Slovák, ktorému Slovensko bolo vesmírom
Medzi pamätihodnosti Martina patrí určite Národný cintorín. Cestou do Martina neobišla som tento svätostánok. Príťažlivá sila tohto cintorína pramení v duchovnej hodnote tu odpočívajúcich národovcov. Prechádzala som za dažďa lipovou alejou. Zrak mi pritiahlo bronzové srdce, prechádzam okolo pamätníka olympionikov, neobídem ani hrob Izabely Textorisovej či Maše Haľamovej, nemôžem prehliadnuť ani mohutnú mohylu Svetozára Hurbana Vajanského, zastavím sa aj pri slávnych spisovateľoch, vedľa Kmeťa pod spoločným jaseňom Ján Kalinčiak, v popredí cintorína sa belie nový pomník Martina Kukučína, oči sa uprú aj na hrob Janka Kráľa...
Spomedzi pomníkov na mňa najviac umeleckým stvárnením zapôsobia vyčnievajúce, do pieskovca vykresané dve postavy v národných krojoch − jánošíkovská postava, v smútku opretá o veľkú tabuľu, na ktorej je napísané Pavol Mudroň, a figúra pri tabuli s nápisom Andrej Halaša. Zberám sa už odísť, nikde ani živej duše, len akási pani sa mi prihovorila slovami: „To ste si vybrali zlý čas.“ A tu zrazu v bráne sa vynorí celý zástup študentov. Prišli z Liptovského Mikuláša z Hotelovej akadémie akoby na hodinu slovenčiny. Panie učiteľky im dali zadanie a oni sa rýchlosťou blesku rozpŕchli po cintoríne. Odporučili mi návštevu Domu Jozefa Cígera Hronského. „Keď ste prispievateľkou literárnych novín, tak určite tam choďte, my akurát stadiaľ ideme.“ Medzitým prišli už aj študenti s menami významných dejateľov. Neboli proti ani spoločnej fotografii. Na ich podnet som sa vybrala do Domu Jozefa Cígera Hronského. A neoľutovala som.
■ ŽIVOT BEZ ODDYCHU
Dom na Hviezdoslavovej ulici č. 5 sa navonok nelíši od ostatných domov, no viditeľný pútač a pamätná tabuľa prezrádzajú, že tu pôsobil spisovateľ Jozef Cíger Hronský. Expozícia pod názvom Život bez oddychu bola vybudovaná pod hlavičkou Archívu Matice slovenskej. „Podľa vlastného návrhu si v rokoch 1937 − 1939 postavil dom, v ktorom prežil šesť najšťastnejších rokov svojho života,“ informuje sprievodkyňa a archivárka zbierok Matice slovenskej Helena Belláková. Expozícia je rozdelená na dve časti, prízemie je venované životu a dielu J. C. Hronského na Slovensku, druhé poschodie je venované jeho pobytu v emigrácii. Na stenách možno vidieť staré čiernobiele fotografie. Panely v tvare otvorenej knihy približujú Hronského osobnosť ako spisovateľa, maliara, novinára, správcu Matice slovenskej a iné, v sklenenej vitríne sú inštalované osobné predmety z jeho pozostalosti. Vzácny je jeho kožený meštek, ktorý si ušil sám so zrnkami rodnej zeme a vložil tam pár zrniečok ruženca jeho matky, a celý život ho nosil pri sebe, nožík, ktorým si otváral svoju bohatú korešpondenciu, sú tam žolíkové karty, tabatierka, a krížik, ktorý putoval s ním až do Južnej Ameriky a vrátil sa do tohto domu po tridsiatich troch rokoch od jeho smrti, v roku 1993.
■ PRECHÁDZKY PRI HRONE
„Narodil som sa vo Zvolene pod Zvolenským zámkom, miloval som prechádzky popri rieke Hron, preto som si zvolil svoje druhé priezvisko Hronský.“ J. C. Hronský sa narodil 23. februára 1896 ako druhý v poradí zo siedmich súrodencov, mal tri sestry a troch bratov (žije ešte jeho neter 90-ročná Mária Macuľová, dcéra brata Štefana, dlhé roky bola predsedníčkou Miestneho odboru MS v Brezne). Z rodiny Cígerovcov je známejší Anton Cíger, ktorý bol hudobný skladateľ. Otec Peter Pavol Cíger pracoval ako piliar a stolár a matka Jozefína, rod. Marková, bola domáca. Jozef študoval na ľudovej a meštianskej škole vo Zvolene, neskôr v Krupine, kam sa rodina presťahovala, napokon na Maďarskom kráľovskom štátnom učiteľskom ústave v Leviciach, kde vyštudoval matematiku. Po skončení školy nastúpil ako učiteľ v Senohrade (1914) a v Horných Mladoniciach, potom učil aj v Krupine a v Kremnici. V roku 1917 nastúpil na taliansky front v Pijave ako vojak pešieho pluku. V roku 1919 sa oženil s Annou Valériou, rod. Ružinákovou, dcérou majiteľa krupinskej tlačiarne. Mali spolu syna Juraja. Nakoniec sa v roku 1927 na dlhšie usadil v Martine – najskôr ako učiteľ na meštianskej škole (dnešná Obchodná akadémia).
■ MATIČNÁ ČINORODOSŤ
Keď choroba vyradila z práce tajomníka Matice slovenskej Štefana Krčméryho a starnúci správca Jozef Škultéty už nestačil na nové úlohy, Hronský ich ako tajomník úplne nahradil a stal sa vedúcou osobnosťou v Matici slovenskej. Na návrh Jozefa Škultétyho ho 11. mája 1932 zvolili za člena matičného výboru a 27. apríla 1933 za tajomníka Matice slovenskej. Jednou z prvých jeho aktivít bolo zorganizovať cestu matičnej delegácie k americkým Slovákom. Spolu s Konštantínom Čulenom, Karolom Plickom a Jozefom Cincíkom tu pobudli od 11. decembra 1935 do 15. júla 1936. Ako dar im viezli pätnásťtisíc kilogramov kníh. Bol nesmierne činorodý. S jeho menom sa spája aj budova Slovenskej národnej knižnice, zaslúžil sa tiež o vybudovanie tlačiarne Neografia v Martine, založil rozhlasové vysielanie z Martina, angažoval sa i v divadle, založil divadelnú šatnicu, ktorá požičiava kostýmy až do súčasnosti, zaslúžil sa o rozvoj bábkového divadla na Slovensku aj o založenie profesionálnej scény Slovenského komorného divadla (1941) a bol tiež zakladateľ Zahraničnej Matice slovenskej (1959). Zdobia ho mnohé iné aktivity.
■ PRACOVNÉ ZÁZRAKY
Jozef C. Hronský o Matici napísal: „ Ráčte odpustiť, že sa tak vyslovím, ako sa vari človeku priam z matičného najužšieho kruhu vysloviť ani nepatrí, ale mám preto veľmi veľa dôvodov, aby som povedal, že sa v Matici slovenskej skoro zázraky robia. Štyria-piati tajomníci-referenti, počítam do toho i nášho bibliotekára, majú dnes na starosti sedem redakcií, vedecké odbory, bibliotéku, vyše 200 miestnych odborov, každý štvrtý deň vychodí z Matice jedna publikácia, čo znamená, že treba sa prehrabať aspoň v troj-, štvornásobnom rukopisnom materiáli, priemerne každý deň je aspoň jeden z pracovníkov na cestách, priemerne na každý tretí deň pripadá na týchto pracovníkov jedna prednáška alebo článok, a tu treba ísť na slávnosti, ankety, zhromaždenia, otváranie kultúrnych budov, na jubileá, pohreby, treba čo-to i prečítať, preskúmať, preštudovať, tu treba dozrieť na administrácie, expedície, finančné starosti doliehajú na myseľ, treba mať rozhľad i v zamestnancoch, ktorých je dnes i s tlačiarňou vyše 150, treba sa venovať i rozličným návštevám, ktorých je priemerne ročne 10 − 12 000, a mnoho iných väčších-menších vecí prekonávať musí hŕstka ľudí, nuž, verte dosť je toho, čo sa vykonáva a čo sa vykonalo.“
■ LITERÁRNA TVORBA
Už v Krupine sa Hronský zoznámil s Pavlom Bujnákom, s ktorým začali vydávať regionálny časopis Hontiansky Slovák, v ňom začal uverejňovať svoje prvé literárne útvary, prvotinou bola báseň Siroty, popritom publikoval v Národných novinách a v Slovenských pohľadoch. Ako spisovateľ vidí, čo si mnohí nepovšimnú, čo iným unikne, zdrojom inšpirácie sa mu stáva obyčajný slovenský ľud, vracia sa i ku krásnym spomienkam na detstvo, niektoré jeho diela sú silne autobiografické. Kdesi na Horehroní sa dá do reči s robotníkom a z toho rozhovoru povstali Brondove rozprávky. Počas letných dní strávil niekoľko dní v Liptovskej Lužnej, životné osudy ľudí v tejto doline opísal v rozsiahlom románe Chlieb (1932). V Heľpe počúval prostého drevorubača, ktorý vari ani čítať nevedel, a po návrate z dovolenky napísal román Jozef Mak (1933). Z kraja pod Poľanou vznikli Podpolianske rozprávky. Posledný román napísaný vo vlasti je Na Bukvovom dvore (1944). Udalosti prvej svetovej vojny široko rezonujú v jeho tvorbe. Venoval sa najmä tvorbe pre deti, jeho knihy patria k najkrajším pokladom nášho detstva, veď kto by nepoznal Smelého zajka, Smelého zajka v Afrike, Budkáčika a Dubkáčika, no dobre známe sú aj Sokoliar Tomáš, Tri múdre kozliatka a mnohé iné. Niektoré z diel boli sfilmované. Deti určite zaujme 3D miestnosť, kde premietajú krátku ukážku z rozprávky o dvoch prasiatkach, ktoré sa vybrali na skusy do sveta. Dlhé roky bol redaktorom časopisu Slniečko, ktorý vychádza dodnes. Významné miesto našli v ňom ilustrátori ako Jaroslav Vodrážka, Karol Ondreička, Ľudovít Fulla, Martin Benka, Vincent Hložník, Emil Makovický. O tvorbe pre deti sa vyjadril takto: „Keby som mohol diktovať, dal by som popáliť všetky smutné knihy, rozkázal by som písať ak nie diela priam veselé, ale rozhodne bez uplakaných čiernych farieb... “
■ MALIARSKY TALENT
„Chcel som byť maliarom, mal som pozháňané všelijaké štipendiá, ale otec robotník, mal na starosti ešte školovanie šiestich mojich súrodencov, veľmi málo prostriedkov, a azda ešte menej dôvery, že narábanie štetcom je naozaj seriózne zamestnanie, i vyviedol ma na vojnou pritlačenú dedinu, a bez voľby, bez predbežného ustanovenia stal som sa učiteľom. Stal som učiteľom, aby som učil. “ K najvýznamnejším maľbám Hronského patrí vytvorenie dvadsiatich ôsmich veľkoformátových okenných obrazov Zázračný život Panny Márie Lujánskej aj s tematikou sv. Františka z Assisi na objednávku rehole františkánov, ktoré sú realizované v kostoloch Santiago de Chile. Zanechal 1 521 výtvarných artefaktov...
■ ŽIVOT V EMIGRÁCII
V noci z 1. na 2. septembra 1944 ho členovia Národnej stráže, bezpečnostného orgánu SNP, zatkli a uväznili v pivnici vily pri železničnej stanici v Martine. Rozhodol sa, že zo Slovenska odíde, v januári 1945 sa odsťahoval do Bratislavy. Po zrelom uvážení sa rozhodol odísť najskôr do Rakúska, cez Bavorsko do Ríma. Tu sa vrátil k maľovaniu a začal používať dievčenské meno svojej matky − Marko. V Ríme navštevoval Akadémiu výtvarných umení a štúdium ukončil semestrálnou maľbou Kristus. Po zatknutí talianskou políciou odplával loďou Mendoza do Argentíny, v hlavnom meste Buenos Aires pobudol pol roka, tunajšie teplé a vlhké počasie nevyhovovalo jeho manželke, preto sa usadili v najvýznamnejšom pútnickom meste Južnej Ameriky v Lujáne (vysl. Luchán), vzdialenom od hlavného mesta sedemdesiat kilometrov. Po príchode do Argentíny to mali ťažké, nevedeli reč, spolu so synom začali pracovať ako ladiči klavírov, opravovali hodiny, dokonca na kostolnej veži. Hronský napokon začal pracovať v textilnej fabrike Algodonera Flandria u flámskeho podnikateľa Julia Steverlyncka, ktorý si ho veľmi obľúbil. Začínal ako obyčajný robotník, neskôr sa vypracoval na návrhára látok, postupne na staviteľa, neskôr projektoval sakrálne stavby a zabezpečoval ich realizáciu. Postavil cintorín s kaplnkou, športový areál, založil si súkromnú výtvarnú školu pre deti fabrických robotníkov, dokonca znak fabriky nesie pečať Hronského, a po nociach písal. V Argentíne si založil keramickú dielňu, za poslednú kolekciu úžitkovej keramiky ho rodina pochovala. Zomrel ako 64-ročný 13. júla 1960; jeho manželka ho prežila len mesiac a desať dní, pomerne mladý zomiera aj syn Juraj ako 47-ročný v roku 1970. Oženil sa so Slovinkou Cecíliou Peternejl (zomrela ako 90-ročná, mali spolu dcéru). Z potomkov žije pravnuk Mauro a pravnučka Anna Valéria (meno dostala po prastarej mame), žije v Lujáne, v dome, ktorý postavil Hronský, a vyučuje matematiku ako jej prastarý otec. Je pochovaný na Národnom cintoríne v Martine s manželkou a spolu s tajomníkom Matice slovenskej Štefanom Krčmérym. „Hronského odchod bol premyslený, vedomý, lebo nemohol a nechcel žiť v situácii, ktorá siahala na jeho slobodu a išla siahnuť aj na jeho dielo. Predvídal správne. Radšej odišiel do sveta, on spisovateľ, milujúci nadovšetko svoj ľud, matičiar, ktorému Matica bola náplňou života. Slovák, ktorému Slovensko bolo vesmírom,“ napísal o jeho odchode Imrich Kružliak.
Text a foto: Janka MARTINCOVÁ