Návody ako podkopávať a rúcať nepohodlné zriadenia, III. časť
Súčasný opozičný líder Michal Šimečka (Progresívne Slovensko), ktorý bol v tajnom hlasovaní 17. septembra 2024 odvolaný z funkcie podpredsedu Národnej rady SR, ešte ako študent politológie a medzinárodných vzťahov publikoval článok Šírenie a mobilizácia občianskej spoločnosti vo farebných revolúciách. Text vyšiel vo februári 2009 vo vedeckom časopise Stredoeurópskej univerzity v Budapešti, ktorej činnosť dodnes masívne financuje americký miliardár George Soros. Pod tlakom súčasného maďarského premiéra Viktora Orbána (Fidesz) v roku 2020 presunula univerzita činnosť do Viedne. Prinášame vám tretiu časť jeho analýzy.
V časti pomenovanej mechanizmy difúzie sa môžeme dozvedieť, akým spôsobom prebiehali takzvané farebné revolúcie v Srbsku, Gruzínsku a na Ukrajine. Difúziu v ponímaní profesionálnych revolucionárov by sme mohli definovať ako proces, pri ktorom elementy „otvorenej spoločnosti“ a „liberálnej demokracie“ prechádzajú do inej spoločnosti difúziou, teda rozptylom z jedného alebo viacerých centier podobne, ako sa šíria rôzne látky vo fyzikálno-chemickom prostredí.
■ PODHUBIE REVOLTY
Michal Šimečka o tom hovorí, že rozšírenie príležitostí nemusí automaticky viesť ku kolektívnej akcii. Preto je toho názoru, že aj keď existuje obzvlášť vhodný model mobilizácie, môže byť v konečnom dôsledku „revolucionármi“ nespozorovaný. „Z tohto dôvodu je nevyhnutné zvážiť mikromechanizmy difúzie, ktoré sa sprostredkúvajú medzi bývalými a potenciálnymi revolucionármi v Gruzínsku a na Ukrajine uvedomujúcich si chopenia sa rozširujúcej sa politiky príležitostí prijatím rovnakých prístupov ako ich srbskí a slovenskí predchodcovia.“ Dodáva ale, že toto spojenie nie je v nijakom prípade automatické, pokiaľ zahŕňa prevod takmer identických stratégií a cieľov v rôznych prostrediach Miloševičovho Srbska a Mečiarovho Slovenska na jednej strane a postsovietskeho Gruzínska a Ukrajiny na strane druhej.
■ PRÍPRAVA AKTIVISTOV
Súčasný predseda Progresívneho Slovenska spomína aj to, že Miloševičov pád v Srbsku a príbeh Otporu by v médiách iba sotva presvedčil aktivistov v iných „nedemokratických“ štátoch, ak by iba skopírovali projekt Otporu ako celok. Šírenie úspešných techník v Gruzínsku a na Ukrajine prebiehalo podľa jeho názoru niekoľkými desiatkami veteránov. „Srbská a slovenská kampaň – zohrali kľúčovú úlohu. Ich interakcia s miestnymi aktivistami prebiehala na úrovni vedúcich hnutí, pričom celková stratégia hnutia bola ako aj na úrovni aktivistov pešiakov zvyčajne na školeniach pre skupiny do tridsať aktivistov.“ To, čo mnohé takzvané mainstreamové médiá na Slovensku vždy považovali za konšpiráciu, čo sa týka pozadia rôznych farbených revolúcií, samotný Michal Šimečka bez akýchkoľvek problémov vo svojom odbornom článku potvrdzuje. Ide najmä o fakt ako členovia vedúcej mládeže rôznych „prodemokratických“ aktivistov boli vo všeobecnosti z rodín strednej triedy. Takmer všetci buď študovali, alebo ukončili štúdium na jednej z prestížnejších univerzít vo veľkých mestách západnej Európy alebo USA. Väčšina z nich bola podľa jeho slov často scestovaná, anglicky hovoriaca a zdieľajúca široko definované prozápadné smerovanie. „Mnohí sa už zúčastnili na kolektívnej akcii na úrovni univerzitnej politiky.“
■ SRBSKÝ PRÍKLAD
Predseda Progresívneho Slovenska citoval aj vtedajšieho vysokého predstaviteľa srbského Otporu Ivana Marovića, ktorý trénoval ukrajinských aktivistov Pora. Podľa jeho presvedčenia Srbsko, Gruzínsko a Ukrajina sú úplne rozdielne krajiny s odlišnou históriou, okolnosťami a protivníkmi. Mali však podľa Marovića spoločný typ režimu, ktorý bol síce nominálne demokratický, ale jeho podstata autokratická. „Úlohy sú podobne všeobecné – to je formácia mládežníckych hnutí, ktoré podnecujú opozičné strany prostredníctvom kreatívnych marketingových a chytľavých sloganov, podieľajú sa na odhaľovaní volebných podvodov a vedením následných povolebných protestov – za predpokladu, že opozícia je dostatočne prozápadná, jednotná a schopná prekonať úradujúceho prezidenta.“ Michal Šimečka okrem iného ďalej píše, že väčšina srbských, ukrajinských a gruzínskych aktivistov verila, že problémy, ktorým čelili ich krajiny, boli podobného druhu: skorumpované, zneužívajúce a nekompetentné režimy, ktoré sa zrodili z „neúplného prechodu“ od komunizmu, ktorý naďalej zastavoval politický a hospodársky pokrok. V tomto smere zároveň dopĺňa, že srbskí, gruzínski a ukrajinskí aktivisti vnímali svoje odlišné boje proti Miloševičovi, Ševardnadzemu a Kučmovi ako v podstate rovnaký boj za konečné víťazstvo demokracie vo východnej Európe a postsovietskom priestore.
Juraj DOMIN
Foto: Internet
Pokračovanie nabudúce