Profesor Ivan LALUHA exkluzívne pre naše periodikum o 55. výročí udalostí roka 1968. Jeden z posledných svedkov, tiež účastníkov, ale najmä aktívnych a rešpektovaných historikov, autor súhrnnej encyklopedickej práce k vlaňajšej storočnici Alexandra Dubčeka, profesor Ivan LALUHA (* 1932) poskytol Slovenským národným novinám rozhovor o udalostiach, ktoré sú aj po vyše polstoročí pálčivou témou pri hľadaní odpovedí na príčiny invázie štvrťmiliónovej armády do Česko-Slovenska a následnej dvadsaťročnej okupácii.
- Má nám dnes táto minulosť čo povedať?
Nesústreďujme sa len na ten jeden dramatický deň vpádu armád piatich štátov, ale na príčiny, aké bolo pozadie tejto nevyprovokovanej agresie priečiacej sa medzinárodnému právu a princípom OSN. V apríli 1968 som uverejnil rozsiahlu štúdiu Národ, demokracia, suverenita, v nej okrem iného uvádzam, že výšku politikov, ale aj výšku národa treba posudzovať podľa toho, ako správne vedia možnosti usmerniť a využiť na obrodu národa, demokracie a suverenity republiky. Ak sa tak nestane, prežijeme nové obdobie depresie, pasivity a regresu. Myslím si, že to platí aj dnes. Vtedy som tiež povedal, že každý národ má takú vládu, akú si zaslúži, a náš národ si za svoju trpkú minulosť zaslúži svoju vlastnú slovenskú kultivovanú vládu. Myslím si, že to stále platí. Treba sa sústrediť na to, ako hlasovať, koho vybrať, komu dať hlas, ako vytvoriť voľbami podmienky na takú vládu, ktorá aspoň v značnej časti naplní to hlavné, rozhodujúce pre občana, pre jeho spokojnosť. V tomto je onen rok ’68 posolstvom aj pre dnešok.
- Prečo treba objasňovať príčiny?
Lebo je to poučením, ako sa politicky i morálne riešila vtedajšia kríza. Československo v šesťdesiatych rokoch minulého storočia očividne zaostávalo za vývojom v Európe. Pritom predtým patrilo medzi špičkové štáty. Po roku 1945 otrocky preberalo cudzí sovietsky model. Ten samotní Sovieti podrobili zdrvujúcej kritike v polovici päťdesiatych rokov, ale ďalej sa nedostali. Na rozdiel od nás. Už od roka 1963 sa začína proces Bratislavské predjarie. Vyvrcholilo to po politických zmenách v apríli 1968 programom zameraným na nápravu krízového stavu. Cieľom bol humanizmus a spoločenská aktivita. O to išlo. Dať sa dovedna a spoločne riešiť krízu. To platí aj dnes.
Československý program prekonal hlavnú tézu Manifestu komunistickej strany o triednom boji. Dubček presadzoval, že treba skoncovať s tézou o triednom boji, teda aj boji proti triednym nepriateľom, treba postaviť rozvoj spoločnosti na novom všeľudovom princípe. Teda išlo o nové spoločenské usporiadanie. Bol to na tie časy unikátny program aj v európskych súvislostiach. Išlo o nový model usporiadania spoločnosti, utváranie priestoru pre každého človeka pri jeho sebarealizácii. Teda od triedneho k všeľudskému, humanistickému modelu spoločnosti. Náš model novej spoločnosti sa nestotožňoval vonkoncom so sovietskym. Je slabé slovo povedať, že Moskve sa nepáčil.
- Akčný program sa opieral o vedeckú analýzu stočlenného kolektívu, známu pod názvom Civilizácia na rázcestí...
Áno, rok 1968 má dva polčasy – prvých osem mesiacov to boli reformy, potom to bolo potláčanie všetkého reformného. Dnes pri 55. výročí dávame dôraz na okupáciu, ale mali by sme sa sústrediť na to, prečo nás vlastne prišli okupovať. Bolo to preto, že tu vznikla atmosféra spoločenskej podpory na uskutočnenie Akčného programu. Bola to prebudená spoločnosť.
- Vo svojej knihe, ktorá vyšla vlani pod názvom Dubček, pripomínaš, že až v roku 1968 bol prepustený z väzenia neskorší kardinál Korec...
A nielen on, ale tisíce ďalších sa dostali na slobodu a boli rehabilitovaní. Bola zrušená cenzúra... Boli to zásadné zmeny...
- Aké boli medzinárodné súvislosti?
V Európe boli prudké nepokoje, v Paríži sa stavali barikády, masy študentov demonštrovali vo Francúzsku, USA boli naplno zaneprázdnené vojnou vo Vietname. Proti tejto vojne sa búrila nielen svetová, ale aj americká verejnosť, mládež, v tom roku zastrelili v USA nielen ministra vlády Roberta Kennedyho, ale zavraždili aj bojovníka za ľudské práva Martina Luthera Kinga. Sovieti mali tiež značné problémy.
Československý program, zameraný na rozvoj civilizačných hodnôt, bol vo vtedajšej Európe ojedinelý. Preto keď sme čelili prudkému odporu Moskvy, nemohli sme, a napokon nebolo kde, hľadať podporu na Západe. Sovieti sa preto rozhodli pre vojenský zákrok. Vopred informovali prezidenta USA klamstvom, že vojská vstúpia do Československa na žiadosť československej vlády a len čo sa situácia normalizuje, budú stiahnuté. Prezident USA mal dve podmienky ‒ aby neboli poškodené záujmy občanov USA a neboli použité jadrové zbrane. Potom nalial sovietskemu veľvyslancovi pohár whisky, zotrvali ešte asi pol hodinu v rozhovore na úplne inú tému. Prezident Johnson potom odišiel tráviť víkend na svoj texaský ranč...
- Čo chcel dubčekovský program presadiť vo vzťahoch Čechov a Slovákov?
Alexander Dubček pri predstavení Akčného programu doslova uvádza, že treba pripraviť federatívnu úpravu vzťahov. To sa včlenilo do Akčného programu a vznikla komisia vlády. Potom prichádza éra Gustáva Husáka ako podpredsedu vlády. Dubček bol politický iniciátor návratu k myšlienke federatívneho usporiadania československého štátu. Vtedy okrem iného vyhlásil, že my nepôjdeme cestou, ako sa to dialo v roku 1956 v Budapešti či v poľskej Poznani, nepôjdeme na barikády, ale budeme postupovať evolučne.
- Teda NIE barikádam, ÁNO reformám.
A to podporovala drvivá väčšina obyvateľstva tak v Čechách a Morave, ako aj na Slovensku. Pokiaľ ide o hlavnú politickú stranu ‒ komunistickú, až štyridsaťtri percent členov vstúpilo do strany po moskovskom XX. zjazde. Ten odsúdil neľudský kult osobnosti. Teda bola tu široká podpora zmenám. Dubček propagoval sociálne spravodlivú spoločnosť. Potom sa ujal termín socializmus s ľudskou tvárou. Program bol unikátny a podnetný aj pre európsku ľavicu vôbec, na programe nebola privatizácia či konzumná spoločnosť. Ako poslanec Federálneho zhromaždenia som vypočul prejav britskej premiérky Margaret Thatcherovej, ospravedlnila sa, že Československo nechali osamotené tak ako pred druhou svetovou vojnou v Mníchove. Taký bol vzťah Západu. Naša programová vízia nevyhovovala ani Moskve, ale vtedy nevyhovovala ani Washingtonu.
- Teraz po päťdesiatich piatich rokoch vidno, že tie problémy sa vracajú...
Ale v oveľa väčších, ba až katastrofických podobách, napríklad pokiaľ ide o ekológiu. Volá to po zmene. Zmena určite príde. Musí nastať. Lenže bude mať inú podobu, ako to bolo v roku 1968. Bohužiaľ, boli sme vtedy malou krajinou, ktorá sa nedokázala sama ochrániť. Majú pravdu tí na Západe, ktorí hovoria, že Dubček začal so zmenami a Gorbačov ‒ pravda oneskorene, s odstupom dvoch desaťročí ‒ pokračoval. Dubček bol prvý, ktorý povedal, a tak aj konal, že treba nový, iný spoločenský systém.
Chcel by som zdôrazniť, že to všetko, čo robil Alexander Dubček, prospievalo aj Matici slovenskej, preto ho Matica menovala svojím čestným členom. Nový obrodný zákon o Matici slovenskej začal platiť od augusta 1968. Matica ožila, ukázala obrovskú, mohutnú príťažlivosť národnej myšlienky aj dnes takú potrebnú. Mnohí matičiari boli potom postihnutí.
- Rok 1968 nebol len rachot tankov.
V štrnástich štátoch sveta je dvadsaťdva pamätníkov Dubčekovi, naposledy pribudla busta v Európskom parlamente. Je to ocenenie za demokratický prínos a zánik totality.
- Je už všetko o roku 1968 povedané?
Azda najviac sa dodnes ešte skrýva v moskovských archívoch, najmä o osobnej zodpovednosti. Podľa neskorších svedectiev, pokiaľ viem, napríklad samotný Brežnev tvrdil, že to nebol on, kto presadzoval vojenský zákrok a rozhodol o ňom. Ako keby sa chcel vyviniť. Ale potom to mohla byť len oná, v roku 1968 silná vojenská loby maršalov. Poznať podrobne ten vtedajší mechanizmus rozhodovania v Kremli by bolo zrejme aj vzhľadom na dnešné udalosti pre nás poučné.
Zhováral sa Dušan D. KERNÝ ‒ Foto: SNN, archív