Prečo sa ozýva komisár Verheugen
S pompéznosťou sa v máji pripomínal vznik Európskej únie (EÚ) a naše členstvo v nej. Spoločné európske a slovenské dve desaťročia. Náš prínos i význam členstva v EÚ. Prijali nás v máji 2004. Okrem bruselskej krstnej matere sa spomínalo na mnoho krstných otcov. O tom hlavnom je ticho. Rozšírenie Únie o desať štátov Európy bol vtedy obrovský geopolitický skok. Boli pritom konkrétni ľudia. Jedným z nich bol pán Günter Verheugen, pôvodne nemecký politik. Ale od augusta 1999 do novembra 2004 bol komisárom EÚ pre rozšírenie. Potom sa stal sa podpredsedom Európskej komisie a komisárom pre priemysel. Teda žiadna malá ryba. Vtedy ho vnímali všetci. Slovenská republika mu udelila vyznamenanie Rad bieleho dvojkríža I. triedy za zásluhy. Verheugen sa jej odvďačil vyhlásením o peniazoch: Slovensko je veľmi dobrý príklad, ako sa rozumne a efektívne integrovať, pričom Slovensko nebude mať po vstupe zhoršené finančné podmienky.
O Verheugenovi by sme mohli čitateľovi SNN porozprávať viac ‒ ale prečo? Len preto, že na Slovensku sa o ňom teraz veľa nehovorilo ? Nie, najmä preto, prečo sa o ňom hovorí málo. Príčina je jednoduchá. Pán komisár, dnes honorárny profesor európskej univerzity, sa nám akosi odklonil z hlavného prúdu. Vedno s akademičkou Petrou Erlerovou, dlhoročnou bývalou šéfkou svojho komisárskeho kabinetu v Bruseli, napísal bohato faktografickú analýzu. Kniha má veľavravný názov Dlhá cesta k vojne – Rusko, Ukrajina a Západ – eskalácia namiesto uvoľňovania. Nebudeme sa podrobne zaoberať všetkým, čo obaja uznávaní analytici v knihe uvádzajú a je v priamom protirečení s dnešnou oficiálnou zahraničnou politikou Európskej únie vrátane Nemecka, politikou kancelára či nemeckého spolkového snemu. Chceme niektorými príkladmi ukázať, že ľudia, ktorí boli priamo tvorcami epochálnej zmeny v roku 2004, rozšírenia EÚ, zostali kritickými Európanmi a nemožno ich rozlične nálepkovať. Fakt, že dvojica Verheugen ‒ Erlerová, priami svedkovia, vydali svoju knihu práve k výročiu rozšírenia EÚ, je aj pre našu publicistiku ak nie príkladom, tak azda podnetom. Aj nastaveným zrkadlom.
Kniha polemizuje s tvrdeniami o ničím nevyprovokovanej vojne. Autori tvrdia presný opak – vojna bola vyprovokovaná. Provokácie sa odohrávali krok za krokom a viedli k stupňovaniu napätia a zbrojeniu. Nezačalo sa to porušením medzinárodného práva v roku 2022 vpádom ruských vojsk, ale už v roku 2014, keď vtedajší prezident Porošenko začal protiteroristickú akciu proti Donbasu. Vtedy sa začalo zbrojiť. Bez zlyhania nemeckej a európskej zahraničnej politiky by nikdy nedošlo k vojne. Predohra sa teda začala už desať rokov predtým. Menila sa politika uvoľňovania. Pripúšťalo sa riziko horúcej vojny. Verheugen s ľútosťou hovorí o svojej chybe, keď podporil ako nemecký poslanec bombardovanie Juhoslávie bez schválenia OSN. Bol vtedy v USA a bol aj v Clintonovom Bielom dome, keď tam zaznela veta, že treba proti Juhoslávii zasiahnuť, lebo teraz do toho nebudú môcť hovoriť ani Čína a ani Rusko. Považuje to za osobnú chybu, ktorá odštartovala rozhodnutia s vylúčením nielen väčšiny členov OSN. Znamenalo to aj prebratie plnej zodpovednosti USA za Európu. Ale aj za sériu vojenských zákrokov v Iraku, Sýrii, Líbyi, Afganistane, vojen ktoré stáli milióny životov a zaplavili Európu masou migrantov, s ktorou si Únia nevie dať rady.
Bývalý komisár pre rozšírenie Únie tvrdí, že bez reformy sa nedá rozširovať. Dnešné sľuby Ukrajine sú len drahou politikou symbolov, vzbudzujúcich falošné nádeje v krajine, kde je hlboko zakorenená korupcia a moc oligarchov, ako aj radikalizmus ultrapravice. To si vyžaduje hlboké zmeny celého štátneho systému. Pikantériou verejných vystúpení exkomisára je, že za výrazných, ale malých podporovateľov politiky mieru a nezávislej zahraničnej politiky považuje maďarského Viktora Orbána a slovenského Roberta Fica.
Dušan D. KERNÝ