Generál Patton nenechal poškvrniť gloriolu víťazov
Pavol IČO ‒ Foto: archív autora
Krátko po nástupe do funkcie ríšskeho kancelára si Hitler uvedomil, že potrebuje vytvoriť miesto, kde by mohol zhromaždiť svojich nepriateľov a odporcov nacistickej ideológie. Prvým zariadením tohto typu sa stal koncentračný tábor Dachau, ktorý nacisti založili v marci 1933 pri rovnomennom bavorskom mestečku neďaleko Mníchova.
Keďže sa kapacita v Dachau začala postupne napĺňať, v okolí hlavného tábora vzniklo vyše sto menších táborov. Po komunistoch, sociálnych demokratoch a ďalších antifašistoch nemeckej národnosti prekročili jeho brány Židia a obyvatelia nacistami dobytých území. Patrili k nim i naši krajania vrátane sociálnodemokratického politika Ivana Markoviča, guvernéra Slovenskej národnej banky a spoluorganizátora SNP Imricha Karvaša, ako aj člena partizánskej brigády Jánošík spisovateľa Vladimíra Mináča. Okrem nich tu internovali i významné osobnosti českého kultúrneho života – maliara a spisovateľa Josefa Čapka, publicistu Ferdinanda Peroutku či katolíckych kňazov Štěpána Trochtu a Josefa Berana.
■ HNEDÍ BANDITI
Prácu dozorcov tu spočiatku vykonávali policajti, neskôr zväčša „treťotriedni“ príslušníci divízií Waffen-SS, ktorí neboli až tak politicky spoľahliví alebo nevyhovovali kritériám potrebným na zaradenie do elitných esesáckych jednotiek (povedzme zo zdravotného hľadiska). Nacistická propaganda sa usilovala tábor vykresliť ako idylické miesto, kde dochádza k prevýchove neposlušných občanov. Ale zatiaľ čo dobová tlač publikovala fotografie usmievavých väzňov pri bohatom nedeľnom obede, pravda začala pomaly vychádzať najavo. Stalo sa tak najmä vďaka brožúre niekdajšieho komunistického poslanca ríšskeho snemu Hansa Beimlera, ktorého tu väznili v období od apríla do mája 1933, keď sa mu podarilo ujsť.
Spomienky na pobyt v nacistickom zariadení vydal pod názvom Vražedný tábor Dachau: Štyri týždne pod hnedými banditmi v auguste toho istého roku. Najoddanejší prívrženci režimu však Beimlerovmu opisu vrážd a zločinov neverili a nemecké médiá sa o publikácii vyjadrovali ako o nástroji komunistickej propagandy. Medzitým do Dachau prúdili ďalšie tisíce nepohodlných osôb.
Hrdelné tresty i za tie najmenšie priestupky zaviedol veliteľ Theodor Eicke v októbri 1933. Od roka1942 vraždili zajatcov aj počas lekárskych experimentov, pri ktorých testovali účinnosť liekov na maláriu či tuberkulózu. O popravách v tunajšej plynovej komore dodnes neexistujú hodnoverné dôkazy, no vieme o tom, že najmenej 2 500 dachauských väzňov usmrtili plynom na zámku Hartheim v Rakúsku.
Najviac väzňov prišlo o život koncom vojny následkom epidémie týfusu i namáhavých peších pochodov, keď odtiaľto na Himmlerov rozkaz evakuovali pred postupujúcimi spojeneckými vojskami zhruba 25-tisíc ľudí. Do Dachau tiež na konci vojny posielali väzňov z iných táborov. Celkovo tu uväznili zhruba dvestotisíc ľudí, z toho viac než pätina sa oslobodenia nedožila.
■ BOJ S UMRLČÍMI LEBKAMI
Po oslobodení smutne známych vyhladzovacích táborov Osvienčim a Buchenwald a vzhľadom na vojenské úspechy Spojencov bolo nanajvýš jasné, že Hitlerov sen o tisícročnej ríši sa rozplynul. Chápali to aj obyvatelia mesta Dachau a členovia miestnej domobrany, ktorí sa spojili s utečencami z koncentračného tábora, aby rozpútali ozbrojené povstanie.
Vypuklo v ranných hodinách 28. apríla 1945. Rebelom sa podarilo obsadiť radnicu a zneškodniť tunajších policajtov. Lenže darilo sa im len do príchodu dozorcov z neďalekého táborového komplexu. Keď nacisti povstanie krvavo potlačili, veliteľ Martin Weiss a viacerí strážcovia z povestne krutej jednotky Umrlčie lebky (SS – Totenkopfverbände) zo strachu pred Američanmi ušli. Velenie teda prevzal nadporučík Heinrich Skodzensky.
Ten nechal nastúpiť zvyšok nemeckej posádky, pričom zistil, že velí najmä príslušníkom ozbrojených oddielov Waffen SS, ktorých sem premiestnili z východného frontu pre zranenie alebo na doplnenie strážnych jednotiek. Mnohí z nich prišli iba v posledných dňoch alebo po úteku Weissa a jeho kolegov. Skodzensky o šiestej ráno vydal rozkaz kapitulovať a o päť hodín nato už stáli americkí vojaci pred bránami tábora.
■ VYKÚPENIE SMRŤOU
Na juhozápadnej strane dachauského komplexu odovzdal dôstojník Heinrich Wicker tábor brigádnemu generálovi americkej 42. divízie Henningovi Lindenovi. Wickera vzápätí Američania zastrelili. Rovnaký osud onedlho postihol i Heinricha Skodzenskyho. Okolnosti jeho popravy priblížil historik Abram Sachar v knihe Vykúpenie nechcených: „Akonáhle sa prieskumná skupina 45. divízie spojila s ostatnými spojeneckými vojakmi, jeden z nemeckých strážcov (t. j. Skodzensky – pozn. autora) im vyšiel oproti, domnievajúc sa, že kapitulácia v tábore prebehne v súlade s obvyklým vojenským protokolom.
Objavil sa v plnej paráde, ovešaný všetkými svojimi vyznamenaniami. Sotva pred nedávnom bol do Dachau prevelený z ruského frontu. Salutoval a štekal: ‚Heil Hitler!‘ Americký dôstojník hľadel ponad hromady hnijúcich mŕtvol na tisíce väzňov, zahalených vo vlastnej špine. Zaváhal iba na moment, potom nacistovi pľuvol do tváre a vykríkol: ‚Schweinehund!‘ a nariadil, aby ho odviedli preč. Po chvíli zaznel výstrel a amerického dôstojníka informovali, že už nebude potrebný nijaký protokol.“
■ ZLOČINNÁ POMSTA
O zmienenej poprave sa dočítame aj v knihe bývalého dôstojníka americkej armády a vojenského historika Flinta Whitlocka, ktorý v publikácii Skala Anzio. Zo Sicílie do Dachau: História americkej 45. pešej divízie zaznamenal tvrdenie veliteľa roty I, 157. pechoty 45. pešej divízie Williama P. Walsha. Ten spomína, že nemeckého dôstojníka zastrelili pri pokuse o útek. Autor tiež poukazuje na incident so štyrmi neozbrojenými esesákmi, do ktorých nadporučík Walsh vyprázdnil celý zásobník pištole.
Zabíjanie nemeckých vojakov pokračovalo i pri strážnej veži B, kde americkí vojaci strieľali do nacistov zoradených v dvojrade… K ďalšiemu zločinu sa priznal podplukovník 3. práporu 157. pešieho pluku americkej 45. divízie Felix Sparks v správe o oslobodzovaní Dachau: „ Ako som spozoroval, asi 60 nemeckých vojakov prichádzalo z rôznych smerov. Zajatcov strážila guľometná čata z roty I. Po niekoľkominútovom dohľade som sa vybral do väzenskej oblasti (koncentračného tábora) po tom, čo som odovzdal velenie jednému z mojich vojakov. Keď som sa vzdialil, počul som, ako guľometná čata strážiaca zajatcov začala paľbu.
Okamžite som sa rozbehol k zbrani a odkopol som strelca. Chytil som ho za golier a povedal: ‚Čo to, do čerta, robíte?‘ Bol to mladý, asi 19-ročný vojak (vojak William C. Curtin – doplnil autor článku) a hystericky kričal. Odpovedal mi: ‚Podplukovník, snažili sa utiecť.‘ Pochyboval som o tom, ale v každom prípade zabil asi dvanásť zajatcov a zranil niekoľko ďalších.“ Svedok incidentu vojak John Lee však Curtinovu výpoveď potvrdil, pričom uviedol, že keď Američania pred Nemcami umiestnili guľomet, nacisti spanikárili a rozutekali sa.
■ SVEDKOVIA MASAKRA
Nedôveru Američanov ku kapitulujúcim Nemcom navyše dokumentuje varovanie generála Georgea S. Pattona, ktorý pred inváziou na Sicíliu napomínal svojich podriadených, aby neverili nepriateľom, ani keď sa vzdávajú. Podľa vrchného veliteľa bolo obľúbenou taktikou Nemcov kladenie zbraní na zem a zdvíhanie rúk alebo mávanie bielou zástavou, no v skutočnosti vraj nacistov kryli záložníci, ktorí čakali, až sa k nim nepriatelia priblížia, aby ich mohli pohodlne postrieľať.
Očitým svedkom oslobodzovania Dachau bol aj príslušník Waffen SS Hans Linberger, ktorý bol v čase príchodu Američanov v tunajšej nemocnici. V texte adresovanom nemeckému Červenému krížu spomenul, že naňho americký vojak namieril samopal, aj keď sa vzdával, a vzápätí ho mal udrieť do tváre. Ťažko dobitý mal byť podľa neho riaditeľ nemocnice Dr. Schröder, ktorému Američania rozbili hlavu…
■ ČAS POMSTITEĽOV
Niekdajší plukovník americkej armády Howard Buechner opísal iný zločin v knihe Dachau: Hodina pomstiteľa. Odohrať sa mal okolo tretej popoludní, keď nadporučík Jack Bushyhead nariadil guľometnú paľbu do nacistov zoradených pozdĺž nemocničnej steny pri sklade s uhlím. Buechner tu napočítal 346 obetí a podotkol, že americkí lekári zraneným esesákom odmietli pomôcť. Medzi zhromaždenými nacistami bol spomenutý Linberger, ktorému sa údajne podarilo prežiť len preto, že predstieral vlastnú smrť.
Vo svojej šokujúcej výpovedi Linberger tiež uviedol, že medzi preživších nemeckých vojakov hodil žiletky muž s páskou Červeného kríža na rukáve, aby sami ukončili svoje trápenie. Jeden z amerických dôstojníkov to však nedovolil a zranení dokonca mohli odtiahnuť telá svojich spolubojovníkov.
Nadporučík Bushyhead sa neskôr obhajoval tým, že rozkaz na paľbu vydal, až keď sa nemeckí vojaci pohli dopredu. Oficiálne vyšetrovanie okolností oslobodzovania tábora Dachau bolo ukončené 8. júna 1945 a súdny proces s vojakmi zodpovednými za masaker bol na príkaz generála Pattona znemožnený. Americká armáda napokon v záverečnej správe, zverejnenej až v roku 1991, priznala niektoré prečiny, napríklad postrelenie štyroch neozbrojených esesákov nadporučíkom Walshom, ktorých mal „doraziť“ vojak Albert C. Pruitt, a potvrdila aj zabitie sedemnástich vojnových zajatcov na Walshov príkaz. Podplukovník Sparks zasa hovoril o tridsiatich až päťdesiatich obetiach na strane nacistov.
Celkom odlišnú bilanciu však uviedol plukovník Buechner. Podľa neho bolo obetí 560, pričom 520 z nich majú na svedomí Američania a zvyšok rozzúrení väzni. Z celkového počtu obetí amerických osloboditeľov mali byť iba tridsiati zabití priamo v boji. Pravda o oslobodzovaní prvého koncentračného tábora Hitlerovej ríše aj naďalej zostáva zahalená rúškom tajomstva. No ako sa zdá, americkým vojakom skrátka pri pohľade na vagóny plné mŕtvol, hromady nehybných tiel a zúbožených väzňov skutočne „praskli nervy“.
