A to naozaj vrchovato a bohato. Na osvieženie pamäti mladších ročníkov: Železná opona bol termín používaný najmä na Západe počas studenej vojny. Označoval imaginárnu hranicu, ktorá rozdelila Európu a pomyselne aj celý svet na západný blok, vedený Spojenými štátmi americkými, a blok pod vplyvom vtedajšieho ZSSR.
Nikdy neboli snahy liberálno-progresívnych politických prúdov v Európe ‒ a najmä v Bruseli, o obnovenie akéhosi dvojníka železnej opony také intenzívne ako od vypuknutia rusko-ukrajinského konfliktu. Opak tej z minulosti znamená v podstate to, aby sme teraz manifestačne na pokyn niektorých politikov „obdivovali a do neba vynášali všetko „západné“ a, naopak, ani sa len nepozreli smerom na Východ. Ak bolo kedysi všetko „západné“ ideologicky škodlivé a neprijateľné, tak teraz to má byť zas všetko zlé z Východu.
Niekto si tu zjavne myslí, že občania sú stádo a on bača. A že nás možno aktuálne a účelovo zavracať podľa toho, aké politické vetry a najmä odkiaľ práve dujú. Až do takéhoto animálneho primitivizmu skĺzava súčasná progresívna ideológia, ktorá ešte pred pár mesiacmi lámala rekordy v poklonkovaní USA. A pritom niektorí jej protagonisti ešte oveľa skôr, v časoch tej prvej „Železnej opony“, robili to isté vo vzťahu k ZSSR. Tomu sa vraví „charakter“. Svet však nepozostáva iba zo západnej pologule a zaujímavé je, že nikoho z progresívnych fanatikov nezaujíma ani svetový juh.
Pritom už z názvu zemegule vyplýva, že zjavne ide o guľu, a teda jej povrch netvorí iba nejaká geopolitická štvrtina planéty. Je príznačné, že takýchto obmedzencov nikdy nezaujímal ani prevažne sociálno-demokratický sever, a už vôbec sa netreba zaoberať ich opovrhovaním všetkým na východ od nás. Hádam iba okrem Spojených arabských emirátov, kam sa chodí nakupovať zlato a užívať si. A ešte Thajsko, ale to je viac o erotike ako o luxuse šejkov. Postaviť si betónový neoberlínsky múr smerom k Ruskej federácii a ešte ďalej hlboko do Ázie až k Číne je stupídnosť najhrubšieho zrna. Netreba ani zdôrazňovať, že v prípade Ruskej federácie ide nám popri bratoch Čechoch o najbližších Slovanov, o takpovediac našu krv, a v prípade Ďalekého východu zas o nesmierne dôležité obchodné destinácie, bez ktorých sa tu v Európe už naozaj o pár rokov nedokážeme strategicky obísť.
Máme tu u nás na Slovensku nastolený tvrdý ideologický diktát progresivizmu, ktorému tlieska sfanatizovaný dav na námestiach. Našťastie tie pouličné majdany už nemá najnovšie kto platiť, a tak vojnoštváčske združenie Mier Ukrajine urazene dlhomesačné a takmer každotýždenné „šouky“ po slovenských námestiach s rumázganím neuspokojeného fagana odpískava. Už niet ani „angažovaných“ hercov, lebo tí zadarmo nehrabú presne tak ako nijaké kura. O to aktívnejší je však ultraproleyenovský Šimečka. A extrémistickejší Matovič s Naďom.
V tejto nelichotivej situácii zaznieva aj hlas rozumu, ktorý však vďaka komerčnému sorosovskému mediálnemu monopolu počuť slabo. Hlas Roberta Fica, ktorý priam kričí, že ak by tu naozaj mala vzniknúť nová železná opona, sám vezme nožnice a pôjde do nej robiť diery. Zjavne by mu v tom ochotne pomohla nateraz ešte stále mlčiaca väčšina. A to už sme pri tom, čo Slovensko prioritne ťaží. Mlčiaca väčšina. Tá normálna, nekorčokovská, nešimečkovská, neleyenovská. Je totiž najvyšší čas prestať mlčať! Najvyšší čas na veľmi hlasné DOSŤ!
Text: Ivan BROŽÍK
Foto: Internet
