ROZHOVOR TÝŽDŇA
Nijaká vzdelávacia aktivita nie je strateným časom. Za vysokoškolského profesora ho v roku 1999 vymenoval prezident SR. Pôsobil v pedagogických aj akademických funkciách viacerých vysokých škôl. Od roku 2006 bol poslancom Národnej rady SR, v parlamente mal okrem iných pracovných povinností aj funkciu predsedu Ústavnoprávneho výboru NR SR. Do marcových parlamentných volieb sa rozhodol nekandidovať. Plénum NR SR ho v jeseni v roku 2015 zvolilo za sudcu Ústavného súdu SR; vymenovanie sudcu do funkcie má v kompetencii prezident SR. Profesor Mojmír Mamojka ako významný člen Matice slovenskej sa ochotne podelil so svojimi názormi s čitateľmi SNN aj so širšou verejnosťou.
- Pán profesor, nevychádza z našich vysokých škôl každoročne až priveľa vyštudovaných mladých ľudí, ktorí promovali na právnických fakultách?
Začnem túto odpoveď známym pravidlom, že všetko je o ľuďoch. Možno je to svojím spôsobom fráza, ale je to aj pravda. Ak si vezmete štatistiku a percentá vysokoškolsky vzdelaných ľudí v celej našej populácii medzi dvadsiatym piatym a šesťdesiatym piatym rokom života, čo je pracovne najproduktívnejší vek každého človeka, tak počet vysokoškolsky vzdelaných ľudí na Slovensku nie je ani zďaleka taký vysoký ako v iných vyspelých krajinách, ako sú napríklad Kanada, Japonsko, Holandsko a ďalšie. Ide v podstate skôr o kvalitu a štruktúru vysokých škôl. Tu sa ukázal, podľa mňa, zásadný problém už v roku 1990. Vtedy sa zbytočne zideologizoval aj určitý plánovací proces pri ďalšom vývoji spoločnosti a rezignovalo sa na vzťah štruktúry slovenskej ekonomiky a jej potrieb pri určitých druhoch profesií. Všetko išlo až príliš spontánne, čo bola chyba. Dnes sa tento stav právne čisto a bezbolestne napráva už dosť ťažko. Zrejme to môže vyriešiť len demografická krivka a akreditačný proces vysokých škôl.
- Nájdu si podľa vašich skúseností u nás vyštudovaní mladí právnici aj primerané uplatnenie v rámci rôznych segmentov právnickej praxe, najmä ak prirodzene očakávajú zaujímavé platové podmienky?
Iste si uplatnenie nájdu. Je len veľmi málo nezamestnaných právnikov. Druhou vecou už je, že mnohí nevykonávajú akési vysnívané a „klasické“ povolania, akými je sudca, advokát, prokurátor alebo notár. Právnické vzdelanie je univerzálnym vzdelaním a ten, kto sa chce uplatniť, musí najprv prejsť v praxi aj určitou špecializačnou etapou, ale pracovať v niektorom právnickom odbore, ak chce, v princípe môže. Treba si však uvedomovať aj fakt, ktorý pred rokom 1990 v praxi aktuálny nebol – silné konkurenčné prostredie i v oblasti práva, a teda aj zamestnania či výkonu práce právnikov. To je však len dobre. Čo sa týka zaujímavých platových podmienok: ja zvyknem hovoriť, že zdravia, lásky a peňazí nikdy nie je dosť. Mladí ľudia by mali byť trošku trpezlivejší a usilovať sa pochopiť, že všetko v živote má svoju postupnosť i čas, nemožno chcieť hneď a naraz všetko. Nechcem to však generalizovať...
- Venujme sa chvíľu právnemu povedomiu radových občanov: Je v súčasnosti, podľa vás, primerane dostatočné vo všeobecnom ponímaní?
Právneho povedomia nikdy nie je dosť. Iste by mohlo byť vyššie. Je to však tiež dôsledok niečoho, napríklad aktuálneho hodnotového rebríčka, ktorý je vedený predovšetkým materiálnymi a často len povrchnými hodnotami, zameranými na efekt bez primeraného obsahu. Odvíja sa to však aj od dôvery v štát a najmä v justíciu, ktorá, ako všetci vieme, z pohľadu verejnosti nie je na tom nijako slávne. O našej justícii sa už veľa diskutovalo a ešte sa aj bude. Je tak trochu naším národným športom, že neraz uvalíme akúsi kolektívnu vinu na určitý profesijný stav, čo je doslova nešťastie. Nie je nič horšie ako kolektívna vina. Aj v justícii je drvivá väčšina odborne zdatných a morálnych sudcov. A tú „inú“ menšinu si musí spomedzi seba vypudiť samotný súdny stav.
- Ako si možno vysvetľovať smutný fakt, že v našej republike sú vydané exekúcie na vyše štyridsaťtisíc dôchodcov?
Aj tento stav je „len“ dôsledok niečoho. Príčiny sú dlhodobejšie a hlbšie. Ak by sme ich chceli zhrnúť a do určitej miery zjednodušiť, možno medzi ne istotne zaradiť slabú finančnú gramotnosť ľudí, snahu často aj naivne získať peniaze, ba dokonca zbohatnúť, využitie konkurenčného a často nie dosť dobre regulovaného finančného trhu atď. Našťastie, NR SR, teda slovenský parlament, prijala v poslednom období aj viacero legislatívnych úprav, ktoré by rôzne nekalé finančné praktiky mali minimalizovať.
- Spomenuli ste slabú finančnú gramotnosť populácie, predtým ste povedali, že právneho povedomia nikdy nie je dosť. Možno je chyba aj kdesi vo vzdelávaní na nižších stupňoch škôl. Majú napríklad maturanti aspoň základy právneho povedomia a vedomostí, ktoré by im pomohli zorientovať sa v praktickom živote plnom prepletených sietí paragrafov?
Vzdelanie človeka nie je len o jednom stupni školy. Ide o celú vzdelávaciu reťaz ‒ od predškolskej výchovy cez základnú a strednú školu až po prípadné vysokoškolské vzdelanie. Nedá sa vytrhnúť jeden článok z tejto reťaze a vyhodnotiť ho izolovane. Učiteľ a žiak alebo študent sú neoddeliteľnými stranami tej istej mince. Kvalita jedného podmieňuje kvalitu druhého. Jedným z problémov Slovenska je aj príliš veľa pedagogických fakúlt, a nie vždy s dostatočnou kvalitou. Najzákladnejšou otázkou nášho vzdelávacieho systému je však celkový status učiteľa, vrátane jeho materiálneho ohodnotenia, ktoré, žiaľ, naozaj nie je na primeranej úrovni. Je jasné, že sa to odvíja od ekonomických možností štátu, pričom sa veľa vecí už čiastočne pohlo dopredu, ale stále zrejme málo dynamicky. Okrem uvedeného mňa osobne dosť mrzí, že sa z pojmu pedagogický proces vytráca slovné spojenie výchovno-pedagogický. To je škoda.
- Pomerne dosť rokov ste ako poslanec pôsobili v NR SR, zároveň ste boli aj vysokoškolským pedagógom. Dalo by sa medzirezortne pôsobiť na ministerstvá, aby sa základy všeobecného právneho rozhľadu dostali cez rôzne formy vzdelávania medzi široké vrstvy občanov nielen v školách, ale napríklad aj formou kurzov a školení hoci aj v domovoch dôchodcov? Malo by to aj nejaký praktický význam?
Iste by sa to dalo. Súhlasím s vami. To už je však otázka pre budúcu vládu a jednotlivých rezortných šéfov, aby koordinovali viaceré aktivity v tejto oblasti tak, aby mali potrebný efekt. Nijaká vzdelávacia aktivita, a je v podstate jedno na akej úrovni, nie je nikdy strateným časom a energiou.
- Ste aktívny aj v publikačnej činnosti. Nedávno ste okrem predchádzajúcich iných ocenení, a nie prvýkrát, dostali od Literárneho fondu cenu za vedeckú literárnu prácu publikovanú v roku 2014. Právnickú literatúru však laici dosť ťažko akceptujú. Pomohlo by verejnosti vydávanie kníh, ktoré by osvetľovali zákutia paragrafov popularizačnou, teda jednoduchšou formou?
Určite. Neraz tvrdím, že ak má byť právnik naozaj špičkovým reprezentantom svojho remesla, mal by byť najmä odborníkom v špecializácii, ktorú robí. To by malo byť samozrejmé. Do kompletnej mozaiky jeho kvality však nevyhnutne patrí rétorická schopnosť, musí byť teraz trochu aj psychológ, herec, ale aj dramaturg najrôznejších, neraz veľmi zložitých životných situácií. Sám som sa často pokúšal či už pri prednáškovej, alebo publikačnej činnosti robiť ju tak, aby mi adresát rozumel. Musíme si uvedomiť, či už prednášame, alebo píšeme, že to nemá byť exhibicionisticky pre seba, aby sme my boli spokojní so sebou, ale najmä aby boli spokojní tí, pre ktorých to robíme. Do akej miery sa mi to podarilo, to už musia posúdiť iní.
- V rámci vyššej politiky ste sa rozhodli v najbližších parlamentných voľbách už nekandidovať za poslanca. Nebude vám ľúto za parlamentnou „haravarou“?
Naozaj úprimne som myslel to, čo som aj povedal – na parlamentnej pôde by mala byť nielen pestrá profesijná mozaika, ale aj primeraná veková štruktúra, vrátane mladých. Žiaľ, ako to už u nás býva, niektoré médiá to zironizovali v tom zmysle, že som bol v podstate vyhodený z kandidátnej listiny. Je to úplný nezmysel. Som rád, že aj premiér to povedal v médiách tak, ako to naozaj bolo. Sám a dobrovoľne som sa rozhodol už nekandidovať. Myslím si, že desať rokov parlamentnej práce bolo dosť, okrem iného aj preto, že som bol predsedom naozaj nie ľahkých výborov, či už ide o ústavnoprávny, alebo „školský“. Tam sa naozaj nemožno len tak viezť, aj keby ste sa chceli. Okrem uvedeného, osobne by som privítal aj v NR SR, i keď to je najmä politická pôda, viac odbornosti a celkovej profesionality. Demokracia tam vyniesla aj viacerých „polyhistorov“, ktorí podľa mňa patria celkom inam ako do vrcholného zákonodarného zboru. Takže skrátka a dobre, dospel som k rozhodnutiu, že napriek tomu, že to boli zaujímavé roky, stačilo.
- Národná rada SR vás v jeseni minulého roku zvolila do funkcie sudcu Ústavného súdu SR. Ak vás prezident vymenuje, bude to pre vás logické vyústenie vašej právnickej dráhy? Čo konkrétne by pre vás znamenal výkon funkcie ústavného sudcu v odbornej i osobnej rovine?
Pozícia ústavného sudcu je v každom demokratickom štáte nesporne vrcholom právnickej kariéry v tom najpozitívnejšom slova zmysle. Po štyridsiatich troch rokoch právnickej praxe i pôsobenia v akademickom svete by to nesporne aj pre mňa ten vrchol bol. Bola by to výrazná zmena a ak to bude aktuálne, prijal by som ju s rešpektom a so všetkou pokorou, ale predovšetkým s pokorou pred demokraciou ako takou, ústavou a celým naším právnym poriadkom.
- Svojho času jeden významný slovenský, aj keď dnes už bývalý politik povedal, že ústavný súd je „chorý“ prvok na scéne. Bol to jeho svojský prístup, ale to bolo kedysi. Je dnes, podľa vás, ústavný súd ozdravným prvkom slovenského právneho systému?
Nechcem ten výrok z minulosti bližšie komentovať. Je dobový a pochopiteľne vysoko subjektívny. Nedá sa s ním však súhlasiť. V každom demokratickom a právnom štáte je ústavný súd nezastupiteľným a nenahraditeľným strážcom ústavnosti. Tam sa končia všetky debaty. Že by bolo možno aktuálne do určitej miery modifikovať jeho pôsobnosť, to už je o inom, ale principiálne pochybovať o jeho inštitucionálnej existencii nemožno.
- Okrem iných vašich aktivít
, ste aj významným členom Matice slovenskej. Zrejme ste postrehli útoky, napokon zazneli priamo aj v NR SR, na túto našu verejno-právnu inštitúciu. Čo si o tom myslíte?
Matica slovenská patrí neodmysliteľne k Slovensku a Slovákom. Nemožno, a teda ani netreba zbytočne preceňovať jej určité vývojové peripetie a subjektívny vplyv niektorých osôb, ktorý nebol vždy ideálny, na jej činnosť. Musíme vnímať nutnosť jej principiálnej existencie a tá je nespochybniteľná.
- Súčasné štátoprávne usporiadanie, ale aj postavenie Slovenska v medzinárodných štruktúrach sa niektorým krikľúňom ešte stále nepozdáva. Čo by sa dalo zlepšiť, aby bolo zdravé vlastenectvo bežnou výbavou sebavedomých občanov nášho štátu? Ako v tom môže pomôcť Matica slovenská?
Nebolo chybou Slovákov, že sme nemali dlhodobo svoju štátnosť, že sme sa nemali kde a kedy naučiť sa vládnuť sami sebe. Na druhej strane si uvedomujem, že dvadsať rokov je neraz veľmi málo aj vo vývoji človeka alebo inštitúcie, nieto ešte vo vývoji štátu. Napriek tomu, že naša Slovenská republika existuje len čosi vyše dve desiatky rokov, dokázala malé zázraky. Či už to berieme ekonomicky, kultúrne, alebo z hľadiska sebadôvery a aj nášho miesta v Európe. No nemajme zas príliš veľké oči a priskoré očakávania. Som presvedčený, že sa môžeme pozrieť s čistým svedomím dozadu a hľadieť aj dopredu. Treba sa pokúšať, a na to tu musia byť aj konkrétne vzory, spájať zdravé sebavedomie s primeranou pokorou. Vedieť skĺbiť kvalitu a dôveru v samých seba s úctou k iným i k sebe navzájom. To všetko chce však čas, dosť času. Som presvedčený, že sa to darí, a som reálny optimista, že Slovensko je a zostane veľmi dôstojným subjektom nielen na mape Európy. A Matica slovenská? Bez nej by táto cesta bola prakticky nemožná.
Zhováral sa Roman KALISKÝ-HRONSKÝ ‒ Foto: autor