K vysokým politickým ambíciám patrí aj patričné politologické vzdelanie
Profesorka na Katedre politológie FF UPJŠ v Košiciach, inaugurovaná v odbore teória politiky. Vo výskumnej a v publikačnej činnosti sa orientuje na otázky národnej a občianskej identity, na problematiku ľudských a občianskych práv, na politický systém Slovenskej republiky, na teóriu demokracie a na dejiny slovenského politického myslenia. Bola poslankyňou NR SR, dlhoročnou členkou Akreditačnej komisie, poradného orgánu vlády SR, členkou viacerých vedeckých orgánov vrátane redakčných rád domácich a zahraničných vedeckých časopisov.
Viem, že máš rodinné korene v Gemeri a v rodinnej genealógii zaznačeného aj človeka, ktorý bol v centre všetkého dôležitého, čo sa v národnom pohybe dialo v štyridsiatych rokoch 19. storočia – štúrovského romantického literáta Samuela Tomášika, autorsky najčastejšie spájaného s burcujúcou hymnickou piesňou Hej, Slováci!, ale aj historika a politika, spoluzakladateľa prvého slovenského gymnázia v Revúcej ‒ mestečka, kde si žila a robila prvé školské kroky. Vidí sa mi, že aj na teba možno preniesť časť tohto inšpirujúceho intelektuálneho príbuzenského dedičstva.
Tomášik sa narodil i pôsobil v Jelšavskej (Gemerskej) Teplici. Ja pochádzam z podhorskej gemerskej dediny Čierna Lehota, odkiaľ pochádzal Tomášikov otec ‒ evanjelický farár Pavol Tomášik. Tento kraj dal Slovensku naozaj mnoho významných osobností umenia, kultúry aj politiky. V rokoch detstva a školských čias som si osvojila rady a svet sociálnej spravodlivosti od deda a otca. Revúca, v ktorej sme niekoľko rokov žili, ma pritiahla ľubozvučnou slovenčinou a historickými stopami slovenského školstva. V Rožňave, mestečku sídliacom na slovensko-maďarskom etnickom pomedzí, kde som absolvovala strednú všeobecnovzdelávaciu školu, som sa naučila rozumieť ľuďom na etnicko-kultúrnej hranici. Pochopila som, že v tomto prostredí sa dá slušne žiť len vtedy, keď sa otvorí priestor medzikultúrnej citlivosti a tolerancii a keď sa v ňom dbá na kvalitu sociálneho života.
Vysokú školu si absolvovala vo vysokoškolskom centre Šariša – v Prešove. Kedysi ho práve pre kvalitu školských vzdelávacích možností a podmienok dokonca označovali ako Atény nad Torysou. Čo rozhodlo o tvojej voľbe študovať práve tu?
Vedela som o silnej tradícii humanitného, zvlášť filozofického vzdelávania v tomto meste. Dozvedela som sa aj to, že na pracoviskách, kde sa študujú odbory filozofie a histórie, ktoré som chcela študovať, majú skvelých učiteľov. Presvedčila som sa, že kvalita vzdelávania na nich bola naozaj vysoká. Dostala som nielen kurz filozofovania na tému Ján Bayer a Izák Caban a „Prešovská škola“ novovekej filozofie, ale aj kurz moderného a inovatívneho premýšľania o človeku a svete od mojich skvelých učiteľov filozofie manželov Teodora a Viery Hudečkovcov a Pavla Tholta, ktorý vedel prepájať filozofické myslenie s prírodovedným. Z histórie ma zaujal netradičným pohľadom na dejiny Rakúsko-Uhorska Ladislav Tajták...
Po skončení vysokoškolského štúdia sa tvoje ďalšie profesijné napredovanie odvíjalo v Spoločenskovednom ústave SAV v Košiciach a potom už len na akademických vysokoškolských pracoviskách v Prešove a Košiciach. Môžeš bližšie priblížiť túto etapu svojho života?
V Spoločenskovednom ústave SAV v Košiciach som pracovala v oddelení histórie. Tu som si osvojila základy vedeckej práce a interdisciplinárnu metódu výskumu. Nosnou témou ústavného výskumného projektu bola národnostná problematika. Zaujala ma, začala som ju študovať a súčasne z nej publikovať svoje prvé časopisecké príspevky. Keďže mojou ambíciou bolo nielen vedecky pracovať, ale aj vzdelávať študentov, rozhodla som sa prijať miesto v Spoločenskom ústave, ktorý mal sídlo na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove. V roku 1992 sa ústav aj mojou zásluhou postupne pretransformoval na Katedru politológie. Zriadila som na nej konferenčný projekt Prešovské politologické dni, prostredníctvom ktorého sme sa pokúsili zjednocovať predstavy slovenskej politologickej komunity o obsahovej náplni štúdia politológie, o inštitucionálnom ukotvení odboru politológia vo vysokoškolskom prostredí, ale najmä o poslaní tohto odboru vo verejnom živote. Projekt je dodnes aktívny, stal sa platformou na výmenu názorov na aktuálne témy slovenskej politiky. Po zriadení Filozofickej fakulty na UPJŠ v Košiciach som prešla s viacerými kolegami na túto fakultu, kde sme sformovali druhé politologické pracovisko na východe Slovenska. V súčasnosti má Katedra politológie všetky tri stupne štúdia vrátane habilitačného a inauguračného konania. Na pracovisku som iniciovala projekt Košické politologické dialógy, ktorý je dnes medzinárodnou bázou stretávania domácich a zahraničných politológov s cieľom vymieňať si poznatky a názory na spôsoby aktívnej participácie na rozvoji občianskej spoločnosti.
Pre intelektovú elitu generácie päťdesiatych rokov ‒ takmer v zenite odborného rastu a pôsobenia ‒ bol rok 1989 výrazným medzníkom. Ako si sa vyrovnávala s politickými udalosťami na Slovensku po spoločenskej zmene a ako ťa hodnotovo posunuli v tvojom ďalšom politickom a profesijnom živote?
Cítila som, že ide o veľkú zmenu v myslení o politike, ale aj v myslení o tom, ako zlepšiť náš osobný a spoločenský život. Túžila som po zmene dovtedajšej politiky a chcela som byť súčasťou tejto zmeny. Preto som začala hľadať takú politicko-stranícku platformu, ktorá by mi pomohla naplniť moje predstavy o dobre spravovanej spoločnosti. Zaujal ma národný a sociálny program, ale aj odvážne politické vízie predsedu Hnutia za demokratické Slovensko. Po voľbách v roku 1992 som sa ako poslankyňa tejto strany ocitla v slovenskom parlamente. Som hrdá na to, že som hlasovala za vznik Slovenskej republiky. Okrem tohto dobrého pocitu z poslaneckej politiky som zistila, že do parlamentných lavíc som si priniesla iba učebnicové poznatky o parlamentnej politike. Ocitla som sa v spoločnosti ľudí s rozličným stupňom politického vedomia. Niektorí vnímali výkon svojej politickej činnosti insitne, iní si mýlili politiku s politikárčením a ďalší si zdĺhavo a komplikovane hľadali svoju stranícko-politickú identitu. Poznala som aj takých, ktorí si politiku spájali len s pragmaticko-materiálnymi a mocensko-politickými cieľmi. Zistila som, že v tomto politickom prostredí je veľmi sťažený priestor na výkon politiky ako služby občanom, ktorá predpokladá dosiahnutie želateľného stupňa modernosti vnútrostraníckej a nadstraníckej politiky. Podobný pocit som mala aj v ďalšom pokračovaní môjho parlamentného politického života, keď som obhajovala hodnotové priority politickej koalície Spoločná voľba, ktorú vytvorili v roku 1994 štyri politické strany ľavicovej orientácie: Strana demokratickej ľavice, Sociálnodemokratická strana Slovenska, v ktorej som bola podpredsedníčka, Strana zelených na Slovensku a Hnutie poľnohospodárov Slovenskej republiky. Mala som predstavu, a tá ma neopúšťa doteraz, že politické subjekty, ktoré chcú byť súčasťou tejto modernosti, musia v prvom rade nastaviť vysoké mravné a profesionálne kritériá na úrovni personálnej politiky a vytvoriť primeraný priestor na komunikáciu s verejným sektorom a s odbornou komunitou na univerzitách a vedeckých inštitúciách doma a v zahraničí. Dodnes som presvedčená, že tento prístup je podmienkou získavania dôveryhodnosti politikov vo verejnom priestore. Pobyt vo vrcholovej politike nemal iba negatíva. Spoznala som mnoho inteligentných, slušných a čestných politikov, s ktorými som udržiavala kontakty niekoľko ďalších rokov. Okrem toho vďaka pracovným pobytom na parlamentnej pôde v USA, vo Švédsku, v Portugalsku, v Taliansku a vo Francúzsku som získala pomerne dobrý prehľad o práci poslancov vo vyspelých západných demokraciách.
Vďaka schopnosti prepájať politickú činnosť s profesionálnou erudíciou si pôsobila vo významných inštitúciách ‒ v Rade vlády pre národnosti a v Správnej rade Slovenského národného strediska pre ľudské práva, do ktorej ťa vymenoval prezident republiky pán Ivan Gašparovič. V akých ďalších inštitúciách si pracovala?
Okrem Kurikulárnej rady Ministerstva školstva SR by som ešte spomenula Akreditačnú komisiu, ktorá bola poradným orgánom vlády SR. Pracovala som v nej trinásť rokov, pričom som pomáhala našim univerzitám dbať na kvalitu vzdelávania v spoločensko-behaviorálnych a humanitných odboroch.
Zaznelo, že si formovala katedry politológie na univerzitách v oboch krajských mestách na východe republiky. Ako si pritom využila skúsenosti političky?
Politická prax mi poskytla mnoho tém politologického charakteru, nad ktorými sa zamýšľam dodnes. Po roku 1990 som sa sústredila na teoretické a prakticko-politické otázky medzietnickej komunikácie v postkomunistickom spoločensko-politickom priestore, ktorých analýza vyšla v mojej knižnej práci Medzi identitou a integritou. Význam tejto práce oceňujú najmä bádatelia z politologickej a sociologickej odbornej verejnosti, ktorí sa zaoberajú históriou a súčasnými komplikovanými etnicko-vývojovými procesmi v postkomunistických spoločnostiach v strednej a vo východnej Európe. V ďalších rokoch som rozšírila svoj odborný záber na otázky transformačného procesu slovenskej spoločnosti po roku 1990, na problematiku demokracie a jej deficitov, na témy ľudských a občianskych práv, na dejiny slovenského politického myslenia a na aktuálne témy politického života v Slovenskej republike a Európskej únii. Z uvedenej problematiky mi vyšli viaceré štúdie v indexovaných časopisoch a knižné monografické práce – Na ceste k politike štandardu (2000), Dotyky s politikou (2002), Politika v jazyku, jazyk v politike (2009), Idea liberalizmu v európskom a slovenskom politickom myslení (v spoluautorstve 2014), Štefan Launer (1821 – 1851) ‒ kritik Štúrovej jazykovej modernizácie, vizionár budúcnosti Slovanstva v Európe (2019).
Ktorej zo spomenutých výskumných tém venuješ najviac pozornosti a prečo?
Teší ma, že som otvorila v slovenskej politologickej obci výskumne takmer nedotknutú tému dejín slovenského politického myslenia. Vo viacerých štúdiách a v spomínaných knihách Dotyky s politikou a Idea liberalizmu v európskom a slovenskom politickom myslení som analyzovala prenikanie konzervatívnej, sociálnodemokratickej a liberálnej idey do slovenského verejného a politického života v 19. storočí a na začiatku 20. storočia. Osobitne ma zaujímal proces formovania slovenského národa od etapy jeho etnickej sebarealizácie prostredníctvom vyššieho – slovanského celku, to značí od obdobia, v ktorom pôsobila generácia „Všeslávie“, cez štúrovskú generáciu k jeho utvoreniu ako samostatného dejinotvorného subjektu po štátnopolitické zabezpečenie slovenskej národnej existencie v roku 1918. O tom je moja vysokoškolská učebnica Politické myslenie slovenských národovcov v 19. storočí (vybrané osobnosti), ktorá prináša osobnostný rozmer uvedenej problematiky. Na ňom totiž najlepšie vidieť podiel jednotlivých slovenských národovcov, najmä Pavla Jozefa Šafárika, Jána Kollára, Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana, Štefana Launera, Michala Miloslava Hodžu, Sama Bohdana Hroboňa, Petra Kellnera-Hostinského, Pavla Hečka, Jána Palárika, Ondreja Lanštiaka a Jonáša Záborského, na otváraní a riešení problémov naciologického charakteru. Môj záujem o národno-emancipačné dejiny slovenského národa vyústil do monografie Politika v jazyku a jazyk v politike, v ktorej som ukázala cestu politických zápasov o presadenie a akceptáciu slovenského jazykového zákonodarstva.
Predpokladám, že obdobie tvojho pôsobenia v reálnom politickom živote bolo aj začiatkom hľadania odpovede na otázku, kto a ako by mal riadiť veci verejné?
Je to tak. Uvedenou otázkou sa začalo obdobie môjho politologického života ‒ či presnejšie života s vedou o politike. Na začiatku mojich vnútorných dialógov o dobre spravovanej modernej spoločnosti stálo desatoro podrobne zdôvodnených spôsobov uskutočňovania demokracie od svetovo uznávaného amerického profesora politológie Róberta Alana Dahla. Imponoval mi najmä jeho názor, že moc v demokracii by mala byť rozptýlená, aby sa zabránilo jej koncentrovaniu v rukách jednej politickej elity. Podobne ako pred ním iní myslitelia o politike, najmä Thomas Hobes, John Lock a Alexis de Tocquelle, poukázali na centrálny problém demokracie, a tým je efektívnosť a kvalita daného politického systému. Pri pohľade na úroveň ponovembrového slovenského politického systému som sa často dahlovsky pýtala: Vytvára tento systém občiansky vitálnu verejnosť? Dostatočne využíva základné nástroje priamej demokracie? Realizuje sa konsenzus medzi straníckymi záujmami a záujmami voličov? Potiera partokratický charakter vládnutia? Zvyšuje kvalitu života a odstraňuje priepastné sociálne nerovnosti obyvateľstva? Posilňuje úroveň politickej kultúry? Znižuje korupčné a klientelistické správanie medzi politickými elitami a záujmovými ekonomickými skupinami? Vytvára podmienky na transparentný privatizačný proces a verejné obstarávanie? Odpovede na tieto otázky by mali hľadať nielen politici, ale aj odborná politologická verejnosť. Problém vidím v tom, že slovenskí politici často problematizujú politologické vzdelanie. Nepovažujú za dôležité poznať podstatu teoretických konceptov slušnej politiky. V tomto smere by si mohli zobrať príklad zo zahraničia, napríklad z Francúzska, kde platí nepísaná prax, že k vysokým politickým ambíciám patrí aj politologické vzdelanie na prestížnych univerzitách vrátane svetovo známeho Parížskeho Inštitútu politických vied, ktorý absolvovali viacerí významní politici a teoretici politiky ‒ československý prezident Edvard Beneš, bývalý generálny tajomník OSN Butrus Butrus-Ghálí, svetovo známy politológ českého pôvodu Jacques Rupnik a iní.
Akú úlohu by mala v rozvoji demokracie zohrávať slovenská politologická komunita?
Prioritne by mala vytvárať projekty participatívnej demokracie zacielené na zvyšovanie miery kritickej občianskej vnímavosti vo verejnej sfére, v práci občianskych hnutí, ale aj v školskom prostredí. Som presvedčená, že najmä výchova a vzdelávanie mladých ľudí k demokratickým zručnostiam, zvlášť k aktívnemu občianstvu, má ďalekosiahly význam. Žijeme v dobe, v ktorej nie je núdza o politický, mediálny, marketingový a reklamný typ sofistikovaných manipulácií, špeciálne cielených na hodnotovo a postojovo nevyprofilovaných mladých ľudí. Nazdávam sa, že politológovia môžu v tomto manipulatívnom prostredí zohrať úlohu strážcov a obhajcov hodnôt demokracie a odborne zdatných diskutérov v témach, ktoré sa týkajú skvalitňovania nášho politického a občianskeho života.
Myslím si, že si tvoj doterajší život je plný pozitívneho nadosobného aktivizmu. Azda je čas myslieť trochu aj na seba, alebo sa mýlim?
Nie, nemýliš sa. Mám veľké resty, ktoré sa týkajú mojich najbližších, mojich obľúbených románopiscov, mojich divadelných hrdinov, mojich poľných kvetov... Verím, že pocítia môj úprimný vzťah k nim.
Zhováral sa Emil SEMANCO ‒ Foto: autor