Od najväčšej dunajskej povodne uplynulo práve rovné polstoročie. Ráno 14. júna 1965 na redakčnej porade o budúcom čísle denníka Smena – v šesťdesiatych rokoch najobľúbenejších slovenských novín – šéfredaktor upozornil na hrozbu záplav od Devína po Štúrovo. Redaktor pre poľnohospodárstvo Jožo Dunajovec, navyše skvelý reportér, sa práve motal po rodných Kysuciach. Reportér Slavo Kalný bol dávno šéfredaktorom. Gavril Gryzlov (už za života legenda) sa vracal z východných kútov a – ako obyčajne – nachytro písal na Bílikovej chate v Tatrách, aby domov doniesol hotové reportáže. Pochopil som, že úloha pripadla na najmladšieho – teda na mňa... O siedmej ráno 15. júna som aj s fotoaparátom vyrazil na stotridsaťkilometrovú cestu k Patinciam, pätnásť kilometrov pod Komárno, kde podľa informácií Vodohospodárskeho ústavu najviac premokala hrádza na slovenskej strane rieky. Viezol ma skvelý človek, večne usmiaty Ernest Lovíšek na prastarom moskviči. Okolo desiatej sme zastali – Patince boli na dohľad..
■ CHVAT NA HRÁDZACH
Aj keď sme sa ponáhľali, nedalo nám to aspoň na minútu-dve nepristaviť sa v niektorej z dedín, ktorými sme prechádzali. Chlapi v ten deň zväčša neboli v robote – kto mal zdravé ruky, nohy pomáhal pri spevňovaní hrádzí. Medzi domácimi mužmi sa pohybovali veľké skupiny vojakov, dni a noci pomáhali ľuďom plniť vrecia s pieskom, nosiť a ukladať ich na hrádzu. Na jednom mieste sme sa dali aj do debaty využijúc, že veľká partia práve obedovala – jedlo im doniesol starosta s nejakými ženami, asi zo školskej jedálne, tie vtedy v podunajských dedinách fungovali deň a noc. Všetci verili, že najhoršie majú za sebou. Len aby niekde nepovolila hrádza, zašomral si richtár, to by bol náš amen.
■ MALÝ NÁVRAT
Ten pamätný rok od konca marca výdatne pršalo. Do polovice júna sa Dunaj dvakrát, pod ústím Váhu až trikrát zdvihol na úroveň záplavovej vlny – hrozil preliatím ponad hrádze. Niekde sa voda aj preliala cez korunu hrádze, niekde sa nad terén zdvihli spodné vody, narobilo to šarapatu na poliach a v záhradách, ale k veľkým škodám nedošlo.
Vodohospodári však boli sústavne v činnosti. Koncom mája sa totiž v strednej Európe prudko oteplilo a zasnežené ľadovce v Alpách sa začali topiť rýchlejšie, ako býva zvykom. Začiatkom júna bol prietok Dunaja pri Bratislave na úrovni 9 400 kubických metrov za sekundu, čo však ešte neveštilo katastrofu – v júli 1954 pri poslednej veľkej povodni bol prietok 10 500 kubíkov. Zhubné bolo však reťazenie povodňových vĺn. Pracovníci správy Dunaja slúžili dvanásťhodinové zmeny už stodvadsaťšesť dní bez jediného dňa odpočinku, striedavo deň-noc. Pozorovali najmä hrádze, kde po takom dlhom a vysokom vodnom stave mohli hroziť premokania – a z nich nebodaj aj prietrže.
V noci na trinásteho júna sa k Bratislave valila najvyššia povodňová vlna, ktorá už stihla zaliať okolie Devína. Tým sa na chvíľu zmiernilo nebezpečenstvo v meste – ale už pätnásteho júna mala hladina Dunaja znova výšku okolo desať metrov.
■ ČAS POTOPY
Nespomínam si už, v ktorej to bolo dedine, viem len, že kdesi pri Komárne, sme sa pristavili pri strážcoch hrádze. Chvíľu sme s nimi pobudli nad prúdom rieky. Otrasný pohľad. Nestáli sme nad krásnym modrým Dunajom. Pod nami hučala obrovská sila toku, desať- až dvanásťtisíc kubíkov tmavožltej vody nám pretekalo pred očami každučkú sekundu, nikdy dovtedy som nevidel presvedčivejší obraz o sile prúdu. Vravím, dovtedy. Lebo som ešte netušil, čo nás čaká...
Posledný úsek našej cesty viedol po korune hrádze. Po ľavej strane pláň južnej časti Žitného ostrova, vpravo masa strmo sa pohybujúcej zlovestnej vody – a za ňou Maďarsko.
Na niekoľkých miestach bolo na našich poliach vidieť mláky a na hrádzi zreteľné priesaky. Keď sme už mali Patince na dohľad, požiadal som Ernesta, aby zastavil. Tu sa totiž cez hrádzu predieralo možno desať, možno viac drobných potôčikov, ktoré už dole na roli stihli aj vytvoriť plytké jazero. Poludňajšie slnko, jeho odraz v mláke, bystrinky tečúce z hrádze a patinské kúpele v pozadí – doslova fotogenická scenéria, nemohol som odolať... Ernest ma súril: „Mne to tu smrdí. Ak tá hrádza povolí, s nami je amen. Bežme het...“
Už si nespomínam, či to aj dopovedal. V jednej chvíli sa totiž v dĺžke vari piatich metrov odtrhla zemina vysokej hrádze, kus cesty v okamihu zmizol a prietrž sa rýchlo prehlbovala i zväčšovala. Elektrický stĺp, ktorý stál na tom mieste, sa v tej chvíli začal komicky kolísať vo vzduchu, visiac na drôtoch. Rýchlo som si to fotografoval. (Márne som už ten záber hľadal, prúd času odplavil negatív ktovie kde.) Stĺp visel na svojich drôtoch do chvíle, kým masa vody nestrhla ďalšie metre hrádze aj so susedným stĺpom, to už sa drôty pod ich váhou trhali – dva elektrické stĺpy sa stali prvými obeťami dunajskej katastrofy v ten júnový deň 1965.
Utekali sme k autu. Hrozba bola priveľká. Kým sme naštartovali a pohli sa z miesta, Dunaj si v hrádzi urobil osemdesiat metrov širokú dieru. Tak aspoň znela večerná správa rozhlasových novín. Chcelo sa mi hlásateľovi do rádia zakričať: „Mne to vravíš...?“
■ PATINCE AKO ZAČIATOK
Patince boli príliš blízko, aby ich voda nezmietla. Obec a kúpele prakticky zanikli. Kto by však sem prišiel po päťdesiatich rokoch, sotva by vedel, kde je: Patince sa stali jednou z najnavštevovanejších malých slovenských dovolenkových destinácií s termálnymi kúpaliskami, prístavom športových lodí a člnov, aj so štvorhviezdičkovým wellnes hotelom a okolo dvadsaťtisícovou návštevnosťou do roka.
Medzitým však uplynulo päťdesiat rokov... Vo chvíli, o ktorej je reč, sa na Žitný ostrov valila neuveriteľná masa vody.
Prechádzali sme dedinami, ktorými sme prednedávnom šli k nášmu cieľu. Šokujúci obraz: ľudia stáli na hrádzi – a jasali. Skupina, s ktorou sme sa pred polhodinou rozprávali, dokonca výskala a tancovala. Akoby aj nie! Po mnohých dňoch začala voda v Dunaji zreteľne klesať! Neuvedomili si, chudáci, nevedeli, že to iba preto, lebo pár kilometrov nižšie si Dunaj načal inú cestu: valí sa po ich poliach rovno na dedinu, povedal by som od chrbta, alebo ak chcete hore kopcom – ale akýže tu kopec na rovine ako dlaň! A kým sa neroztečie po kraji, zrovná podunajské dediny s ich úrodnou zemou, ktorú prikryje nánosom bahna, štrku a mŕtvych tiel dobytka.
V troch či štyroch dedinách, ktorými sme prechádzali a o ktorých sme si mysleli, že im doslova o pár desiatok minút hrozí smrteľné nebezpečenstvo, sme to mužom na hrádzach oznamovali s opisom, čo sa stalo. Hľadeli na nás nemo, až kým sme sa nepohli ďalej. Neviem, či nám uverili. A neviem, či domysleli otrasný obsah správy. Pravdupovediac, mali jediné východisko ako si zachrániť život – nechať všetko tak, domy, statok, hydinu, brať najnutnejšie a vyjsť na hrádzu.
Domy a stavania o chvíľu padali ako detské stavebnice!
■ ŠLEPY DO PRIETRŽE
V snahe zabrániť dunajským vodám, aby nezaplavili celú južnú a západnú časť Žitného ostrova, vodohospodári hrádzu pri Patinciach okamžite zasypávali kamením a štrkom – každú sekundu sa prietržou valilo na polia a dediny tisícdvesto kubíkov vody. Prietrž nakoniec dosiahla šírku osemdesiatšesť metrov a bola hlboká osem metrov. Denne do nej sypali stodvadsať až stopäťdesiat nákladných áut lomového kameňa a dunajského štrku, v noci najmenej osemdesiat áut – a nič, voda si tie balvany a šutre brala so sebou a tratila ich v okolí na najúrodnejšej pôde. Až keď sa na tretí deň podarilo ženistom prietrž preklenúť mostom a mohlo sa sypať z oboch strán, začala svitať nádej – aj tak nakoniec museli v tej obrovskej jame utopiť šesť vlečných člnov – šlepov – plných štrku. Až tie pomohli zahradiť prívalové vlny Dunaja. Voda však dovtedy prenikla až k Hurbanovu. To bolo 5. júla. Hrôza teda trvala celé tri týždne!
■ KEĎ ZALIALO ČIČOV
Medzitým sa 17. júna roztrhla hrádza bližšie k Bratislave pri Čičove. Diera bola o čosi menšia, približne päťdesiat metrov dlhá, ale prúd silnejší, takže sa na Žitný ostrov valila rovnaká potopa – tisíc kubíkov vody za sekundu – a vzhľadom na terén zaplavila voda niekoľkonásobne väčšie územie ako cez prietrž pri Patinciach.
Komárno v tej chvíli vyzeralo ako vojnové mesto. Cesta na Nové Zámky bola plná. Od Dunaja hore sa valil nekonečný zástup bezdomovcov, smerom dole pluky ženistov s ťažkou technikou, hasičské zbory zo všetkých kútov republiky, stovky dobrovoľníkov na korbách áut, sanitky, poľné lazarety, autobusy sestier Červeného kríža a študentov medicíny i skriňové vozidlá veterinárskych tímov. Nielen ľudia totiž potrebovali okamžitú pomoc. Celé územie a zvyšky dedín boli plné uhynutých domácich, poľných a lesných zvierat, ich telá sa v letnej horúčave rýchlo rozkladali, hrozila epidémia i kontaminácia spodných vôd – najväčšej európskej zásobárne pitnej vody.
■ NÁSLEDKY KATASTROFY
Vody z dvoch prietrží – dovedna asi miliarda kubíkov – zaliali slovenskú obilnicu. Pri patinskej prietrži zaplavili územie na sever po Hurbanovo, na juhovýchode ďalších dvadsaťdva kilometrov, na severozápade po predmestie Komárna. Vody z čičovskej prietrže zaplavili dediny po Pakovičovo a Gabčíkovo na západe, Kollárovo na severe a siahali až po ústie Váhu do Dunaja.
Úplne zničených bolo 3 910 domov a značne poškodených 6 200. Vojenské vozidlá a autobusová doprava evakuovali 53 700 ľudí. Sanitky odviezli na ošetrenie asi tristo zranených, ošetrených bolo asi dvetisíc evakuantov. Zaplavilo 251 kilometrov ciest a 72 kilometrov železničných tratí. Úroda bola úplne zničená asi na tretine Žitného ostrova a poškodená na ďalších tisícoch hektárov. Pri záchranných prácach nasadil krízový štát 5 700 nákladných áut a stovky traktorov, bagrov a buldozérov.
Aj po rokoch treba oceniť organizáciu záchrany obyvateľstva a obnovy dedín. Každá obec dostala dva okresy (obyčajne jeden český a jeden slovenský) za patrónov. S ich pomocou sa tu pomerne rýchlo obnovil život a na území niekdajších osád a dedín vznikli nové moderné obce, školy, zdravotné zariadenia, kultúrne domy a obchodná sieť. Na pamiatku patrónov sa zvyčajne pomenovali dve hlavné ulice – tak dodnes je, povedzme, v Iži Šumperská a Trenčianska ulica.
Katastrofálna povodeň mala však aj jeden pozitívny výsledok: s konečnou platnosťou sa rozhodlo o výstavbe sústavy vodných diel Gabčíkovo – Nagymaros aj s hydroenergetickým a športovým centrom v Čičove. Žiaľ, na veľkú škodu našich susedov stojí len ich slovenská časť.
Ján ČOMAJ – Foto: archív autora