rúcať nepohodlné zriadenia, V. časť
Súčasný opozičný líder Michal Šimečka (Progresívne Slovensko), ktorý bol v tajnom hlasovaní 17. septembra 2024 odvolaný z funkcie podpredsedu Národnej rady SR, ešte ako študent politológie a medzinárodných vzťahov publikoval článok „Šírenie a mobilizácia občianskej spoločnosti vo farebných revolúciách“. Vydaný bol vo februári 2009 vo vedeckom časopise Stredoeurópskej univerzity v Budapešti, ktorej činnosť dodnes financuje americký miliardár George Soros. Pod tlakom súčasného maďarského premiéra Viktora Orbána (Fidesz) v roku 2020 presunula svoju činnosť do Viedne. Prinášame vám piatu a poslednú časť jeho analýzy.
Michal Šimečka sa v záverečnej časti svojej analýzy zameriava na Ukrajinu. Podľa jeho názoru jej miestni aktivisti vyškolení na báze srbského Otporu začali svoju činnosť v čase priaznivých politických príležitostí.
- UKRAJINSKÍ AKTIVISTI
Okrem srbských skúseností ich inšpirovala aj práca slovenských aktivistov, ktorí v roku 1998 pomohli poraziť Vladimíra Mečiara. „Súbežne s procesom zjednotenia opozície okolo kandidatúry Viktora Juščenka pred prezidentskými voľbami v roku 2004, mladí aktivisti si začali uvedomovať, že skúsenosť ich zahraničných partnerov boli pre Ukrajinu veľmi dôležité.“ Ako ďalej poznamenáva dve skupiny ukrajinských aktivistov – jedna spojená so srbskými trénermi Otporu a druhá so silnejšími väzbami na slovenských veteránov OK98 – vytvorili dve samostatné, ale úzko prepojené hnutia známe ako "čierna" a "žltá" Pora (Je čas). Na okraj treba pripomenúť ako OK98, respektíve Občianska kampaň ’98, ovplyvnila v neprospech suverénnej a národnej slovenskej politiky výsledky parlamentných volieb 25. a 26. septembra 1998. Vďaka systematickej práci vyššie spomenutých slovenských aktivistov za výdatnej finančnej a materiálnej pomoci zahraničia a vtedajšej „demokratickej“ opozície, sa podarilo zmanipulovať veľkú časť slovenskej populácie. Vytvorili naratív, že Vladimír Mečiar ako politický autokrat viedol Slovensko do záhuby mimo Európsku úniu a NATO. Voľby Mečiar síce vyhral, ale vládnu koalíciu sa mu zostaviť nepodarilo. Namiesto sľubovaného blahobytu osemročné vládnutie Mikuláša Dzurindu prinieslo stratu ekonomickej a energetickej suverenity Slovenskej republiky. Predajom strategických energetických podnikov do rúk cudzích štátov sa príjmy slovenského štátneho rozpočtu zredukovali iba výnosy z daní a odvodov.
- ŠKOLENIA A SEMINÁRE
Predseda Progresívneho Slovenska hovorí, že prvé kontakty ukrajinských aktivistov so zástupcami OK98 nastali už v marci 1999 v Bratislave na workshope zdieľajúcom poznatky o slovenských skúsenostiach. So srbským náborovým špecialistom Otporu Milošom Milenkovićom začali väčšiu spoluprácu v marci 2001. Na základe toho sa odštartovala séria školiacich seminárov pre ukrajinských mládežníckych aktivistov. Podľa Michala Šimečku predstavitelia Otporu uskutočnili dvadsaťtri dvojdňových seminárov po celej Ukrajine. Ako sám píše vďaka nim sa vyškolilo viac ako sedemsto ukrajinských aktivistov. Dodáva zároveň, že na rozdiel od Gruzínska protirežimové úsilie na Ukrajine nepredstavovalo jeden pohyb. Pred vypuknutím takzvanej oranžovej revolúcie, ktorá prebehla na Ukrajine v novembri až decembri roku 2004, sa podľa súčasného opozičného lídra záverečná príprava ukrajinských aktivistov veteránmi Otporu zorganizovala v apríli 2004 v srbskom Novom Sade. Podľa jeho slov sa na nej zúčastnilo osemnásť mládežníckych lídrov z rôznych ukrajinských regiónov.
- RUKOPIS ZAHRANIČIA
Obe farbené revolúcie v Gruzínsku a na Ukrajine spred dvadsiatich rokov mali zahraničný rukopis. Toto tvrdenie skutočne potvrdzuje článok predsedu opozičného Progresívneho Slovenska Michala Šimečku „Šírenie a mobilizácia občianskej spoločnosti vo farebných revolúciách“. Čo je najsmutnejšie je fakt, že „demokratické“ zmeny v oboch štátoch nepriniesli sľubovaný pokoj a prosperitu. Práve naopak. Dôsledky ružovej revolúcie v Gruzínsku z novembra 2003 boli fatálne. Nástupca zvrhnutého gruzínskeho prezidenta Eduarda Ševardnadzeho Michail Saakašvili priviedol svoju krajinu do krátkeho vojenského konfliktu s Ruskou federáciu v auguste 2008. Dnes sa situáciu v tejto krajine opakuje. Súčasné nepokoje v Gruzínsku majú rovnaký scenár ako v roku 2003. „Demokratická“ opozícia na čele s probruselskou prezidentkou, ktorej práve v týchto dňoch, končí mandát, nedokážu uznať výsledky demokratických volieb. Ťahajú ľudí na námestia, kde sa uchyľujú k násilnostiam. V konfrontácii s bezpečnostnými zložkami existuje hrozba aj úmrtí. Problém je, že novozvolená vláda nerobí „kolenačkovú“ politiku voči Bruselu a preto je považovaná za proruskú. Mimochodom ja ústavný súd Gruzínska uznal, že voľby boli demokratické. Prezidentka sa chce udržať vo funkcii, bruselské opozícia získať moc a preto sa neštítia použiť občanov ako štíty na svoje mocenské zámery. Je to neuveriteľné, kedy nedokážu progresívne, bruselské sily uznať výsledky demokratických volieb. A na dôvažok existuje nebezpečenstvo, že pokiaľ zvolená gruzínska vláda prenechá moc svojim politickým odporcom, riziko obnovenia vojny s ruskou armádou bude vysoké.
- A NAPOKON VOJNA
V prípade Ukrajiny oranžová revolúcia v roku 2004 našťastie nepriniesla vojnu s Ruskou federáciou. O deväť rokov neskôr sa zopakoval rovnaký scenár násilného zvrhnutia vlády v Kyjeve, ktorý mal už však devastačné následky. Jeho dôsledkom je neutíchajúci vojenský konflikt medzi Ukrajinou a Ruskou federáciou.
Juraj DOMIN – Foto: internet