V metropole východu umučili a popravili nyilašiovci vyše päťsto občanov. O prenasledovaní občanov židovskej národnosti v období existencie prvej Slovenskej republiky sa hovorí pomerne veľa. Oveľa menej pozornosti však slovenskí historici venujú útrapám Židov z územia Košíc a okolitých oblastí Abovského regiónu, ktoré po Viedenskej arbitráži pripadli Maďarsku. Pre obyvateľov Košíc, ktorí sa hlásili k slovenskej národnosti (napr. podľa sčítania z roka 1930 v meste napočítali 42 245 Slovákov a 11 504 Maďarov), bol výsledok udalostí Viedenskej arbitráže z novembra 1938 doslova katastrofou. Po tom, čo do mesta slávnostne vpochodovali maďarské vojská, východoslovenskú metropolu pohltila nová vlna zdanlivo zažehnaného národnostného útlaku.
■ PROTIŽIDOVSKÉ ZÁKONY
Maďarizačná politika sa prejavila najmä v oblasti školstva. Okupanti zatvorili viaceré slovenské vzdelávacie inštitúcie a zo škôl boli odvolaní slovenskí učitelia. Útlak sa však nedotkol iba Slovákov. Prenasledovaní boli najmä Židia.
V Maďarsku prijali prvý protižidovský zákon už v roku 1938. Touto legislatívou sa mal znížiť podiel Židov v slobodných povolaniach, podnikoch a združeniach na dvadsať percent.
Ďalší antisemitský zákon pochádzal z roka 1939 a podobne ako ten predošlý sa zameriaval na obmedzenie pôsobenia Židov vo verejnom a v spoločenskom živote. Výnimka platila iba pre tých, ktorí prijali kresťanstvo ešte pred dovŕšením siedmich rokov, a pre potomkov židovských konvertitov pokrstených pred 1. januárom 1939. Od zákonov nariadených obmedzení boli rovnako oslobodení i Židia, ktorí sa obrátili ku kresťanskej viere ešte pred 1. augustom 1919, ak ich predkovia bývali v Maďarsku prinajmenšom od 1. januára 1849. Židia nesmeli získať ani maďarské občianstvo manželstvom a obmedzené boli aj ich politické a občianske práva. V auguste 1941 vydalo maďarské ministerstvo obrany smernicu, na základe ktorej mali byť Židom odňaté vojenské hodnosti a všetci bojaschopní muži mali byť pridelení do pracovných táborov.
Okrem toho Maďari vyviezli v roku 1941 okolo 17 000 Židov, pričom 16 000 z nich bolo zastrelených pri ukrajinskej obci Kamenec Podolský. Zhruba tristo popravených pochádzalo z Košíc. O rok neskôr zasa Maďari pod zámienkou boja proti partizánom zastrelili na anektovanom území pri Novom Sade (dnes súčasť Srbska) asi 2500 Židov.
No i napriek tomu považovali nacisti priebeh boja proti židovstvu v Maďarsku za pomalý a žiadali zintenzívnenie deportácií. Maďarská vláda však odmietla spolupracovať a v reakcii na túto požiadavku uviedla, že považuje za nevyhnutné „odporovať všetkým, ktorí nevidia žiadny iný problém, len židovské otázky“. Pre porovnanie, slovenská vláda nechala deportovať v roku 1942 vyše 57 000 Židov, čím vyhladila približne dve tretiny celkového počtu judaistov na Slovensku. A do konca vojny sa prívrženci Tisovej „štátostrany“ v spolupráci s nacistami zbavili približne 70 000 (číselné údaje sa podľa rôznych údajov pohybujú v rozmedzí 68 000 – 71 000) z celkového počtu asi 90 000 Židov žijúcich vo vtedajšej Slovenskej republike.
■ TRANSPORTY SMRTI
Až do odvolania premiéra Miklósa Kállaya v marci 1944 a jeho následného nahradenia pronacisticky zmýšľajúcim antisemitom Döme Sztójaym, ktorý predtým pracoval ako veľvyslanec v Nemecku, sa teda mali Židia na maďarskom území aspoň o čosi lepšie než na Slovensku.
Pod patronátom Sztójayho však boli spustené deportácie, pri ktorých vyviezli tisíce Židov. Pod tlakom svetovej verejnosti ich zastavil až správca Maďarského kráľovstva Miklós Horthy, kvôli čomu bol v októbri 1944 napokon zbavený funkcie. Keď vládu nad krajinou prevzala maďarská fašistická Strana šípových krížov, transporty smrti pokračovali. Do konca druhej svetovej vojny tak bolo z oblastí ovládaných Maďarskom vyvezených takmer 570 tisíc Židov (z celkového počtu 820 000 – 850 000). Väčšina z nich zahynula v koncentračných táboroch.
V Košiciach žilo ešte pred vypuknutím druhej svetovej vojny vyše 11 000 Židov (podľa štatistiky z decembra 1938 11 420 Židov), čím tvorili zhruba pätinu celkovej populácie mesta. Na okupovanom území južného Slovenska však boli aj iné mestá a obce s vysokou koncentráciou židovského obyvateľstva – napríklad Lučenec a Levice. Dovedna tu teda žilo vyše 26 000 Židov. Košickí vyznávači judaizmu museli popri iných obmedzeniach od roka 1944 nosiť na znak segregácie židovskú hviezdu, nesmeli používať verejnú dopravu ani navštevovať divadlá, kiná či kaviarne. Ale to najhoršie ešte len malo prísť. Osud, ktorý predtým postihol iba ich súkmeňovcov bez štátneho občianstva, sa mal tentoraz týkať všetkých košických Židov. Po tom, čo do mesta začali privážať Židov z okolia, spáchalo v hrozivej predtuche nadchádzajúcich udalostí niekoľko židovských rodín hromadnú samovraždu.
Nemeckí vojaci a maďarskí žandári nahnali koncom apríla 1944 Židov do miestnych synagóg a neskôr ich presunuli do dvoch budov továrne na výrobu tehál na periférii mesta. Okrem toho boli zriadené židovské štvrte, tzv. getá. Tých bolo pôvodne šesť, no postupne sa zredukovali na tri. V getách platil prísny režim – boli uzavreté, prísne strážené a obohnané plotom, pričom v nich platil zákaz vychádzania medzi 6. hodinou ráno až 6. večer, ako i zákaz otvárania okien smerom do ulice. Väčšinu obyvateľov týchto štvrtí v priebehu dvoch týždňov presídlili do tehelní, kde sa už v máji 1944 nachádzalo vyše 13 000 ľudí.
Prvý transport dvoch vlakov (3055 a 3692 osôb) z Košíc odišiel 16. mája 1944 a posledných košických Židov deportovali začiatkom júna. Celkovo bolo vyvezených vyše 12 000 židovských občanov z Košíc a okolia, čo pripomína pamätná tabuľa na košickej synagóge na Puškinovej ulici. Takmer všetci zahynuli v koncentračných táboroch alebo po ceste tam a do Košíc sa z nich vrátilo asi 500.
■ BESNENIE NYILAŠIOVCOV
Mesto však v tých časoch fungovalo v súlade s návrhom jedného z hlavných organizátorov holokaustu Adolfa Eichmanna ako centrum deportačnej zóny Severné Maďarsko, a tak tu boli privádzané aj vlaky z iných oblastí ovládaných Maďarskom, spolu s 401 439 Židmi, na čo poukazuje pamätník na košickej Hlavnej ulici. Transporty potom pokračovali do vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau, známeho pod názvom Osvienčim. Tí, ktorí sa vyhli deportácii, boli neskôr prenasledovaní prívržencami Strany šípových krížov, tzv. nyilášiovcami. Keď koncom roka 1944 prevzali moc, v Košiciach popravili vyše dvesto Židov a asi 1 200 ľudí odvliekli do koncentračných táborov alebo do Nemecka a nemeckých okupačných zón na nútené práce.
Ale i navzdory enormnému úsiliu sa ani nyilášiovcom nepodarilo vyvraždiť všetkých košických Židov. Niektorí z nich si zachránili život vďaka tomu, že pracovali na stavbe cesty medzi vrchom Jahodná a chatou Lajoška pri Košiciach, iní ušli alebo si s pomocou statočných spoluobčanov našli bezpečný úkryt.
Okrem Židov sa však obeťami nyilášiovcov stali aj národne uvedomelí Slováci, partizáni a komunisti. Maďarskí fašisti svojich nepriateľov vešali na stromoch na dnešnej Hlavnej ulici, strieľali a trýznili. Celkovo tak počas svojej hrôzovlády nad mestom (od konca novembra 1944 do polovice roku 1945) umučili a popravili vyše päťsto ľudí.
Text a foto: Pavol IČO