Dozvuky prejavov na oslavách tridsiateho piateho výročia nežnej revolúcie zanikli vo virvare všedných dní. Étos Novembra sa dávno vytratil a spievanky na tému „Pravda zvíťazí“ zostali nenaplneným ideálom. Mnohí to pochopili až po tom, keď prejavy hrdinov novembrových tribún odvial vietor a prekvapila nás dovtedy nepoznaná realita. Známy novinár a spevák známej hymny nežného prevratu z roka 1989 (Sľúbili sme si lásku) Ivan Hoffman v roku 2024 napísal: „Mal som po Novembri 1989 ako začínajúci novinár možnosť sledovať z bezprostrednej blízkosti všetkých významných politikov, ktorí sa práve dostali k moci. Či už to boli disidenti z kotolní, alebo ľudia z takzvanej sivej zóny zo dňa na deň sa stali elitármi. Moc korumpuje za každého režimu a ledva nová elita vystrieda starú, osvojí si jej móresy, privilégiá a neadekvátne sebavedomie. Trvalo mi desať dní, kým som pochopil, že sa ešte nič poriadne nezačalo a už je všetko stratené.“
Chronológia udalostí, ktoré sprevádzali tzv. nežnú revolúciu, je slovenskej verejnosti viac-menej známa, ale pozadie faktov okolo 17. novembra je aj po tridsiatich piatich rokoch historické tabu a jeho interpretácia je zo strany protagonistov Novembra rôzna a neraz protichodná. Dodnes nikto jednoznačne nevyvrátil pochybnosti o tom, či slovenská „nežná“, alebo česká „sametová“ bola v pravom zmysle slova revolúciou alebo prevratom založenom na pokojnom odovzdaní moci vtedajšej komunistickej garnitúry disentu, zgrupovanému okolo Charty 77.
Vedúci 13. oddelenia ÚV KSČ Rudolf Hegenbart sa mal za podpory ŠtB a KGB priamo podieľať na príprave prevratu, ktorý vyústil do veľkej manifestácie študentov na medzinárodný sviatok študentstva 17. novembra 1989 na Národnej triede v Prahe. To, že si ŠtB kontrolovaná KGB želala zmenu pomerov v Československu, ozrejmil Ján Budaj v jednom zo svojich rozhovorov takto: „Zjavne v nej (v ŠtB) boli skupinky ‚úkolované‘ KGB, aby konali v zmysle perestrojkových projektov Kremľa. Hovoria o tom Jakeš a ďalší komunisti vo svojich pamätiach.“
Významný český politológ univerzitný profesor Oskar Krejčí pre internetový portál Slovo napísal skvelú analýzu pod názvom Spiknutí zvané „sametová revoluce“. Utkvela mi v pamäti táto jeho veta: „To, že niekto rok pred zamatovou revolúciou vyhlásil, že Václav Havel bude prezidentom, neznamená, že to zariadil. Práve tak zásah bezpečnosti na Národnej triede nebol vlastnou príčinou zmeny režimu.“ Krejčí jedinou vetou povedal veľa, aj keď nevyslovil konkrétne, kto „sametovou zařídil“, ale naznačil, aké mýty „o veľkom Novembri“ vniesli do análov revolúcie médiá. Napokon jeden z najväčších mýtov revolúcie je doteraz samotný kult osobnosti Václava Havla.
Od Novembra 1989 prešla naša spoločnosť prudkými zmenami. Tí, čo žali, nesiali a tí, čo siali, skončili s prázdnymi rukami. Porazení veteráni studenej vojny si liečili staré rany a novým ponovembrovým víťazom sa z večera na ráno okotilo bohatstvo počas privatizácie štátneho majetku. Veľká privatizácia, ľudovo nazývaná ako lúpež storočia, priniesla veľkú nerovnosť medzi obyvateľstvom, postupnú likvidáciu sociálneho štátu, nezamestnanosť a nový fenomén liberálnej demokracie – kastu bezdomovcov.
Celkovo sa však náš predchádzajúci zúžený obzor rozrástol o ďalšie nepoznané veci ‒ nielen o reálne fyzické, ale aj národné bezdomovectvo, o slobodu vykrikovať do sveta hocijaké nezmysly a urážky, o slobodu cestovať, o možnosť kupovať luxusný tovar, o možnosť konzumovať lososa z Aljašky namiesto socialistického vianočného kapra z českých rybníkov. Na mandarínky nestojíme v rade ako za oných čias, môžeme si kupovať širokouhlé televízory a autá všetkých svetových značiek. Pravda, ak na to ešte máme.
Všeličo sme stratili a všeličo získali. Vďaka Novembru, navzdory nesúhlasu „novembrových hrdinov“, získali Slováci vlastný štát. Bol to nemalý zisk v správnom historickom okamihu. Zažili sme nádeje i sklamania patriace do arzenálu strachu a neistoty, akú sprevádza každá zásadná spoločenská zmena. Eufória a ideály davu štrngajúceho kľúčmi zapadli prachom.
Text: Ľudovít ŠTEVKO
Foto: Internet