V Slupe na Morave je jeden víkend na prelome leta a jesene nevšedný ‒ poctou chlebu. Obec Slup asi málokto z našich čitateľov navštívil. Leží na Južnej Morave, kúsok od Slovenska, na hranici s Rakúskom, neďaleko toku hraničnej rieky Dyje. Slup sa kedysi volal Čule, po nemecky Zulb. Je to prastará obec s prastarými zvykmi. Medzi tie najuctievanejšie patrí hold chlebu. No, chlebu – ak ten výraz správne preložíme do slovenčiny tak chlebíku. Jeden víkend na prelome leta a jesene je v Slupe určite nevšedný. Priláka návštevníkov zo širokého okolia a nechýba asi ani jediný miestny občan. Ide predsa o „chléb náš vezdejší dej nám dnes, zbav nás od zlého...“ Oslávenec sa tam vždy tešil mimoriadnej pozornosti. Chlieb. Dni chleba. Oslava nevšednej vzácnosti.
Medzi najstaršie systematicky organizované činnosti na Južnej Morave patrí poľnohospodárstvo. Na základe zachovaných artefaktov v lokalite vodného mlyna v obci Slup možno stopovať históriu dorábania chleba až do základov 16. storočia.
Dnes je to národná kultúrna pamiatka, domácimi prezývaná „Čula“, alebo vodný mlyn najväčší na Morave – miestni tvrdia že v celých Čechách. Mlyn prestavali mlynári počas obdobia neskorej renesancie, zvýšili jeho výkon a inštalovali až štyri vodné mlynské kolesá, ktoré môžu pracovať súčasne. Úprimne, videli ste už mlyn so štyrmi krútiacimi sa mlynskými kolesami?
■ RAJSKÁ ZÁHRADA
Tak na prvý pohľad pôsobí farská záhrada v Slupe. A stretnúť dôstojného pána Jána Trnečku hneď pri vchode do nej nie je nič výnimočné. Usmiaty, skromný: „Neviem, či v dnešných časoch vzdávame chlebu takú primeranú úctu, akú si zaslúži. Nechcem nič a nikoho kritizovať, ale nezdá sa mi, ak sa chlieb stáva odpadom. V našej kresťanskej tradícii má totiž niekoľko významov a niekoľko symbolík.“
Veselý a usmiaty je však preto, lebo vidí prílev návštevníkov a „toto je naozaj pekné, to sa mi páči, záujem o Dni chleba je, a to je dobre“.
Na námestí v obci už zavčasu ráno usmiati dobrovoľníci organizujú dopravu, a kým som sa dohovoril, ako sa vlastne dostanem k obecnému úradu, „obieha“ ma červeno-biely autobus Škoda RTO aj s prívesom – s takým tým čudom na kolesách, ktoré má na boku dvere a možno tam nastúpiť práve tak ako do ťažného vozidla. Určite si spomínate na šesťdesiate roky, keď takéto súpravy jazdili aj po cestách na Slovensku. Ale to nie je všetko – AutoBianchi ako z rozprávkovej škatuľky, a to už naozaj k dokonalému pocitu cestovania časom nechýba nič. Iba ak údaj – ocitli sme sa na konci predminulého storočia. Chvíľu to však trvalo. Tak ako sentinelu – nákladnému autu poháňanému na drevoplyn zo zbierok Technického múzea v Brne. Tomu trvala cesta z miesta jeho trvalého odpočinku do Slupu, čo je asi tak pol stovky kilometrov, celých dvanásť hodín. Ale dorazil. Aj s veselou posádkou.
■ ZA RUKY SA NEHANBÍM
Rezbár, ktorý nevníma ruch okolo seba, je zahrúžený do práce. Prosím o dovolenie vyfotiť si jeho ruky pri majstrovaní.
„Za tieto ruky sa nehanbím. Prečo nie? Narobili sa, nie sú najkrajšie, sú už akési nemotorné, ale nech sa páči.“
Nuž nehanbiť sa za vlastné ruky... Mimochodom, veľmi dobrý odkaz Dní chleba. Ani za to, že sa človek počas života nadrel ako kôň. Aby si na ten chlebík zarobil.
„Hm... chlieb... prečo sa pýtate? Aha – že má dnes svoj Deň? Akosi to nevnímam, u mňa má chlieb svoj deň každý deň.“ A na otázku, ako sa volá, rezbár mávne práve voľnou rukou: „To nie je dôležité – meno človeka nepozostáva z písmen. Robíte si ho celý život prácou. A aj tak si na vás málokto spomenie. Iba toto drevo zostane. A ten chlieb. Náš každodenný.“
■ RUS NA DRAČKU
Na jednom mieste v blízkosti vodného mlyna v Slupi stojí vojenská poľná kuchyňa. Pečie úžasný vojenský chlieb. „Rus“ ‒ tak sa vraj volá ‒ tmavohnedá tehla. „A prečo Rus?“ pýtam sa obsluhy. „Jááááj, mladý“ (mám po päťdesiatke), odpovedá mi dedko, ktorý ho pečie. „Viete, ako sme sa oň bili, keď nám ho Rusi rozdávali na jar v štyridsiatom piatom? Na jeho chuť nezabudne nikto, kto ho vtedy ochutnal.“
Ešte ďalej do histórie sa opäť dostávam, len čo sa obrátim. Predo mnou lavica, na nej drevené náradie, za ňou pec, ktorá sa práve vyhrieva brezovými polienkami. „Keď bude žeravá, začneme sádzať“, vraví majster pekár v dobovom úbore a bez stopy múky či cesta na zástere. Veď je ešte len ráno. Aj chlebík, aj pec majú svoj čas. Odbíja ho neďaleko pracujúci mladý kováč, možno rozpálenejší ako taviaca pec za ním. Udiera do čohosi, čo vraj bude o hodinu rýľom.
■ MLYNSKÉ REMINISCENCIE
Vôňa chleba, hudba a spev striedajúcich sa ľudových folklórnych súborov – mimochodom, vo veľkom boli zastúpení aj folkloristi zo Slovenska – a opäť vôňa chlebíka. Naozaj skvostná oslava. Oslávenec je určite hrdý. Nepilo sa naň. Nezdvíhali sa poháriky, neprelieval burčiak. Iba ak neskoro večer, v sobotu, keď sa začalo spievať pri vínku plnom slnka Južnej Moravy. Akosi slávnostne, precítene – možno aj v duchu toho, čo naznačil pán farár Trneček: „Zaslúži si primeranú úctu. Jeho symbolika je mimoriadna. Hoci je naším chlebom každodenným, zostáva navždy darom nevšedným“.
Obecný úrad v Slupe sa stáva už v sobotu ráno hlavným stanom podujatia. Improvizované šatne pre umelcov, útočisko pre unavených, pocestných a médiá. Popri Farmárovi ešte Český rozhlas. Dôstojná spoločnosť. Zamestnankyne obecného úradu fungujú ako informátorky, ošetrovateľky, zároveň aj úradníčky, hostiteľky a napokon – pohotovostné sily na všetko, čo nevyhnutne treba zariadiť. Pán starosta je hostiteľom „najvyšším“. „Slávnosti chleba organizujeme už štvrtý rok. Osvedčili sa. V tomto kraji (juh Pálavskej vrchoviny, pozn. redakcie) si ľudia vážia pôdu, slnko. Nie sme len kraj hrozna. Práve teraz máme druhú žatvu – veľa roľníkov je na zemiakoch. Obilie a kukurica sú tiež našou silnou stránkou. Ale nielen to.“
Starosta si zaspomína na časy ešte len nie dávno – z pohľadu histórie – minulé. „Boli sme tu celé desaťročia v zemi nikoho. Chodilo sa sem len na priepustku, a aj tú nedostal každý. Kto by sa namáhal prosíkať po úradoch, aby ho preverovali a rozhodovali, či ho pustia do pohraničného pásma.“
Má to však aj svoje „plus“. Okolie obce Slup je prakticky nedotknuté a príroda priam panenská. Len niekoľko sto metrov k bývalému hraničnému pásmu a pár kilometrov po štátnu hranicu s Rakúskom. To je zas obrovská devíza v dnešných dňoch.
„Veľa si sľubujeme od cestovného ruchu. Tak ako dnes neorganizujeme len dožinky, len koniec sezóny obilia. Spolu s tým pripravujeme veľkolepú technickú prehliadku naozajstných rarít, na ktoré sa vlani prišli pozrieť návštevníci až z Holandska. A neplánujeme zostať len pri takýchto tematických dňoch. Sezóna cykloturistiky sa začína v apríli a končí až v novembri. Investujeme do rozvoja odvetvia. Postavili sme už kilometre cyklotrás,“ rozvíja svoje predstavy slupský richtár.
■ OTÁZKA DNÍ...
Nielen turistickým ruchom sa obec plánuje uživiť. Kým sa objavia investori, rozhodli sa poslanci obecného zastupiteľstva urobiť všetko pre to, aby Slup bol podnikateľsky zaujímavý. Dnes sú už hotové všetky inžinierske siete, kompletná kanalizácia, vodovod, funguje plnohodnotná infraštruktúra obce. „ Ak sa tu rozhodne niekto podnikať, je to len otázka dní a je pripojený na vodovod, plyn, elektrinu, kanalizáciu, dokonca má už pred budúcou parcelou aj hotové cesty s chodníkmi,“ opäť sa v dobrom pochváli starosta.
Kým sa z obecného úradu pokúšam odoslať fotografie z Dní chleba do redakcie v Bratislave, starosta hostí návštevy. Z času na čas ma niekomu predstaví, podáme si ruky a opäť sa venujem pomaly odchádzajúcej pošte a rozmýšľam, či to v redakcii majú v poriadku. Zrazu sa ozve: „Promiňte, vy děláte reportáž o chlebu?“ Začnem vysvetľovať zámer našich novín a dotyčný pán ma preruší: „Jo, kdyby se tak psalo o zemědělství i u nás...“
Vychádza najavo, že pán je poslanec, a nie hocijaký. Poslanec Poslaneckej snemovne Českej republiky a člen výboru pre poľnohospodárstvo. Nuž poteší to aj nás a určite i našich čitateľov.
■ ZLATÁ ULIČKA
Vráťme sa však do diania na festivale chleba. Takzvanou Zlatou uličkou sa návštevníci dostávajú od dobre zorganizovaného parkoviska až do centra diania – k vodnému mlynu. Musím ešte niekoľkokrát odbočiť – organizátorom prišlo logické, že je jednoduchšie si svojich návštevníkov priviezť, a tak z Brna a zo Znojma premáva kyvadlová doprava – na historických dopravných vozidlách za takmer symbolické prepravné. Lepší autobus turistov, ktorí pojedia, zapijú, ako desiatky automobilov tých, ktorí si privezú všetko so sebou. Dobrá obchodnícka logika. Nuž a tá Zlatá ulička – to je tak trochu inšpirácia jej slávnou sestrou z Prahy. Stánky s remeselníkmi, nádhernou keramikou, rezbárskymi prácami, ale aj s lákavými insitnými obrázkami, ktoré znázorňujú krásy a život príťažlivej Južnej Moravy. Všetko je tu akési – až neskutočne skutočné. Nie vietnamské, nie čínske, ani poľské – je to tu rýdzo moravské. Žeby patriotizmus v inej, ale oveľa efektívnejšej podobe ako u nás?
■ DARY OSLÁVENCOVI
Chlieb sa obdivuje, chlieb sa ovoniava, chlieb sa obzerá a ochutnáva. Dokonca bez soli chutí najlepšie. Chlebu sa však aj tancuje v miestnom amfiteátri – stojí tu po celý rok a je v ňom vraj veľmi často živo. Chlebu sa tiež spieva, a nezabudnúť ‒ ochká sa tu a jojká a híka. Obdivne. Všetko, čo zazrú oči, stojí za fotografiu. Alebo aspoň dlhodobý pamäťový vnem. Ale registrujú aj ďalšie zmysly, dokonca – ale áno, aj tá dychovková promenáda je akási – nuž – fajn. Nikde som nezačul ani kúsok nejakej súčasnej populárnej hudby, nehovorím už vôbec o klasických „odrhovačkách“ rôzneho pôvodu, neúnavne ohlušujúcich hostí mnohých podobných podujatí u nás.
Všetko ako na obrázku – rodina s dekou, košík a dobroty rozložené na vkusných dečkách či utierkach. Viacero takýchto „piknikovísk“ bolo neďaleko vodného mlyna v Slupe. Organizátori rátali s tým, že k chlebu akosi patrí medza, tieň pod vŕbou na brehu mlynského náhonu. Miesta, kam si kedysi sadali unavení hospodári. Dnes – unavení návštevníci. Mnohí v mladšom veku, celé rodiny s malými deťmi. Majú šťastie. Rodičia im ukazujú, ako sa pečie chlieb, nie ako sa nakupuje v hypermarkete.
Po únavnom, ale na zážitky bohatom dni sa návštevník slávností poberie ďalej. Cestou ho lákajú na podobné Pálavské slávnosti, ale aj na tradičné vinobranie v Znojme. Vraj práve tam sa ešte v bývalom Česko-Slovensku založila tradícia vinobraní – slávností hrozna a vína. Ale to už je, ako iste sami uznáte, iná kapitola. Dnes mal oslavu chlieb. Tak nech žiješ ešte dlho!
Ivan BROŽÍK ‒ Foto: autor a archív