Nakrúcal filmy o ľuďoch v kliešťach drsnej doby
Pred tridsiatimi rokmi 1. augusta 1994 zomrel v nemeckej emigrácii slovenský filmový režisér Stanislav BARABÁŠ. Narodil sa pred vyše sto rokmi 4. februára 1924 do učiteľskej rodiny v dedinke Vígľašská Huta-Kalinka uprostred Javoria, dnes okres Detva. Detstvo prežil v neďalekej Zvolenskej Slatine...
„Ako mladík bol veselý, pochabý, ale v dobrom zmysle. Takmer na každej veľkej prestávke vystrojil v škole dajaké klaunovské vystúpenie. Poobliekal sa, pobral staršej sestre šaty a klobúky a všetky triedy sa chodili pozerať na to, čo Barabáš stvára,“ spomínala jeho sestra Božena Filová. Otca jeho sklony na umenie tiež netešili. Na jeho radu začal Stano v roku 1943 študovať právo, ale po troch rokoch neodolal a odišiel na pražskú FAMU s jasným cieľom stať sa filmovým režisérom.
■ FILMÁRSKE ZAČIATKY
Ako väčšina jeho rovesníkov aj on začínal v Štúdiu dokumentárnych filmov. Debutoval snímkou Zem môže dať viac. Sám si hľadal námety a sám si aj písal scenáre. Príkladom môže byť filmový dokument Hrdinovia práce v roku 1951, v ktorom zachytil povojnový rozvoj slovenského priemyslu. Podľa scenára Romana Kaliského nakrútil dlhometrážny dokument Za slobodu, v ktorom sa vracia k udalostiam SNP. Film bol poplatný dobe, čo si neskôr vyčítal. „Barabáša neskôr tento film určite dosť mrzel a škrel, pretože sa k téme Povstania vo svojej hranej tvorbe uvzato niekoľkokrát vrátil a − myslím si − presvedčivo, suverénne a na vysokej umeleckej úrovni napravil tento svoj dobový prešľap,“ vyjadril sa na túto tému jeho režisérsky kolega a nasledovník Eduard Grečner.
■ DETSKÍ HERCI
Už v roku 1956 sa dostal na Kolibu ako pomocný režisér hraných filmov. Po boku Paľa Bielika sa podieľal na tvorbe filmov Štyridsaťštyri a Kapitán Dabač. Film Pieseň o sivom holubovi z roka 1961 bol jeho úspešným hraným debutom. „Film reflektoval udalosti druhej svetovej vojny detským pohľadom na svet. Umožnilo mu to zbaviť sa ideológie, ktorá často zaťažovala filmy, vracajúce sa k tomuto obdobiu,“ napísali kritici na margo príbehov, ktoré sa mu podarilo umelecky skĺbiť. Vo filme nemal len dospelých, ale i detských hercov. „Spôsob režírovania detí si vyžaduje, aby deti mali svojím spôsobom režiséra rady. Musia mať k nemu vzťah, ale musia sa ho aj trošku báť, aby ho poslúchali. Myslím si, že chladný vzťah medzi režisérom a deťmi sa musí negatívne prejaviť vo filme,“ povedal Stanislav Barabáš po premiére v rozhovore pre mesačník Film a doba. Film zaujal na filmových festivaloch v Benátkach, v Cannes a v Ostrave.
■ ÚSPEŠNÉ SNÍMKY
Trio Angelos, Zvony pre bosých, Tango pre medveďa a Krotká sú ďalšie úspešné filmy, ktoré sa zrodili pod režisérskou taktovkou Stanislava Barabáša. V tom čase spolupracoval na scenároch s Ivanom Bukovčanom. „Tango je fraška, ktorú asi nazveme priliehavo Zoologická komédia. Ale napriek všetkému veselému je zakuklený v záberoch smutný smiech – smiech cez slzy,“ vyjadril sa o tejto svojej snímke. Televízny film Krotká, nakrútený podľa Dostojevského poviedky, v hlavných úlohách s Magdou Vášáryovou a Ctiborom Filčíkom, získal Veľkú cenu na medzinárodnom televíznom festivale v Monte Carle. Keď po augustových udalostiach v roku 1968 zvolil emigráciu, jeho diela zavreli do trezoru...
■ OSAMELÝ BEŽEC
„Barabášova tvorba tohto obdobia bola i zavŕšením, akousi korunou snaženia celej jednej generácie tvorcov. Barabáš bol v nej osamelým bežcom, ktorý nebol zameraný ani na pravdu, ani na dobu, ani na formálne výboje, ale plne sa sústredil na bezmocného človeka v kliešťach nemilosrdných a drsných dejín. Bol to jeho zápas o zachovanie ľudskosti v neľudsky zdivenej dobe vojny,“ charakterizoval Barabášovu tvorbu Eduard Grečner. Sám Barabáš sa k svojej filmovej tvorbe vyjadril: „V slovenských filmoch ľudia takmer naivne rozprávajú všetko, čo ich trápi. Dialóg by však mal byť v dobrých filmoch postavený skôr tak, že postavy sa pokúšajú zakryť to, na čo skutočne myslia, čo ich trápi alebo čoho sa boja.“ Priam legendárnym sa stal jeho výrok: „Nie sme takí hlúpi ako naše filmy.“
■ INŠPIRAČNÉ PODNETY
Stanislav Barabáš sa nestratil ako režisér ani v silnej nemeckej konkurencii. Tvoril najmä televízne filmy a seriály, medzi ktorými boli aj tri časti divácky sledovaných detektívnych príbehov Miesto činu (v jednom diele dal priestor aj emigrantskému hercovi Jurajovi Kukurovi) alebo film o Janovi Amosovi Komenskom. Rád sa vracal k obľúbenému Dostojevskému. Podľa jeho predlohy nakrútil televízny film Večný manžel, ktorý získal prestížnu Zlatú kameru za scenár a réžiu. „Milujem Dostojevského ako otca modernej literatúry,“ vyjadril sa k svojej celoživotnej záľube. „Keď sa naňho pozriem pohľadom filmára, mám pocit, že objavil niečo, čoho sa môžem chytiť a čo môžem akceptovať, a niečo, čo dokážem vložiť do filmu. Dostojevského vždy trápilo, že ľudstvo stráca Boha. Tiež chcel v neho veriť. Civilizácia, ktorá stratila vieru, je totiž odkázaná na vlastné zdroje.“ Stanislav Barabáš pokladal hudbu za dôležitú súčasť filmového diela. V tomto smere sa opieral najmä o českého hudobného skladateľa Zdenka Lišku. Po novembri ᾽89 Stanislav Barabáš uvažoval o návrate do vlasti, a to aj o návrate umeleckom. Prišiel však len niekoľkokrát na návštevu. Napríklad počas premietania „trezorových“ filmov v roku 1990. Všetky jeho plány zmarila náhla smrť prvý augustový deň roku 1994.
Jozef SLIACKY − Foto: archív autora