Ľudovít Štúr v podaní Juraja Sarvaša prehovoril v Moskve. Ruská spoločnosť Ľudovíta Štúra jestvuje od júna a už začiatkom novembra predstavila nový almanach Devín za prítomnosti prvých hostí zo Slovenska. Boli nimi herec, recitátor, scenárista, režisér a pedagóg, ale najmä stúpenec a propagátor štúrovských tradícií Juraj Sarvaš a mladá herečka a speváčka Mária Olejníková. „Bol to pre mňa až magický zážitok recitovať Štúra v Moskve v rámci dvojstého výročia jeho narodenia, presvedčil som sa, že si stále máme čo povedať, pretože ruská kultúra je neodmysliteľnou súčasťou Európy,“ povedal pre SNN po návrate Juraj Sarvaš.
„Pre členov a sympatizantov Spoločnosti Ľudovíta Štúra v Moskve som na pôde Slovenského inštitútu recitoval nielen Štúrovu báseň Rozlúčenie, ale aj jeho reč na zasadaní uhorského snemu, známy prejav o jazyku, o obhajobe slovenčiny z 15. januára 1848, o potrebe udržať v školách materinskú reč, vo vtedajších našich podmienkach slovenčinu namiesto maďarčiny. Recitoval som Sládkovičovu Marínu, bol to prvý takýto prednes na ruskej pôde. Sládkovič má motto z Puškina, a tak som v ruštine recitoval Puškinov Zimnij večer,“ dodal pre SNN okrem iného J. Sarvaš.
Mimoriadne ocenil pôsobenie profesorky Lomonosovovej univerzity A. G. Maškovovej pri zakladaní a činnosti Spoločnosti Ľudovíta Štúra a vydaní almanachu. Prvé vydanie približuje zo slovenskej literatúry mená ako Peter Krištúfek, prof. Ján Zambor, Margita Figuli, Tomáš Winkler. Rozširuje záujem o slovenskú literatúru. Je to nový priestor pre slovenskú literatúru. Preklady do ruského jazyka majú, samozrejme, pre nás veľký význam, a isteže význam aj pre Rusov. Môže to byť rozprúdenie záujmu o slovenčinu, o Slovensko. Ako odznelo z úst veľvyslanca P. Priputena, spoločnosť Ľ. Štúra je mostom na ceste rozvíjania ešte intenzívnejšej a plodnejšej spolupráce v už aj tak veľmi aktívnych kultúrnych vzťahoch medzi obomi štátmi.
„Pre mňa osobne bolo veľkým povzbudením, že v almanachu, symbolicky nazvanom Devín, bol už preklad mojej hry Orol Tatranský. Prof. Maškovová videla predstavenie na Slovensku, ktoré hráme a po prvý raz sme uviedli vo zvolenskom divadle. Mimoriadne ju to zaujalo, až natoľko, že v súčasnosti je už k dispozícii ruský preklad. Myslím si, že je to výpoveď nielen o našich dejinách, ale aj o význame štúrovského výročia pre zahraničie, osobitne v ruskom alebo slovanskom prostredí. Jednoducho toto aj dnes, alebo najmä dnes, priťahuje alebo môže zaujať ruského či už čitateľa, príjemcu, môže mu priblížiť Slovensko a jeho historický vývoj,“ konštatoval J. Sarvaš.
Keďže J. Sarvaš bol v Moskve na sklonku roku sedemdesiateho výročia skončenia druhej svetovej vojny, v programe k tomuto výročiu, ktorý vďaka spolupráci s herečkou a speváčkou Máriou Olejníkovou trval vyše poldruha hodiny, zarecitoval aj báseň My pobedili ‒ Zvíťazili sme. Sú to verše Isakovského z roku 1945: my pobedili, druzia, graždani, narod, my pobedili nad zlom – to je odmena za náš pot a krv.... Je to azda ešte aj dnes pripomenutie si, čo by sa bolo stalo so Slovanmi, keby bol pochod nemeckej mašinérie víťazný. Predniesol tiež báseň Konstantina Simonova, kedysi chýrneho vojnového korešpondenta, List žene padlého druha. Je to ojedinelá výpoveď o tom, ako zasahuje krutosť vojny do ľudských osudov.
„Pre mňa mala návšteva Moskvy v tomto čase veľký význam, treba to pestovať, treba vzťahy rozvíjať, uvedomil som si to aj na divadelnom predstavení v slávnom, svetovo známom MCHAT-e. Videl som tam divadelné predstavenie Gogoľových Mŕtvych duší, teda dobre známy text a predstavenie často hrané aj u nás. Na inscenácii sa podpísal osemdesiatnik Oleg Tabakov, premiéra bola v roku 2006 a doteraz sú predstavenia vypredané. Mne sa ušlo miesto v hereckej lóži. Bola to pre mňa ukážka divadelného majstrovstva svetovej úrovne. Opäť a s novou intenzitou, keďže Tabakova som videl v Moskve aj ešte pred štyrmi desaťročiami, uvedomil som si nerozlučnosť ruského a európskeho divadla, spolunáležitosť, vzájomnú prepojenosť, integrovanosť. Myslím si, že vzťahy treba rozvíjať, že to má nemalý význam, veď je to skutočne svetové divadlo a herci. Isteže sa ma to týkalo aj emocionálne, bol som dojatý, ale ide najmä o pragmatické poznanie, že my Slováci máme do Ruska v mnohom dvere otvorené. Nadväzovanie či udržiavanie divadelných vzťahov s ruskou divadelnou scénu, s prostredím ktoré je neodmysliteľné od Európy, nám len pomôže rozšíriť si obzor. Týka sa to iste aj umeleckých škôl a ide aj o to, že Rusko nie je len Moskva.“
Dušan D. KERNÝ- Foto: archív