Sedemdesiatpäť rokov od tragickej bitky pri ukrajinskom Lipovci. Pred dvoma rokmi sme si pripomenuli okrúhle sté výročie začiatku prvej svetovej vojny. Tento rok zas sedemdesiatpäť rokov od vypuknutia nemecko-sovietskej vojny. Vojnový konflikt 22. júna 1941 nabral kontinentálne rozmery. Niektorí historici preto za začiatok druhej svetovej vojny označujú práve jún 1941. Z konfliktu sa nakoniec vykľula najkrvavejšia vojna ľudských dejín. Tragické udalosti čiastočne zasiahli aj do života Slovenska a Slovákov. Ani nie dvadsaťpäť rokov po ukončení Veľkej vojny, ako sa vtedy prvá svetová vojna označovala, museli príslušníci povojnovej generácie (najmä ročníky 1919 – 1920) pochodovať rovnakým smerom ako ich otcovia v prvej vojne. Na východ. Do vojnovej pamäti sa vryla najmä tragická bitka pri ukrajinskom Lipovci. Presne mesiac po vypuknutí vojny – 22. júla 1941.
■ SLOVENSKÁ ARMÁDA
Po štrnástom marci 1939 sa v mimoriadne nepriaznivých podmienkach konštituovali aj ozbrojené zložky Slovenského štátu – armáda, žandárstvo, polícia, finančná stráž. Až do zániku ČSR boli doménou Čechov, prostriedkom českej dominancie na Slovensku a Podkarpatskej Rusi.
Bojovým krstom pre armádu bol konflikt s Maďarskom, ktorého vojská 23. marca vpadli na východné Slovensko. V septembri 1939 sa zas Slovenská armáda ako spojenec Nemecka zúčastnila na vojenskom ťažení proti Poľsku. Cieľom bolo získať slovenské obce, ktoré si Poľsko pričlenilo po Mníchovskom diktáte či v roku 1920. V intenciách spojeneckej politiky sa Slovenský štát musel zúčastniť aj na vojne proti ZSSR, ktorá sa začala 22. júna 1941. Dva dni po tomto dátume sa sformovala prvá poľná formácia – motorizovaná Rýchla skupina v počte dvetisíc mužov, ktorá už 26. júna prekročila hranice ZSSR a v rámci nemeckej 17. armády postupovala v smere Medzilaborce – Sanok – Ľvov. Okrem Rýchlej brigády sa od konca júna 1941 na územie východnej Haliče presúvala aj Armádna skupina v celkovom počte asi päťdesiattisíc mužov, najmä záložníkov.
■ ŠOKUJÚCE POMERY
Vypuknutie vojny bolo pre väčšinu Slovákov šokom, keďže išlo o dovtedajších spojencov. Mnohí ZSSR chápali ako pokračovanie starého cárskeho Ruska, ku ktorému cítili generácie Slovákov náklonnosť. Vládna moc v Bratislave sa preto – nie neodôvodnene – obávala protestov a odporu voči tejto vojne. Aj preto minister národnej obrany gen. F. Čatloš (bývalý legionár) v armádnom rozkaze z 1. júla 1941 adresoval vojakom aj tieto slová: „Nejde tu o boj proti ruskému národu – ani proti Slovanstvu. Takýmito heslami operujú len zločinní nepriatelia národa a štátu.“
Viaceré protivojnové prejavy sa skutočne aj vyskytli. Lenže po vstupe na územie ZSSR sa rýchlo strácali. Dôvodom bol fakt, že slovenskí vojaci sa stretali s pozitívnym, miestami až nadšeným prijatím zo strany civilného obyvateľstva, trýzneného stalinským režimom. V mnohých mestečkách ich vítali slávobrány a konali sa rôzne uvítacie ceremónie. Slovenských vojakov, vychovávaných v kresťanskom duchu, šokovali následky protináboženskej politiky stalinského režimu, najmä zneuctené kostoly, kláštory a iné sakrálne miesta.
Vrcholom zločinov boľševického režimu bolo však masové vyvražďovanie politických väzňov. Tých namiesto transportu na Sibír začali oddiely NKVD po 22. júni fyzicky likvidovať. Pozostatky týchto hrôz nachádzali v preplnených väzniciach aj slovenskí vojaci, čo ich v protiboľševickom postoji len upevnilo. Za všetky svedectvá tu uvedieme aspoň slová delostrelca Alexandra Šama (1915) z Vranova nad Topľou. Na margo rady svojho otca, aby pri prvej príležitosti dezertoval, napísal o svojom hroznom zážitku z mestečka Sambor: „... Stáli sme pred príšerným obrazom, aký nemá obdobu vo svete slobody. Bolo tam nadžganých hádam aj niekoľko sto mŕtvych občanov, stojacich tesne pri sebe. Videli sme stopy zúfalstva umierajúcich, ako sa navzájom hrýzli. Mŕtvolný zápach si nemôže predstaviť ten, čo tam nebol. Nemožno si ani predstaviť city našich vojakov a ľudí, ktorí sa zbehli k tomuto unikátnemu popravisku. Už vtedy nás opustila chuť na prebehnutie k boľševikom – počúvnuť radu svojho drahého otca.“
■ RÝCHLA BRIGÁDA
Prvú slovenskú frontovú jednotku – Rýchlu skupinu – 8. júla 1941 doplnili a reorganizovali na Rýchlu brigádu. Jej veliteľom bol plukovník Rudolf Pilfousek. Patril medzi tzv. sudeťákov, národnostnú kategóriu, pri ktorej bolo ťažko usúdiť, či ide o ponemčeného Čecha alebo čechizovaného Nemca. V armáde nebol nikdy populárny, k čomu akiste prispela jeho pronemecká horlivosť. Prispel k tomu aj fakt, že s podriadenými komunikoval iba česky. Náčelníkom štábu bol major Ján Nosko, neskorší vysoký povstalecký dôstojník.
Rýchla brigáda bola najlepšie vyzbrojenou jednotkou Slovenskej armády v roku 1941. Mala okolo štyritisícdeväťsto príslušníkov. Výzbroj tvorilo 39 kanónov protiútočnej vozby (KPÚV), 40 diel, 5 obrnených automobilov a 43 tankov. Pokiaľ ide o mužstvo, tvorili ju väčšinou mladí vojaci na prezenčnej službe ročníkov 1918 – 1920. Aj väčšina dôstojníkov bola veľmi mladá. Nevýhodou preto bola jej bojová neskúsenosť.
Rýchla brigáda ako jediná v celej nemeckej 17. armáde mala tanky. Od jej styčného dôstojníka, gen. Ludwiga von Küblera dostala úlohu prenasledovať ustupujúce sovietske jednotky po osi Michajlovka – Sčaslivá – Lipovec – Illince – Granov. Osudovým sa stal práve Lipovec. Bolo to poľnohospodárske mestečko s asi pätnásťtisíc obyvateľmi. Na sovietske pomery väčšia dedina. Ležala po oboch stranách horného toku rieky Sob, obklopená rozsiahlymi poľami a malými lesíkmi.
■ AKO NA DLANI...
Po dobytí oblastného centra Vinnice 19. júla 1941 sa predpokladal ďalší ľahký postup. Plukovník Pilfousek poslal brigádu do boja bez akéhokoľvek prieskumu, len na základe optimistických (a neoverených) informácií od Nemcov. Proti slovenskej Rýchlej brigáde stála sovietska 44. horská strelecká divízia (HSD). Tá sa ešte v roku 1939 zúčastnila na okupácii Poľska i Fínska. Etnicky bola zložená z Ukrajincov, ale prevahu v nej mali príslušníci kaukazských i ázijských národov ako Kirgizi, Tatári a iní. V júli 1941 jej velil generál Tkačenko...
Pred začiatkom bitky ani jeden zo slovenských veliacich dôstojníkov nemal bližšie predstavy o svojom protivníkovi. Vo výhodnejšej pozícii však boli sovieti. Poznali terén, mali vybudovanú obranu a (ľahkovážne postupujúce) slovenské jednotky ako na dlani. Tie navyše ostali odkázané na seba. Nemecké susedné divízie, ktoré im mali pomáhať, uviazli v bojoch. Bojovú techniku Slovákov najprv likvidovali dobre zastrieľaní sovietski delostrelci i mínometčíci. Pre pešiakov boli veľmi nebezpečné najmä tzv. líščie okopy. Boli to strelecké posty v tvare písmena „U“, ktoré sa navzájom podporovali krížovou paľbou, všetky výborne maskované. Sovieti však neraz siahali aj po zákerných metódach boja – predstierali, že sa vzdávajú, no keď sa slovenskí vojaci priblížili, pozabíjali ich. Nezriedkavé bolo aj praktizovanie iných, vojenskými konvenciami zakázaných spôsobov boja, ako napríklad používanie slovenských uniforiem, striel dum-dum a podobne.
■ KRST OHŇOM
Počas bitky padlo sedemdesiat príslušníkov Rýchlej brigády, ďalších asi šesť zomrelo na následky zranení neskôr, stošesťdesiatsedem vojakov utrpelo zranenia. Do zajatia padlo asi päťdesiat vojakov, no väčšine sa z neho podarilo uniknúť. V zajatí sovietov zostalo asi dvadsať vojakov a jeden dôstojník – poručík Anton Hirner – brat neskoršieho tajomníka Matice slovenskej Alexandra. Ten útrapy lágrov prežil. Sovieti ho vyškolili na svojho agenta a v lete 1944 vysadili na Slovensko. Ostatní vojaci v sovietskych zajateckých táboroch podľa všetkého pomreli...
V socialistickej literatúre sa lipovecká bitka spomínala ako „katastrofálna porážka“ Slovenskej armády. Napriek značným stratám, ktoré sú nepopierateľné, sa však samotný boj skončil nerozhodne. Aj po takmer dvadsiatich štyroch hodinách prudkých bojov sa bojová línia nepohla. Straty na životoch na sovietskej strane boli niekoľkonásobne vyššie než na slovenskej. Slovenskí vojaci zajali vyše stopäťdesiat sovietskych vojakov a aspoň jedného dôstojníka.
Ak mala bitka nejakého víťaza, boli to Nemci, ktorým slovenská brigáda ušetrila značné straty. Pre Rýchlu brigádu to bol krst ohňom, prvá a posledná bitka súčasne. Pre Slovenskú armádu najkrvavejšia bitka v jej trojročnom nasadení v ZSSR vôbec. Jej bezprostredným dôsledkom bola aj reorganizácia celej poľnej armády. Asi tridsaťpäťtisíc záložníkov z Armádnej skupiny poslali potom na Slo
vensko. Väčšina týchto jednotiek bola totiž hipomobilná, prepravovaná koňmi, a teda v podmienkach Blitzkriegu nevyužiteľná. Už 25. júla 1941 sa začali formovať Rýchla divízia (určená na frontové boje) a Zaisťovacia divízia. Najpodstatnejšie však bolo, že velenie Slovenskej armády sa z boja pri Lipovci poučilo. Do podobných ľahkovážnych akcií už neskôr svoje jednotky nenasadzovalo, čo uchránilo množstvo životov.
■ MEMORIÁL V LIPOVCI
Padlých slovenských vojakov najprv pochovali na provizórnom cintoríne pri Lipovci. Ešte v roku 1941 tu príslušníci Pracovného zboru postavili šesťmetrový betónový obelisk v tvare ihlana. Brezové kríže na hroboch nahradili železnými.
S pribúdajúcimi obeťami na teritóriu ZSSR vznikla idea vytvárať tzv. centrálne cintoríny, kam mali byť prenášané ostatky vojakov z iných úsekov frontu. Vznikli trebárs v Záluži (Poľsko), Kozinkách (Bielorusko), Ľvove, Lipovci, Mariupole, Ovruči (Ukrajina) a tiež na Kaukaze. Najväčším bol práve lipovecký. Podľa písomných údajov tu bolo do apríla 1942 pochovaných 133 tiel, celkom údajne až 368 tiel. Pôvodné drevené tabuľky s menami pochovaných sa však nezachovali.
Obnovená sovietska moc po roku 1944 všetky slovenské cintoríny i pomníky zničila. Jedinou výnimkou bol Lipovec. Aj keď väčšinu hrobov odstránili, monument prežil. Stalo sa tak zásluhou miestneho obyvateľstva, ktoré sa tu dvakrát postavilo proti moci. Posledný, tretí pokus o zbúranie pomník zažil po páde komunizmu a vzniku samostatného ukrajinského štátu. Našťastie, ani jeden z pokusov nebol úspešný. Dôvodom úcty boli totiž pozitívne skúsenosti s pôsobením slovenských vojakov. Tie ostali v pamäti miestneho obyvateľstva fakticky podnes.
Pochopiteľne, bez akejkoľvek pamiatkovej starostlivosti sa po polstoročí aj do tohto pomníka zahryzol zub času. Prvú záchrannú ruku na jeho obnovu podala nie štátna moc, ale nadšenci. Zásluhu na jeho uchovaní má aj miestny obyvateľ Volodymyr Michajlovyč Dyškant, ktorý krátko po páde totality za vlastné prostriedky pomník renovoval.
■ NOVÁ ĽAHOSTAJNOSŤ
Do pozornosti slovenskej politiky sa dostal po obnovení štátnej samostatnosti v rokoch 1994 – 1998, keď bol ministrom národnej obrany nominant SNS Ján Sitek. Dvadsiateho júla 1996 pri päťdesiatom piatom výročí bitky Lipovec navštívila oficiálna delegácia SR na čele s generálom Jánom Repaským. Výsledkom návštevy bola aj nová tabuľka s textom o padlých slovenských vojakoch umiestnená na „bezmenný“ pomník.
Po roku 1998 sa oficiálny záujem Slovenskej republiky o všetko, čo bolo spojené s prvou SR 1939 – 1945, začal vytrácať. Ba postupne prerastal až do odsudzovania a nenávisti. Stratil sa aj záujem o slovenský pomník. Tabuľka z roku 1996 bola – údajne na žiadosť slovenskej ambasády v Kyjeve – v roku 2010 demontovaná. Do jedinečného slovenského monumentu na Ukrajine dnešná SR nie je ochotná investovať ani euro. Tento fakt ostro kontrastuje s výdavkami na iné pamäťové miesta. Podľa medializovaných informácií len do „múzea holokaustu“ v Seredi výška investícií dosiahne 3,5 milióna eura.
Ľahostajnosť štátu nahradila občianska aktivita. Hŕstka aktivistov z občianskeho združenia Múzeum ozbrojených zložiek 1939 – 1945 pri sedemdesiatom piatom výročí bitky v spolupráci s ukrajinskými partnermi zabezpečila novú rekonštrukciu pomníka. Jeho odhalenie sa plánuje na sedemdesiate piate výročie bitky 22. júla 2016. Na spomienkovej akcii sa zúčastní aj redaktor matičného týždenníka.
Text a foto: Martin LACKO, Slovenský národný archív BA