PROFIL
Odišiel slovenský reportér formátu Egona Erwina Kischa. Vo veku deväťdesiattri rokov, deň pred Vianocami, zomrel významný publicista a spisovateľ Jaroslav KALNÝ. Čitatelia viacerých periodík aj rozhlasoví poslucháči ho poznali pod jeho vlastným menom, no aj pod pseudonymom Karol Ilavský. Kariéra jeho rozmernej publicistickej činnosti sa začínala po skončení gymnázia v Trenčíne, kam dochádzal z rodnej obce Veľké Rovné. V rokoch 1951 ‒ 1956 študoval žurnalistiku na FFUK v Bratislave. Patril medzi prvých štyroch absolventov novinárskeho smeru na Komenského univerzite. Už počas vysokoškolského štúdia nastúpil do redakcie mládežníckeho denníka Smena. Reportáž mu natoľko učarovala, že sa jej venoval s obrovským zanietením. Mal výborný pozorovací talent, dokázal verne opísať prostredie, do ktorého bol reportážny príbeh zasadený, spovedal priamych účastníkov diania, všetky fakty overoval. Tým dokázal dať každému článku presvedčivý rámec.
■ OSOBNOSŤ SMENY
Ako prvý sa novinársky venoval rómskej problematike, v roku 1960 ponúkol čitateľom reportáže v knihe Cigánsky plač a smiech. V týchto dokumentoch poskytol pravdivý pohľad do rómskych osád a chatrčí. Už vtedy mal čo robiť, aby dokázal obhájiť skutočnosti, ktoré tu boli, no socialistická vrchnosť ich nechcela vidieť. Životný štýl svojich súčasníkov zachytil v publikácii Na križovatkách života (1961). Východné Slovensko priblížil v publicistických knižkách Posledné senzácie a nasledovala kniha Prvý gól (1964). Z radového redaktora sa vypracoval na zástupcu šéfredaktora Smeny, ďalšie tri roky tento denník viedol ako šéfredaktor. A vtedy na začiatku normalizácie, pretože Smena ostro vystúpila proti vstupu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, ho z vedúcej funkcie mimoriadne čítaného periodika odvolali. Slavo Kalný nielenže prišiel o zamestnanie, ktoré napĺňalo jeho tvorivé ambície, prišiel o možnosť zamestnania vôbec.
■ POPULÁRNI BIELIKOVCI
Nadaného a pracovitého redaktora a reportéra, bývalého šéfredaktora, sa vo všetkých redakciách báli prijať. A tak zostal celý rok bez práce. Napokon mu kolegovia, ktorí poznali jeho kvality, pomohli zamestnať sa v Slovenskom rozhlase, no s obrovskými obmedzeniami. Nesmel písať úvahy ani komentáre, aby neovplyvňoval verejnú mienku. Nesmel sa podpisovať pod materiály, ktoré do éteru prečítal niekto iný, mal absolútny zákaz vystupovať na mikrofón. Napriek tomu si našiel svoje miesto pod slnkom. Vybojoval si ho výborným nápadom začať vysielať rodinný seriál Čo nového Bielikovci, aj keď len po vzore okolitých rozhlasových staníc, akým bol rozhlas v Poľsku či Maďarsku. Pod pseudonymom Karol Ilavský napísal dve desiatky rozhlasových hier, vytvoril množstvo umelecko-dokumentárnych pásiem a fíčrov. Písal scenáre a stal sa hlavným dramaturgom Bielikovcov, relácie, ktorá sa tešila priazni divákov takmer dve desaťročia.
■ VERNÝ REPORTÁŽI
Rozhlasu neprestal byť verný ani po odchode do dôchodku. Už pod vlastným menom mu odvysielali poviedky, dramatizácie a dokumentárne pásma v žánri literatúry faktu. Krátko po nežnej revolúcii sa vybral na Zakarpatskú Ukrajinu. Objavil tam hraničnú obec Husák, aj poľovnícku daču Chruščova a Brežneva, v ktorej v roku 1968 väznili Dubčeka. Napísal strhujúcu reportáž do Národnej obrody...V deväťdesiatych rokoch sa znova vracia k reportážam a zachytáva v nich mnohé zaujímavé témy a osudy ľudí. Ich súbory vydal knižne pod názvom Ako umiera hotelier (1998). V mnohých vzdal hold ľuďom, ktorí sa nesklonili pod tlakom represií komunistického režimu. Nasledovala monografia Americkí prezidenti (1999). Ďalších tridsať dramatických príbehov ľudí na slovenských hraniciach, ktorí sa pokúsili ísť hľadať lepšie podmienky za ostnatým drôtom po roku 1945, opísal v knihe Drámy na hraniciach (2003). Za túto knihu získal svoju prvú prestížnu cenu Egona Erwina Kischa. Osudy svojich kolegov novinárov zachytil v dvoch častiach monografie Páni novinári (2004, 2006). Aj túto dvojknihu ocenili Kischovou cenou.
■ DRÁMY ODPÍSANÝCH
Už názov knihy Odpísaní veľa hovorí o peripetiách ľudí v bývalom režime, nepohodlných až odsunutých na vedľajšiu koľaj. Táto kniha mala zvláštny osud ‒ mala vyjsť v roku 1970, pripravené dielo však kamsi zmizlo. Napokon ho doplnené o ďalšie reportážne svedectvá ‒ napríklad o Kočiar pre barónku – autor vydal až v roku 2006.
Vo faktografickom diele Bombardovanie Apolky (2007) vzkriesil príbeh najmladšej špiónky Európy prezývanej Trixi, ktorá prispela k zlikvidovanie tejto bratislavskej rafinérie. Tá slúžila počas druhej svetovej vojny nemeckej armáde na výrobu pohonných látok do áut a lietadiel, až pokým ju americké lietadlá v júni 1944 nezbombardovali. Trixi neskôr s veľkými výčitkami oľutovala svoj čin, aj keď ním pomohla skomplikovať zásobovanie časti nemeckej armády. Spôsobila však smrť 176 ľudí, ktorí zahynuli pri nálete. Pri písaní tejto knižky natrafil Slavo Kalný na mimoriadne zaujímavý prípad. Strastiplný osud výborného moravského lekára a humanistu, ktorý vybudoval v Bratislave nemocnicu pre telesne postihnuté deti. Životný príbeh protifašistického odbojára, neskôr politického väzňa Karla Kocha, ho natoľko zaujal, že jeho osudy oživil v novej knihe Zabudnite na Kocha (2008). Nasledovali knihy Božie muky (2008), poslednou z jeho kníh boli spomienky na svojich kolegov a kamarátov, ktorých osudy dokresľovali socialistické časy (2011). Zmieňuje sa v nej o kamarátovi, spisovateľovi Lacovi Mňačkovi, Bohušovi Chňoupkovi, fotografovi Lacovi Bielikovi, ktorého fotografia muža s odhalenou hruďou stojaceho proti ruskému tanku v šesťdesiatom ôsmom roku obletela svet.
■ PÚTAVÝ ŠTÝL
Každá Kalného kniha mala v čase vyjdenia veľký ohlas a navždy bude mať faktografickú výpovednú hodnotu, ale aj hlboký ľudský rozmer. Jeho štýl písania bol nesmierne pútavý. Dokázal využiť množstvo znalostí a vytvoriť z nich sled súvislého napínavého deja. Majstrovsky pozvoľna prechádzal z práve aktuálneho problému do možno zabudnutých niekdajších udalostí. Všetky informácie si overoval v archívoch, starých kronikách, a len čo objavil žijúceho priameho účastníka, vybral sa za ním, nech by už bol kdesi na konci republiky alebo aj za jej hranicami. Navštívil najvýchodnejšie položenú obec na našom území ‒ v pohraničí Slovenska, Poľska a Ukrajiny ‒ Novú Sedlicu, len aby sa presvedčil o pravdivosti faktov, ktoré chcel použiť pri písaní o banderovcoch.
„ Pri reportáži najviac bolia nohy,“ hovorieval s jemu charakteristickým ironickým humorom. Čím chcel povedať, že dobrá uveriteľná reportáž si vyžaduje túlavé topánky. Nedá sa písať v kaviarni alebo doma za písacím strojom, na ktorom po celý svoj profesionálny život písal. Niežeby ignoroval modernú techniku, ale s počítačom sa nikdy nezblížil.
Držiteľ Ceny Vojtecha Zamarovského, Ceny Slovenského syndikátu novinárov Mercurius veridicus ex Slovakia ‒ Pravdivý posol Slovenska, štvornásobný laureát medzinárodnej Ceny Egona Ervina Kischa odišiel navždy. Novinárske povolanie je niektorými ľuďmi nedocenené, ba až podceňované za nedôveryhodnosť. V prípade publicistických textov Slava Kalného to určite neplatí. Pokým si neoveril fakty, pod článok sa nepodpísal. Zdvihol latku náročnosti pre všetkých ostatných kolegov. Do posledných dní, aj keď unavený a ubolený, prijímal poslucháčov z Katedry žurnalistiky a poskytoval im rozhovory, učil ich kladnému prístupu k tejto zodpovednej profesii a s rešpektom spomínal na svojich bývalých spolupracovníkov.
My, ktorí tu ešte ostávame, s úctou budeme spomínať na neho ako na mimoriadne slušného človeka a vynikajúceho autora s obrovským prehľadom a inteligentným humorom.
Zbohom, pán novinár Slavo Kalný.