Žiadosti, petície, rekurzy i modlitby... za noviny. Matica slovenská a jej tlačový orgán Slovenské národné noviny sa principiálne hlásia k štúrovským tradíciám. V Roku Ľudovíta Štúra 2015 si nielen kultúrna verejnosť na Slovensku, ale i celá naša spoločnosť s veľkou pietou pripomínajú dvojsté výročie jeho narodenia (28. októbra 1815 v Uhrovci), a zároveň uplynie stosedemdesiat rokov od založenia štúrovských Slovenských národných novín (1. augusta 1845 v Bratislave), ako aj dvadsaťpäť rokov od ich znovuobnovenia v matičnom prostredí (5. júna 1990) . K výročiam týchto troch výrazných medzníkov národnej histórie a dejín žurnalistiky redakcia Slovenských národných novín pripravila sedemdielny seriál článkov nazvaný Štúrove Slovenskje národňje novini 1845 – 1848 – kapitoly z histórie.
Otázkou vzniku politických novín alebo časopisu sa Ľudovít Štúr zaoberal od porád s českými vlastencami v Prahe a Hradci Králové pri svojom návrate z univerzitných štúdií z Halle v lete roku 1840, pričom snaha o založenie novín spoločne s úsiliami o získanie profesorského miesta na evanjelickom lýceu v Bratislave a mandátu poslanca uhorského snemu mali tvoriť nosný program Štúrovej národnopolitickej, kultúrnej a pedagogickej činnosti. Už v lete roku 1841 bol prakticky plán na noviny hotový a od októbra toho roku Štúrovi priatelia a spolupracovníci sondovali možnosti jeho uskutočnenia v Budíne i vo Viedni, pretože získať povolenie na vydávanie politického periodika v podmienkach byrokratickej rakúskej štátnej správy a jej zaostalej feudálnej administratívy, navyše pre Slovákov často krajne nepriaznivej, sprevádzali, ako sa aj v tomto prípade potvrdilo, mnohé obštrukcie.
■ ŽIADOSTI O LICENCIU
Prvú dôkladne vystrojenú žiadosť o licenciu vydávať v češtine a bernolákovčine Slovenské národní noviny s literárnou prílohou Orel tatranský podal Ľ. Štúr 29. mája 1842 Uhorskej miestodržiteľskej rade v Budíne. Žiadosť obsahovala detailne rozpracovaný program novín a podrobné informácie o ich obsahovom zameraní, ďalej listinu so štyridsiatimi štyrmi podpismi katolíckych duchovných z nitrianskej diecézy (medzi jej signatármi sa nachádzal i podpis nitrianskeho biskupa a bernolákovského dejateľa Františka Xavera Habela), odporúčajúce listy evanjelických superintendentov Pavla Jozeffyho, Jána Seberiniho a Františka Samuela Stromského, ako aj písomnú kvitanciu peňažnej kaucie v nemalej výške štyritisíc zlatých, ktorú sa zaviazal uhradiť známy slovenský národovec a literát Gašpar Belopotocký. Miestodržiteľská rada postúpila 14. júna 1842 Štúrovu žiadosť Študijnej komisii spojenej s Ústredným cenzorským zborom, ktorý ju posúdil až 11. novembra 1842, ako sa dalo predpokladať, negatívne. Stalo sa tak po tom, čo realisticky uvažujúci Štúr 2. októbra 1842 podal v poradí druhú žiadosť, a preto aj Uhorská miestodržiteľská rada urgovala Študijnú komisiu, lenže celá akcia stroskotala na novembrovom odmietavom stanovisku Ústredného cenzorského zboru.
Štúr sa ani v tejto nepriaznivej situácii nevzdal a už týždeň po rozhodnutí o povýšení stredoslovenských nárečí na novú spisovnú štúrovskú slovenčinu 21. februára 1843 predostrel Uhorskej miestodržiteľskej rade tretí rekurz (odvolanie, žiadosť) na Slovenskje národňje novini a ich literárnu prílohu Orol tatránski. Pripojil k nej listinu z novembra 1842, v ktorej jeho projekt podporilo svojimi podpismi sto zemanov z Turca na čele s Jurajom Košútom, ďalších päťdesiatdva turčianskych zemanov vedených P. Jesenským vydalo Štúrovi písomné osvedčenie 14. februára 1843. Za noviny sa vyslovili aj významné národne uvedomelé osobnosti svetského a duchovného života oboch konfesií. Z formálnej stránky Štúr zamýšľal vydávať noviny v novokodifikovanej slovenčine, z obsahového hľadiska zmenil z taktických dôvodov ich zameranie, pričom uprednostňoval uhorské stanovisko pred slovensko-slovanskou orientáciou.
■ BYROKRATICKÝ KOLOTOČ
Keďže budínska Uhorská miestodržiteľská rada vo veci Štúrových Slovenských národných novín naďalej pokračovala v nepružnom úradovaní a jej rozhodnutie sa odďaľovalo, Štúr sa so štvrtou žiadosťou v júni 1843 obrátil priamo na Uhorskú dvorskú kanceláriu vo Viedni. Jej kancelár, maďarský konzervatívny šľachtický aristokrat Anton Majláth, odporca protihabsburskej opozície uhorskej reformnej šľachty vedenej Lajosom Kossuthom, ale zároveň aj kritik jej nacionalistickej maďarizačnej politiky, odporučil panovníkovi, rakúskemu cisárovi Ferdinandovi V. Habsburskému, zvanému Dobrotivý, aby nariadil Uhorskej miestodržiteľskej rade, nech dá ešte raz vyhotoviť posudok Ústrednému cenzorskému zboru. Panovník Majláthov návrh prijal a 8. júla 1843 požiadal o predloženie celej záležitosti okolo úradného povolenia slovenských novín. Budínska Uhorská miestodržiteľská rada i Ústredný cenzorský zbor, v ktorých na postoch vyšších úradníkov pôsobili prevažne príslušníci maďarskej konzervatívnej šľachty, iba zotrvali na predošlom a v auguste 1843 zopakovali svoje záporné vyjadrenie k žiadosti z 11. novembra 1842, ale konečné rozhodnutie ostávalo na vôli cisára.
Na podporu Štúrových novín v tom čase na základe petičných podpisových listín turčianskych a trenčianskych zemanov aktívne vystúpil Ján Čaplovič a Uhorskej dvorskej kancelárii vo Viedni 8. septembra 1843 podal v tejto veci odvolanie, pričom sa opäť opakoval známy byrokratický kolotoč medzi úradníctvom panovníka, Uhorskej miestodržiteľskej rady a Ústredného cenzorského zboru. Miestodržiteľská rada odpovedá cisárovi 11. októbra 1843 v tom zmysle, že správu v záležitosti slovenských novín už poslala v auguste 1843, ale keby rozhodol inak, kladne, Ústredný cenzorský zbor zabezpečí cenzora pre Štúrovo periodikum, čo bolo určitým pokrokom. Uhorská dvorská kancelária, atakovaná žiadosťami Štúra i Čaploviča, odporučila 16. novembra 1843 panovníkovi nariadiť Uhorskej miestodržiteľskej rade, aby si vyžiadali posudok o politickom a mravnom profile Ľ. Štúra od jeho kompetentnej vrchnosti, čo v tomto prípade predstavovalo vyjadrenie grófa Karola Zaya z uhrovského panstva, kde bol Štúr domovsky príslušný. O rokovaní Uhorskej dvorskej kancelárie Čaplovič informoval Štúra, Jána Kollára i Pavla Jozeffyho.
■ ĽADY SA POHLI
Konečne 12. decembra 1843 oficiálne Uhorská miestodržiteľská rada vyzvala Zaya o vypracovanie posudku na Štúra. Zároveň už o štyri dni, 16. decembra 1843, požiadal Kollár Jozeffyho, aby intervenoval u Zaya v prospech Štúra, čo aj Jozeffy urobil. Zay v stanovisku ocenil vysoké morálne kvality Štúra, i keď si, samozrejme, neodpustil poznámky na margo jeho politických názorov a aktivít, pričom poznamenal, že je to „najhorlivejší prívrženec slovenskej reči a národnosti“. Viac situáciu skomplikovalo pravdepodobne úmyselné prekrútenie Zayovej charakteristiky Štúra príliš iniciatívnymi úradníkmi Uhorskej dvorskej kancelárie, ktorí odoslali posudok 13. februára 1844 na panovnícky dvor do Viedne. Aj napriek tomu agilný Kollár, aj keď sa so Štúrom v otázkach jazyka dostávali do vážneho konfliktu, 24. februára 1843 poslal Jozeffymu list, v ktorom uvádza, že budínska miestodržiteľská rada údajne „vyhotovila do Viedne priaznivú mienku a odporúčanie vo veci Štúrovho rekurzu o povolenie slovenských novín“. Táto Kollárova dôverná informácia, o ktorej sa dozvedeli aj Štúr a Čaplovič, bola najmä pre Štúra v čase straty miesta námestníka profesora na evanjelickom lýceu v Bratislave a protestného odchodu popredných štúrovcov do Levoče, obrovskou satisfakciou.
■ PIATA ŽIADOSŤ
Štúr však nič neponechával na náhodu a v januári 1844 adresoval akúsi poistnú piatu žiadosť o povolenie novín, tentoraz priamo na viedenský panovnícky dvor. Zároveň sa pomocou českých vlastencov obrátil s prosbou o intervenciu na ríšskeho štátneho a konferenčného ministra vnútra Františka Antona Kolowrata. Ten v Štátnej rade, v Štátnej konferencii a u panovníka 19. a 20. marca 1844 zasiahol, preto bol Štúrov posledný rekurz konečne signovaný na najvyšších miestach a 21. marca 1844 odovzdaný kancelárovi A. Majláthovi. S ďalšími predstaviteľmi Uhorskej dvorskej kancelárie komplexne o Štúrových žiadostiach týkajúcich sa povolenia slovenských novín Majláth rokoval až 31. októbra 1844, pričom sa, najmä pod dojmom cisárovho postoja, konečne vyslovil za priaznivé vybavenie žiadosti na vydávanie slovenského politického periodika.
■ POLICAJNÉ PREVEROVANIE
Tak ako bolo počas metternichovského režimu v habsburskej monarchii zvykom, aj v prípade Štúrových novín mala posledné slovo rakúska polícia. Keď Uhorská dvorská kancelária na zasadnutí Štátnej konferencie 13. novembra 1844 referovala o svojom kladnom odporučení Štúrovej žiadosti z 31. októbra 1844, tá si prostredníctvom panovníkovho prípisu vyžiadala posudok na Štúra od dvorského policajného riaditeľa Jozefa Sedlnitzkého. Neznámy bratislavský informátor promptne 14. decembra 1844 podal Sedlnitzkému podrobné hlásenie o Štúrovi, komplexnú správu o ňom vypracoval 27. decembra 1844 aj vládny radca dvorského policajného úradu Leopold Valentín Ferstl. Na základe oboch správ pripravil Sedlnitzký 29. decembra 1844 posudok o Štúrovi pre cisára. Rakúska polícia konala rýchlo a našťastie v tomto prípade jej dôverné spravodajstvo bolo objektívne, preto Štátna konferencia už 2. januára 1845 navrhla panovníkovi schváliť projekt Štúrových novín, aj keď ríšsky kancelár a predseda Štátnej konferencie Klement Václav Lotar knieža Metternich vsunul do dokumentu dodatok, že „povolenie, ktoré je udelené Štúrovi, sa vzťahuje iba na jeho osobu a len na právo noviny vydávať“. Týmto nariadením Metternich zviazal so slovenskými novinami výhradne iba Štúra. Z týchto dôvodov ho oficiálne ustanovili aj za správcu a vydavateľa novín.
■ OHLAS O PROGRAME
Panovník Ferdinand V. rozhodnutie o povolení novín signoval 15. januára 1845. Už 26. januára 1845 odišiel Ľ. Štúr do Viedne, kde mu úrady oficiálne oznámili, že jeho žiadosti o privilégium na vydávanie slovenského politického periodika sú vybavené kladne. Štúr však Viedeň musel v krátkom čase navštíviť ešte raz – 14. februára 1845, aby zaplatil úradnú taxu sto zlatých a prevzal si do vlastných rúk doklad o povolení novín, ďalší dekrét poslala Uhorská dvorská kancelária 15. februára 1845 Uhorskej miestodržiteľskej rade, ktorá o tom 4. marca 1845 informovala Ústredný cenzorský zbor. V súvislosti s tým pripravoval Štúr od marca 1845 vydanie programového Ohlasu, ktorý mal v stručnosti predstaviť náplň novín. Štúr chcel Ohlas pôvodne vydať už v apríli a prvé číslo Slovenských národných novín začiatkom júla 1845. Súčasne začal intenzívne pracovať na budovaní redakcie periodika. Sám Štúr na margo zápasov o noviny lakonicky poznamenal, že si svoje periodikum doslova „vymodlikal“.
Matica slovenská a jej tlačový orgán Slovenské národné noviny sa principiálne hlásia ku štúrovským tradíciám. V Roku Ľudovíta Štúra 2015 si nielen kultúrna verejnosť na Slovensku, ale celá naša spoločnosť s veľkou pietou pripomína dvojsté výročie jeho narodenia (28. októbra 1815 v Uhrovci), a zároveň uplynie stosedemdesiat rokov od založenia štúrovských Slovenských národných novín (1. augusta 1845 v Bratislave), ako aj dvadsaťpäť rokov od ich znovuobnovenia v matičnom prostredí (5. júna 1990) . K výročiam týchto troch výrazných medzníkov národnej histórie a dejín žurnalistiky redakcia Slovenských národných novín pripravila sedemdielny seriál článkov nazvaný Štúrove Slovenskje národňje novini 1845 – 1848 – kapitoly z histórie. Dnes pokračujeme jeho druhou časťou, ktorá približuje Štúrových najbližších spolupracovníkov pri tvorbe novín. Peter Kellner (pseud. Záboj Hostinský) patril k najoddanejším prívržencom Ľ. Štúra. Nielen jeho rozsiahly odborný a vzdelanostný potenciál, kam patrili rovnako humanitné, ako i národohospodárske vedy, ale aj z osobnostného hľadiska zmierlivá povaha ho predurčovala do redakčného tímu. K istému Kellnerovi si Štúr vybral Bohuša Nosáka (pseud. Nezabudov), ktorý sa javil ako mimoriadne talentovaný spisovateľ , prekladateľ a polyglot. Preto Štúr s prvým viac počítal pri redigovaní Slovenských národných novín, s druhým pri tvorbe ich literárnej prílohy Orol tatranský.
■ DÁVNI ZNÁMI
Obaja, Kellner i Nosák, boli starí známi a poznali sa ešte zo spoločných lyceálnych štúdií v Levoči z rokov 1836 – 1838. Obaja pre Štúra a jeho noviny aj dosť obetovali. Kellner doslova oklamal rodičov a odmietol odísť na univerzitné štúdiá do zahraničia, v súvislosti s čím od septembra 1844 svoj pobyt v Bratislave kamufloval ako študent práv na tamojšej kráľovskej akadémii. Nosák zasa už na začiatku roku 1844 organizoval podpisovú akciu v Gemeri na prospech Štúrovej žiadosti o noviny a o ich projekte informoval aj českú verejnosť. Nosák sa v máji 1845 vzdal vychovávateľského miesta a súkromného učiteľovania v Pešti a odišiel do Bratislavy, kde sa znova stretol s Kellnerom, aby temer ďalšie tri roky prežili ako najbližší spolupracovníci Ľ. Štúra v redakcii Slovenských národných novín a Orla tatranského.
■ PROGRAMOVÝ OHLAS...
Posledný koncepčný materiál týkajúci sa novín skoncipoval Štúr so svojimi redaktormi a vyšiel aj tlačou 15. júna 1845 v Bratislave pod názvom Ohlas o Slovenskích národňích novinách a Orlovi tatranskom, ktorý štúrovskí spolupracovníci kolportovali po celom Slovensku. V Ohlase bol načrtnutý obsah a programové politické i novinárske zameranie politických novín, v ktorom mali dominovať úradné oznamy, domáce i zahraničné spravodajstvo zo všetkých oblastí spoločenského, kultúrneho i literárneho života. Čo sa týkalo samostatnej literárnej prílohy, mal sa klásť dôraz na umeleckú, resp. beletristickú tvorbu a populárno-náučné práce z rôznych vedeckých disciplín.
Hneď od začiatku sa potvrdzoval fakt, že popri Štúrovi bude mať noviny na redakčnej starosti Kellner, kým literárnu prílohu pripraví a zrediguje Nosák. V Ohlase sa už konkretizoval aj spôsob predplácania a periodicita vydávania novín, ktoré mali vychádzať dva razy do týždňa (utorok, piatok) s týždennou literárnou prílohou. Stanovila sa aj výška ceny predplatného na šesť mesiacov, pričom priamo v redakcii mali stáť noviny tri zlaté v striebre a dvanásť grajciarov, s poštovou expedíciou na adresáta bez zabalenia sa ich suma zvýšila o tridsať grajciarov, zabalených stúpla o jeden zlatý (na štyri zlaté v striebre a dvanásť grajciarov). Takto vykalkulovaná cena však predpokladala určitý počet abonentov, aby sa pokryli náklady na prevádzku redakcie v takom koncepte, ako si to prial Štúr. Preto stavil na uvedomelosť slovenskej verejnosti, že prejaví adekvátny záujem o slovenské politické noviny.
■ PROBLÉMY S PREDPLATITEĽMI
Administratívne práce a účtovnícke úkony, spojené s predplácaním Slovenských národných novín, v júni a júli 1845 vykonával P. Kellner. Predplatiteľov však nebolo toľko, ako Ľ. Štúr predpokladal, ich počet sa podľa Jána Štúra pohyboval okolo štyristo abonentov, zväčša z radov vidieckej inteligencie, najmä kňazov a učiteľov. Najmladší brat Ľ. Štúra Janko študoval od septembra 1844 na evanjelickom lýceu v Bratislave a taktiež, podobne ako Kellner, býval v bratovom byte na Panenskej ulici. Neskôr vypomáhal v redakcii, nosil rukopisy a korektúry novín do Wigandovskej tlačiarne. Keď sa k bratom Štúrovcom a Kellnerovi prisťahoval ešte Nosák, pričom všetci štyria boli mimoriadne pracovne, študijne i literárne vyťažení aj v súvislosti s konečnou fázou prác na príprave vydávania novín, ako gazdinú si Ľ. Štúr v lete roku 1845 pozval do Bratislavy svoju jedinú, vtedy sedemnásťročnú sestru Karolínu Štúrovú. Tá si najviac rozumela s galantným P. Kellnerom, ktorý – ako spomína J. Štúr – „bol útlych jej citov lásky ideálom bez toho, že by on bol o tom len čo tušiť mohol“. Kellner si teda ani nepovšimol platonickú ľúbosť K. Štúrovej, ktorá, mimochodom, ostala slobodná. Aj keby sa ich láska naplnila, Ľ. Štúr pre takéto avantúry nemal absolútne nijaké pochopenie a navyše ho trápil stále viac a viac nezvyšujúci sa počet predplatiteľov novín. Tento neutešený stav zapríčiňovali i postoje Jána Kollára, pretože, ako si želal on, noviny nevychádzali v ním preferovanej češtine, ale v štúrovskej slovenčine. Vec zašla až tak ďaleko, že Kollár naliehal na G. Belopotockého, aby stiahol zálohovú kauciu za noviny. Našťastie sa tak nestalo.
■ SÍDLO REDAKCIE
Za sídlo redakcie novín si Ľ. Štúr zvolil svoj prenajatý byt na prvom poschodí vo Fernolayovom dome na Panenskej ulici, popisné číslo 287 v Bratislave, v ktorom býval od svojho príchodu z univerzitných štúdií od roku 1840. Samotná redakcia bola umiestnená v dvoch priestranných izbách a ich inventár pozostával zo stolov, stoličiek, stolíkov a z políc s papiermi, rukopismi a inými spismi, z príručnej knižnice a zo železných postelí. V susedstve sa nachádzala pracovňa hlavného redaktora Ľ. Štúra a do obytného komplexu ešte prináležala jedáleň s kuchyňou a malou izbičkou, ktoré sa stali doménou K. Štúrovej. Na tejto adrese sa už pred vydávaním novín stretávala s Ľ. Štúrom najmä po bratislavskom exode zvyšná slovenská, srbská i chorvátska mládež, študujúca v Bratislave, tu ho navštevovali významné i menej známe osobnosti európskeho, slovanského i slovenského politického, kultúrneho, literárneho a vedeckého života.
■ EDIČNÝ DEŇ D
Dňom D sa stal piatok 1. augusta (klaseň) 1845, keď vyšlo prvé číslo Slovenských národných novín, pričom v krátkom čase sa ich redakcia stáva skutočným strediskom a centrom národného hnutia. Jedným z prvých, kto zavítal do redakcie a podal cenný opis prvých dní jej existencie (4. až 6. augusta 1845), bol Pavol Emanuel Dobšinský. Štúrovské noviny hneď od začiatku vydávania zaznamenali široký ohlas v širšom rakúskom, uhorskom i česko-slovenskom kontexte, ale reagovala na ne i samotná štúrovská generácia, a treba dodať, že nie vždy súhlasne. Pre úplnosť je potrebné poznamenať, že od začiatku s novinami a Ľ. Štúrom úzko spolupracoval popri P. Kellnerovi, B. Nosákovi a J. Štúrovi aj Móric Samuel (Samoslav) Jurecký, ktorý sa však oficiálne pomocníkom hlavného redaktora stal až v priebehu roka 1847, počas slovenskej jari v roku 1848 redaktorsky s novinami spolupracovali i ďalší štúrovci: Ľudovít Dohnány, Ján Kozelnický, Ján Kučera, Samuel Ormis a Viliam Pauliny (Tóth).
■ PROGRAMOVÉ ZAMERANIE
Štúr si prostredníctvom svojich novín stanovil za cieľ zjednotiť slovenskú mestskú, a predovšetkým dedinskú inteligenciu, diferencovanú generačne, ideologicky, konfesionálne, teritoriálne a v neposlednom rade jazykovo. Národno-zjednocovací proces sa pozitívne odrazil i v tom, že s novinami začali hneď od prvých čísel aktívne spolupracovať najmladší príslušníci bernolákovského hnutia, ako boli Eugen Gerometta, Ján Miloslav Gerometta, Martin Hattala, Michal Chrástek, Július Plošic, Jozef Ščasný, Ján Tombor, Jozef Karol Viktorin a iní, pričom vo viacerých prípadoch išlo o mimoriadne vzdelaných absolventov a klerikov prestížneho viedenského Pázmanea. Ďalšou úlohou bolo nastoliť v novinách zverejnenie diskusie o kardinálnej otázke znejúcej, ako zlepšiť postavenie ubiedeného slovenského ľudu, a to rovnako po materiálnej stránke, ako aj duchovnej. V tomto duchu dominoval i jazyk novín, to jest štúrovská spisovná slovenčina, súčasne noviny mali napomáhať proces jej rozširovania a etablovania v slovenskej verejnosti. Ľudovosť periodiku popri politických a hospodárskych veciach diktovala i jeho osvetové zameranie, zvlášť vyhlásilo boj proti odvekej metle ľudstva – alkoholizmu, pričom v oblasti ľudovýchovy panovala najväčšia programová zhoda medzi evanjelickými štúrovcami a katolíckymi bernolákovcami.
■ ORGANIZÁTORSKÉ CENTRUM
Od 1. augusta 1845 Ľudovít Štúr vydával Slovenské národné noviny ako tlačový orgán a publicistickú tribúnu národného hnutia. Štúr a redakcia jeho novín vo vydobytej pozícii kolektívneho spravodajcu a organizátora slovenských pohybov prezentovala osvietensko-liberálnu platformu politických názorov v umiernenom kurze, aby sa nedostala do konfliktov so zaostalou feudálnou výkonnou administratívou habsburskej monarchie a uhorského kráľovstva a ich represívnymi zložkami. Štúr z taktických dôvodov dbal na dodržiavanie vtedy platných zákonov a neriskoval zastavenie či zákaz novín, ktorý by vyvolal nejaký neuvážený čin. Preto v novinách preferoval serióznosť, kládol dôraz na objektivitu a zverejňovanie len zaručene pravdivých informácií, vecnosť a silu argumentácie faktov.
■ HLAVNÉ RUBRIKY
V konzistentnej štruktúre Slovenských národných novín, ktoré vychádzali na štyroch stranách, dominovali úvodníky a početné súbory listov od dopisovateľov, ktoré tvorili najdôležitejšiu spravodajskú rubriku periodika nazvanú Denňík domáci, systematicky uverejňovanú od vzniku novín v auguste 1845 až do začiatku rokovania uhorského snemu v novembri 1847. Úvodníky reflektovali aktuálnu problematiku národného hnutia a navrhovali jej rozličné varianty riešenia. V Denňíku domácom okrem správ dopisovateľov zo slovenských miest a regiónov z pera predstaviteľov vidieckej i mestskej inteligencie a meštianstva zo Slovenska, ale aj zo slovenských diaspór v celej monarchii (Banát, Sriem, Vojvodina, Srbsko, Chorvátsko, Viedeň, Morava, Čechy, Praha) o hospodárskom, kultúrnom a politickom stave krajiny publikovali sa aj rozličné úradné oznamy a informácie, správy zo stoličných zasadnutí, aktuality o úrode, počasí, epidémiách atď. Vzdelanostné a profesijné dopisovateľské portfólio novín tvorili autorské príspevky inžinierov, kňazov, lekárov, notárov, právnikov, richtárov, študentov, učiteľov a úradníkov, ale popri tejto inteligenčnej vrstve začali do novín jednotlivo prispievať i vzdelanejší roľníci a remeselníci.
■ ĎALŠIE RUBRIKY
Ďalšia rubrika Denňík zahraňiční prinášala výber materiálov prevzatých z inonárodných periodík a tlače, najmä maďarskej a rakúskej, resp. peštianskej a viedenskej, ktoré však súveká cenzúra zakazovala komentovať. Krátke informácie sa preberali aj z anglických, francúzskych a nemeckých novín, ešte stručnejšie noticky z ruskej a temer žiadne z poľskej tlače, vzhľadom na dlhodobú okupáciu Poľska cárskym Ruskom a jeho aliančné spojenectvo s cisárskym Rakúskom. Popri týchto dvoch hlavných rubrikách postupne do novín pribúdali i ďalšie pravidelné stĺpce, ako boli Rozličnosťi (neskôr prevzali úlohu úvodníkov), Prehled časopisov, v ktorej sa uverejňovali aj polemické reakcie a repliky na články v inonárodných novinách a časopisoch, osobitne v Pesti Hírlap, napokon Malí chírňik, Listár a Pojednávaťel.
V literárnej prílohe Orol tatranský popri pôvodnej slovenskej poézii, próze a dráme a prekladoch, najmä z klasikov svetovej a slovanskej spisby, boli uverejňované aj literárnovedné, filozofické, historické a vlastivedné príspevky, články, polemiky, recenzie a kritiky. Orol tatranský sa zmenil z týždenníka na dvojtýždenník, pričom na jeho stranách sa nevyprofilovali pravidelné rubriky.
Matica slovenská a jej tlačový orgán Slovenské národné noviny sa principiálne hlásia k štúrovským tradíciám. V Roku Ľudovíta Štúra 2015 si nielen kultúrna verejnosť na Slovensku, ale i celá naša spoločnosť s veľkou pietou pripomínajú dvojsté výročie jeho narodenia (28. októbra 1815 v Uhrovci), a zároveň uplynie stosedemdesiat rokov od založenia štúrovských Slovenských národných novín (1. augusta 1845 v Bratislave), ako aj dvadsaťpäť rokov od ich znovuobnovenia v matičnom prostredí (5. júna 1990). K výročiam týchto troch výrazných medzníkov národnej histórie a dejín žurnalistiky redakcia Slovenských národných novín pripravila sedemdielny seriál článkov nazvaný Štúrove Slovenskje národňje novini 1845 – 1848 – kapitoly z histórie. Dnes pokračujeme jeho treťou časťou, ktorá približuje literárnu prílohu Orol tatránski a popri reprofilácii novín aj Štúrov spôsob ich riadenia a redigovania.
Orol tatránski vychádzal ako literárna príloha Slovenských národných novín od ich vzniku v auguste 1845 až do zániku tohto periodika v júni 1848 s týždennou, neskôr dvojtýždennou periodicitou. Už v Ohlase Štúr načrtol, že kým pri novinách pôjde o čisté politikum, literárna príloha bude orientovaná populárno-náučne na uverejňovanie beletrie a odborných článkov širokého zamerania – od spoločenskovedných disciplín, cez prírodné vedy až po národohospodársku oblasť. Prílohu limitoval rozsah ôsmich strán, preto ani príspevky v nej neboli zaraďované do špeciálnych rubrík. V Orle Štúr a jeho redaktori presadzovali kultúrnu a najmä literárnu problematiku, pričom zohral vážnu úlohu v procese formovania slovenskej romantickej literatúry.
V beletristike Orla dominovali klasickí básnici Štúrovej školy Samo Chalupka, Andrej Sládkovič a Janko Kráľ, z ich romantických epigónov sa na jeho stránkach veršami prezentovali ďalší štúrovci Samo Bohdan Hroboň, Mikuláš Dohnány a samotní redaktori Kellner i Nosák. Pokiaľ išlo o prózu, najvýraznejším žánrom sa stali historické povesti Janka Kalinčiaka a Sama Tomášika. Literárnokritickými i širšie koncipovanými vlastivednými, historickými a filozofickými článkami zaujali Hurban, Štúr a Ctiboh Zoch.
■ NOVINÁRSKY PROFIL
Ľudovít Štúr sa od mladosti so zanietením venoval novinárskej a publicistickej tvorbe v slovenských, nemeckých, českých a ďalších slovanských, najmä chorvátskych periodikách. Od augusta 1845 sa v súvislosti s vydávaním novín táto Štúrova činnosť ešte zintenzívnila. Paralelne s redakčnou prácou sa zameral najmä na písanie úvodníkov – vrátane programového Čo chceme s novinami našimi?, historických a národohospodárskych úvah, najmä však závažných politických statí, v ktorých požadoval reformovanie vtedajšej feudálnej spoločnosti, demokratizáciu verejného života, hospodárske, sociálne a kultúrne povznesenie ľudových vrstiev, najmä chudobných slovenských roľníckych más (Kde leží bieda naša, Naše položenie vlasti, Neopúšťajme sa!, Život domáci a pospolitý). Propagoval proces industrializácie, rozvoj priemyslu a obchodu, súčasne vystupoval proti rozličným feudálnym zákonným obmedzeniam, ktoré proces spriemyselňovania limitovali. Presadzoval školské a osvetové reformy, zdôrazňoval význam drobnej ľudovýchovnej práce, zakladanie nedeľných škôl, knižníc a spolkov striedmosti. Z osvetového zreteľa Štúr v novinách doslova rozpútal kampaň proti pijanstvu, pričom spoločne s redaktormi poukazoval na negatívne následky pitia prostredníctvom spravodajského servisu, ale uverejňoval aj mobilizujúce príklady o mnohorakom význame boja proti alkoholizmu.
Články a príspevky Štúr nepublikoval len vo svojich novinách, ale aj v inonárodnej tlači, zvlášť slovanskej. Bol trebárs členom redakčnej rady chorvátskeho periodika Slavenski jug v Záhrebe, spolupracovníkom Danice ilirskej, ako aj českých periodík Časopis Českého musea, Květy a Pražské noviny.
■ KRITICKÉ REFLEXIE
Štúrove Slovenské národné noviny nereflektovala len rakúska, uhorská, česká a ďalšia slovanská verejnosť v habsburskej monarchii, pričom názory na noviny sa polarizovali, osobitne pre jazykovú otázku v Čechách a na Morave, ale polemické reakcie vyvolávali aj na Slovensku najmä zo strany Jána Kollára a jeho stúpencov, no i v samotnej štúrovskej generácii. Z nej ako jeden z prvých na údajnú opatrnícku líniu Štúrových novín poukázal a ich politické smerovanie napadol Ján Francisci. Kritizoval Štúra, že sa uzavrel príliš do seba a do svojho úzkeho redakčného kruhu, pričom podľa neho neverí nikomu, iba svojim redaktorom. Franciscimu sa nepáčilo aj to, že Štúr jeho príspevky do novín aktuálne nezaraďoval, korigoval ich alebo vôbec neuverejnil. Výhrady proti obsahu, forme a celkovej línii novín verejne deklaroval aj Janko Kráľ. Roztrpčený Štúr označil počínanie Francisciho za arogantné, Kráľa dokonca nazval sektárom. Obaja „hriešnici“ však do Štúrových novín aj ich prílohy naďalej prispievali najmä zásluhou P. Kellnera, s ktorým v dôvernom duchu udržiavali pravidelný korešpondenčný styk na základe ich dlhoročného úprimného priateľstva.
■ POLEMICKÉ NÁZORY
Postoje k novinám oboch Jankov – Francisciho a Kráľa, ku ktorým sa pridal aj Jozef Miloslav Hurban, naďalej diferencovali štúrovský tábor na umiernenejšie a radikálnejšie krídlo, ale obe názorové skupiny mali spoločné to, že uznávali vodcovskú autoritu Štúra a nikdy ju nespochybňovali. Ďalší z bývalých kritických oponentov Janko Kalinčiak, najmä od septembra 1846, keď mu starší brat Ľudovíta Štúra Karol dopomohol k profesorskému miestu na nižšom gymnáziu v Modre, zaujal napokon kladný postoj k novinám a ich prílohe, s redakciou intenzívne spolupracoval vo forme jej externého redaktora a stáleho prispievateľa. Iný názor prezentoval Hurban, najmä čo sa týkalo otázok okolo národnej kultúry, a tak popri Štúrovom Orle tatranskom začal od roku 1846 vydávať širšie orientovaný časopis Slovenskje pohladi na vedi, umeňja a literatúru. Ale kritická reflexia Štúrových novín samotnými štúrovcami sa postupne prejavila predsa len v ich angažovanejšej línii, pričom čoraz výraznejšie Štúr kládol dôraz na národno-obranné a protifeudálne zameranie svojho periodika, pranierujúceho poddanstvo a z neho prameniacu nízku kultúrnu i vzdelanostnú úroveň vidieckeho ľudu na Slovensku, a v osvetovej oblasti sa orientoval na propagáciu boja proti alkoholizmu.
■ ROZHODUJÚCE SLOVO
Štúr ako realisticky uvažujúci, zodpovedný, skúsený a prezieravý politik i novinár konal racionálne, teda umiernene a v zmysle litery v tom čase platných paragrafov feudálnych zákonov, pričom svojím rozvážnym redaktorským konaním v podstate zamedzoval riziku cenzorských zásahov do svojho periodika. Čo sa týkalo kritikov politickej línie novín z vlastného štúrovského tábora, v týchto zobraných sporoch a rozporoch sa naplno prejavila tolerantnosť a veľkodušnosť Štúrovho prvého pomocníka v redakcii Petra Kellnera Hostinského, ktorý bol priateľom a udržiaval čulé kontakty s Franciscim i Kráľom, dokonca ich postoje a počínanie sa usiloval obhajovať. U vedúceho redaktora presadzoval na uverejnenie Francisciho demokratizmom nasýtené publicistické príspevky a Kráľove revolučné básne, aj keď mal k nim Štúr zásadné pripomienky a ako neskôr vysvitlo, sám tieto práce redigoval červeným atramentom.
■ SPORY S PESTI HÍRLAP
Slovenské národné noviny i Pesti Hírlap ako ostro sledované opozičné periodiká začali dôraznejšie vystupovať proti habsburskému absolutizmu a jeho stelesneniu v podobe metternichovského režimu. Postupne sa prioritou týchto periodík stal boj proti existencii systému stavovskej feudálnej spoločnosti a jej privilegovaným šľachtickým vrstvám, najmä v podmienkach agrárneho Uhorska a Slovenska veľkostatkárskej aristokracii, ktorá ťažila z vykorisťovania poddanského roľníckeho ľudu. Súčasne vládnuca trieda adekvátne nepodporovala industrializáciu uhorskej krajiny, rozvoj priemyslu a obchodu. Kým v kritike politických, ekonomických a národohospodárskych pomerov panovala zhoda medzi Štúrovými novinami a Kossuthovými Pesti Hírlap, diametrálne odlišné mali postoje v národnostnej otázke, pretože maďarská strana všetko stavila iba na jednu jedinú kartu – a tou bola bezprecedentná maďarizácia Uhorska. Kossuth vo svojich novinách priznával, že v uhorskej krajine žijú aj tzv. iné rasy ako Maďari a používajú sa tiež iné jazyky než maďarčina (sám mal slovensko-nemecké korene), ale podľa neho v Karpatskej kotline existuje iba jediný, tzv. maďarský politický národ. Túto nacionalistickú koncepciu Štúr nielenže nemohol akceptovať, ale stal sa jej aktívnym odporcom. A tak vznikla medzi nacionalistom Kossuthom a národnostne tolerantným Štúrom a ich osobnostnými koncepciami novín hlboká a neprekonateľná priepasť, úplné odcudzenie sa, ba až tragické konflikty, ktoré sa aj publicisticky odrážali v protichodných stanoviskách, reakciách a vzájomných polemikách.
■ ZASADNUTIE SNEMU
Už od začiatku októbra 1847 Štúrove noviny nabádali, aby slovenská verejnosť pripravovala a prostredníctvom nich uverejňovala národné žiadosti na budúce snemové rokovanie – ako príklad Štúr napísal úvodník Naše nádeje a žiadosti k nastávajúcemu snemu. V Bratislave sa začali schádzať vyslanci uhorského snemu zvolaného panovníkom a jeho zasadnutie už v predrevolučnej atmosfére sa považovalo za hlavnú politickú udalosť roka v Uhorsku. Od 12. októbra 1847 veľkú pozornosť prípravám i samotnému rokovaniu parlamentu venovali Slovenské národné noviny, ktoré – od 2. novembra 1847 až do skončenia snemu 11. apríla 1848 – prinášali komentované spravodajstvo z priebehu snemových schôdzí. Ako najhorúcejšia aktualita nahradila v novinách klasické úvodníky, ktorých úlohu prevzali rubriky Malí chírňik a Pojednávaťel.
Štúr sám vyslanec za slobodné kráľovské mesto Zvolen sa dôsledne pripravoval na svoje vystúpenia. Z tohto dôvodu aj prvú snemovú reč, pričom tá i všetky jeho ďalšie parlamentné prejavy a poznámky boli, samozrejme, publikované v novinách, 17. novembra 1847 zameral na obhajobu práv slobodných kráľovských miest a meštianstva. V nadväznosti na L. Kossutha vystúpil Štúr po druhýkrát 21. decembra 1847 a zaoberal sa problematikou vykúpenia urbariálnych poddaných z urbárskych povinností.
Orol tatránski vychádzal ako literárna príloha Slovenských národných novín od ich vzniku v auguste 1845 až do zániku tohto periodika v júni 1848 s týždennou, neskôr dvojtýždennou periodicitou. Už v Ohlase Štúr načrtol, že kým pri novinách pôjde o čisté politikum, literárna príloha bude orientovaná populárno-náučne na uverejňovanie beletrie a odborných článkov širokého zamerania – od spoločenskovedných disciplín, cez prírodné vedy až po národohospodársku oblasť. Prílohu limitoval rozsah ôsmich strán, preto ani príspevky v nej neboli zaraďované do špeciálnych rubrík. V Orle Štúr a jeho redaktori presadzovali kultúrnu a najmä literárnu problematiku, pričom zohral vážnu úlohu v procese formovania slovenskej romantickej literatúry.
V beletristike Orla dominovali klasickí básnici Štúrovej školy Samo Chalupka, Andrej Sládkovič a Janko Kráľ, z ich romantických epigónov sa na jeho stránkach veršami prezentovali ďalší štúrovci Samo Bohdan Hroboň, Mikuláš Dohnány a samotní redaktori Kellner i Nosák. Pokiaľ išlo o prózu, najvýraznejším žánrom sa stali historické povesti Janka Kalinčiaka a Sama Tomášika. Literárnokritickými i širšie koncipovanými vlastivednými, historickými a filozofickými článkami zaujali Hurban, Štúr a Ctiboh Zoch.
■ NOVINÁRSKY PROFIL
Ľudovít Štúr sa od mladosti so zanietením venoval novinárskej a publicistickej tvorbe v slovenských, nemeckých, českých a ďalších slovanských, najmä chorvátskych periodikách. Od augusta 1845 sa v súvislosti s vydávaním novín táto Štúrova činnosť ešte zintenzívnila. Paralelne s redakčnou prácou sa zameral najmä na písanie úvodníkov – vrátane programového Čo chceme s novinami našimi?, historických a národohospodárskych úvah, najmä však závažných politických statí, v ktorých požadoval reformovanie vtedajšej feudálnej spoločnosti, demokratizáciu verejného života, hospodárske, sociálne a kultúrne povznesenie ľudových vrstiev, najmä chudobných slovenských roľníckych más (Kde leží bieda naša, Naše položenie vlasti, Neopúšťajme sa!, Život domáci a pospolitý). Propagoval proces industrializácie, rozvoj priemyslu a obchodu, súčasne vystupoval proti rozličným feudálnym zákonným obmedzeniam, ktoré proces spriemyselňovania limitovali. Presadzoval školské a osvetové reformy, zdôrazňoval význam drobnej ľudovýchovnej práce, zakladanie nedeľných škôl, knižníc a spolkov striedmosti. Z osvetového zreteľa Štúr v novinách doslova rozpútal kampaň proti pijanstvu, pričom spoločne s redaktormi poukazoval na negatívne následky pitia prostredníctvom spravodajského servisu, ale uverejňoval aj mobilizujúce príklady o mnohorakom význame boja proti alkoholizmu.
Články a príspevky Štúr nepublikoval len vo svojich novinách, ale aj v inonárodnej tlači, zvlášť slovanskej. Bol trebárs členom redakčnej rady chorvátskeho periodika Slavenski jug v Záhrebe, spolupracovníkom Danice ilirskej, ako aj českých periodík Časopis Českého musea, Květy a Pražské noviny.
■ KRITICKÉ REFLEXIE
Štúrove Slovenské národné noviny nereflektovala len rakúska, uhorská, česká a ďalšia slovanská verejnosť v habsburskej monarchii, pričom názory na noviny sa polarizovali, osobitne pre jazykovú otázku v Čechách a na Morave, ale polemické reakcie vyvolávali aj na Slovensku najmä zo strany Jána Kollára a jeho stúpencov, no i v samotnej štúrovskej generácii. Z nej ako jeden z prvých na údajnú opatrnícku líniu Štúrových novín poukázal a ich politické smerovanie napadol Ján Francisci. Kritizoval Štúra, že sa uzavrel príliš do seba a do svojho úzkeho redakčného kruhu, pričom podľa neho neverí nikomu, iba svojim redaktorom. Franciscimu sa nepáčilo aj to, že Štúr jeho príspevky do novín aktuálne nezaraďoval, korigoval ich alebo vôbec neuverejnil. Výhrady proti obsahu, forme a celkovej línii novín verejne deklaroval aj Janko Kráľ. Roztrpčený Štúr označil počínanie Francisciho za arogantné, Kráľa dokonca nazval sektárom. Obaja „hriešnici“ však do Štúrových novín aj ich prílohy naďalej prispievali najmä zásluhou P. Kellnera, s ktorým v dôvernom duchu udržiavali pravidelný korešpondenčný styk na základe ich dlhoročného úprimného priateľstva.
■ POLEMICKÉ NÁZORY
Postoje k novinám oboch Jankov – Francisciho a Kráľa, ku ktorým sa pridal aj Jozef Miloslav Hurban, naďalej diferencovali štúrovský tábor na umiernenejšie a radikálnejšie krídlo, ale obe názorové skupiny mali spoločné to, že uznávali vodcovskú autoritu Štúra a nikdy ju nespochybňovali. Ďalší z bývalých kritických oponentov Janko Kalinčiak, najmä od septembra 1846, keď mu starší brat Ľudovíta Štúra Karol dopomohol k profesorskému miestu na nižšom gymnáziu v Modre, zaujal napokon kladný postoj k novinám a ich prílohe, s redakciou intenzívne spolupracoval vo forme jej externého redaktora a stáleho prispievateľa. Iný názor prezentoval Hurban, najmä čo sa týkalo otázok okolo národnej kultúry, a tak popri Štúrovom Orle tatranskom začal od roku 1846 vydávať širšie orientovaný časopis Slovenskje pohladi na vedi, umeňja a literatúru. Ale kritická reflexia Štúrových novín samotnými štúrovcami sa postupne prejavila predsa len v ich angažovanejšej línii, pričom čoraz výraznejšie Štúr kládol dôraz na národno-obranné a protifeudálne zameranie svojho periodika, pranierujúceho poddanstvo a z neho prameniacu nízku kultúrnu i vzdelanostnú úroveň vidieckeho ľudu na Slovensku, a v osvetovej oblasti sa orientoval na propagáciu boja proti alkoholizmu.
■ ROZHODUJÚCE SLOVO
Štúr ako realisticky uvažujúci, zodpovedný, skúsený a prezieravý politik i novinár konal racionálne, teda umiernene a v zmysle litery v tom čase platných paragrafov feudálnych zákonov, pričom svojím rozvážnym redaktorským konaním v podstate zamedzoval riziku cenzorských zásahov do svojho periodika. Čo sa týkalo kritikov politickej línie novín z vlastného štúrovského tábora, v týchto zobraných sporoch a rozporoch sa naplno prejavila tolerantnosť a veľkodušnosť Štúrovho prvého pomocníka v redakcii Petra Kellnera Hostinského, ktorý bol priateľom a udržiaval čulé kontakty s Franciscim i Kráľom, dokonca ich postoje a počínanie sa usiloval obhajovať. U vedúceho redaktora presadzoval na uverejnenie Francisciho demokratizmom nasýtené publicistické príspevky a Kráľove revolučné básne, aj keď mal k nim Štúr zásadné pripomienky a ako neskôr vysvitlo, sám tieto práce redigoval červeným atramentom.
■ SPORY S PESTI HÍRLAP
Slovenské národné noviny i Pesti Hírlap ako ostro sledované opozičné periodiká začali dôraznejšie vystupovať proti habsburskému absolutizmu a jeho stelesneniu v podobe metternichovského režimu. Postupne sa prioritou týchto periodík stal boj proti existencii systému stavovskej feudálnej spoločnosti a jej privilegovaným šľachtickým vrstvám, najmä v podmienkach agrárneho Uhorska a Slovenska veľkostatkárskej aristokracii, ktorá ťažila z vykorisťovania poddanského roľníckeho ľudu. Súčasne vládnuca trieda adekvátne nepodporovala industrializáciu uhorskej krajiny, rozvoj priemyslu a obchodu. Kým v kritike politických, ekonomických a národohospodárskych pomerov panovala zhoda medzi Štúrovými novinami a Kossuthovými Pesti Hírlap, diametrálne odlišné mali postoje v národnostnej otázke, pretože maďarská strana všetko stavila iba na jednu jedinú kartu – a tou bola bezprecedentná maďarizácia Uhorska. Kossuth vo svojich novinách priznával, že v uhorskej krajine žijú aj tzv. iné rasy ako Maďari a používajú sa tiež iné jazyky než maďarčina (sám mal slovensko-nemecké korene), ale podľa neho v Karpatskej kotline existuje iba jediný, tzv. maďarský politický národ. Túto nacionalistickú koncepciu Štúr nielenže nemohol akceptovať, ale stal sa jej aktívnym odporcom. A tak vznikla medzi nacionalistom Kossuthom a národnostne tolerantným Štúrom a ich osobnostnými koncepciami novín hlboká a neprekonateľná priepasť, úplné odcudzenie sa, ba až tragické konflikty, ktoré sa aj publicisticky odrážali v protichodných stanoviskách, reakciách a vzájomných polemikách.
■ ZASADNUTIE SNEMU
Už od začiatku októbra 1847 Štúrove noviny nabádali, aby slovenská verejnosť pripravovala a prostredníctvom nich uverejňovala národné žiadosti na budúce snemové rokovanie – ako príklad Štúr napísal úvodník Naše nádeje a žiadosti k nastávajúcemu snemu. V Bratislave sa začali schádzať vyslanci uhorského snemu zvolaného panovníkom a jeho zasadnutie už v predrevolučnej atmosfére sa považovalo za hlavnú politickú udalosť roka v Uhorsku. Od 12. októbra 1847 veľkú pozornosť prípravám i samotnému rokovaniu parlamentu venovali Slovenské národné noviny, ktoré – od 2. novembra 1847 až do skončenia snemu 11. apríla 1848 – prinášali komentované spravodajstvo z priebehu snemových schôdzí. Ako najhorúcejšia aktualita nahradila v novinách klasické úvodníky, ktorých úlohu prevzali rubriky Malí chírňik a Pojednávaťel.
Štúr sám vyslanec za slobodné kráľovské mesto Zvolen sa dôsledne pripravoval na svoje vystúpenia. Z tohto dôvodu aj prvú snemovú reč, pričom tá i všetky jeho ďalšie parlamentné prejavy a poznámky boli, samozrejme, publikované v novinách, 17. novembra 1847 zameral na obhajobu práv slobodných kráľovských miest a meštianstva. V nadväznosti na L. Kossutha vystúpil Štúr po druhýkrát 21. decembra 1847 a zaoberal sa problematikou vykúpenia urbariálnych poddaných z urbárskych povinností.
Po tom, ako sa Štúr na sneme i v novinách začal po stavovských a hospodárskych problémoch dotýkať aj národnostnej otázky v Uhorsku a predkladať návrhy na jej riešenie, rozpútali proti nemu maďarskí nacionalisti nenávistnú kampaň.
Tieto ataky vyvrcholili 13. marca 1848 po Štúrovej, ako sa ukázalo poslednej snemovej reči, čo dokumentuje aj autentické svedectvo jeho pomocníka z redakcie Slovenských národných novín P. Kellnera Hostinského: „... za pätami Štúrovými šli maďaróni z paloty inzultujúc ho posmešnými výkrikmi, a len tej okolnosti, že sme sa viacerí tiež dostavili, slovenskí študenti, my z redakcie a mešťania, ktorí sme čakali na Ľudovíta a česť dajúc mu za reč, vítali sme ho a prijali medzi seba.“
■ RAST NÁKLADU
Po tomto incidente sa Štúr prestal z obavy pred nacionalisticky motivovanými útokmi a možnými inzultáciami zúčastňovať na zasadnutiach uhorského snemu a koncom marca 1848 odišiel do preňho bezpečnejšej Viedne, kde sa začali schádzať predstavitelia slovanských národov. V tomto revolučnom čase a kvase sa Slovenské národné noviny tešili zväčšenej popularite. Stúpajúci počet odberateľov novín si vyžiadal dvojnásobný náklad z pôvodných štyristo na osemsto výtlačkov, preto Štúr zamýšľal ich transformáciu na účastinársku spoločnosť, dokonca uvažoval o zriadení vlastnej tlačiarne. Ale človek mieni a osud mení a aj v tomto prípade ďalší búrlivý vývoj udalostí zabránil Štúrovi uskutočniť tento podnikateľský zámer.
■ MAJÁK ORIENTÁCIE
V redakcii Slovenských národných novín a Orla tatranského popri hlavnom redaktorovi Ľ. Štúrovi pôsobila v rokoch 1845 ‒ 1848 skupinka stálych redaktorov a viacero novinárskych elévov, redakčný kruh dopĺňalo množstvo dopisovateľov a spolupracovníkov. Noviny hneď od začiatku zápasili s nedostatkom financií a výdavky nestačili pokryť náklady na bežný chod redakcie. Zlú situáciu len čiastočne riešilo organizovanie finančných zbierok slovenskými národovcami, preto hlavný redaktor a ani jeho redaktorskí pomocníci nedostávali pravidelnú mesačnú apanáž. Skromné podmienky akceptovali aj dopisovatelia a dobrovoľní spolupracovníci, ktorými boli prevažne študenti bratislavského evanjelického lýcea. Starali sa o prepisovanie, redigovanie, administráciu a expedovanie periodika. Napriek tomu Štúr a jeho pracovníci vytvorili zo Slovenských národných novín a Orla tatranského jedinečne veľkolepý fenomén našej národnej histórie a dejín slovenskej žurnalistiky, ktorý v svojej dobe slúžil slovenskej verejnosti a ľudu ako nenahraditeľný maják šírenia politických informácií, vzdelanosti, kultúry, osvety a literatúry.
■ VEDÚCA OSOBNOSŤ
Ľudovít Štúr ako hlavný redaktor, spiritus agens či deus ex machina Slovenských národných novín nielen organizačne, ideovo a redakčne zabezpečoval chod i politickú líniu tohto periodika, ale svojou publicistickou činnosťou, ktorú predstavuje doteraz identifikovaných vyše tridsať článkov, sa stal jeho najvýznamnejším tvorivým reprezentantom a publicistom.
Sústreďoval sa najmä na tvorbu závažných spoločenských úvodníkov. Nastoľoval v nich problematiku úzko spätú so slovenským národným hnutím, všímal si uhorské a ríšske pomery, komentoval najmä vnútropolitický vývoj. Okrem politických tém venoval sa aj súvekej ekonomike, sociálnym otázkam, kultúre, pedagogike a osvete.
Celá jeho novinárska práca bola predchnutá láskou k ľudovému základu spoločnosti (Hlas k rodákom, Pospolitosť a jednotlivosť), pričom svoje znalosti a rozhľad v novinových článkoch podával sugestívne a pôsobivo, majstrovsky používal jazyk, aby jeho rady zrozumiteľne, ako aj erudovane pomáhali zlepšiť postavenie ľudových vrstiev (Nárady ku zlepšeniu stavu krajiny našej). Štúr dbal na to, aby noviny slúžili spravodlivej veci, pričom zdôraznil, že sú založené „na prísnom prisluhovaní spravodlivosti“, aby informovali, vzdelávali a šírili národné povedomie, demokratické i morálne zásady. Propagoval aj osvetu, zakladanie gazdovských a čitateľských spolkov i spolkov miernosti.
V Orle tatranskom sa Štúr prezentoval recenziami, a predovšetkým historickými článkami, v ktorých veľkú pozornosť venoval osudom Napoleona Bonaparta ako jeho vášnivý obdivovateľ (Prechod Napoleona cez Alpy, Osoby okolo Napoleona v jeho konzuláte r. 1800 a nasledujúcich, Ostatné hodiny Napoleona).
■ REDAKTORSKÉ STRATY
Z kandidátov na miesta redaktorských pomocníkov odstúpil ešte v novembri 1843 Janko Kalinčiak, ktorý odišiel na univerzitné štúdiá do saského Halle a po návrate z nich v lete v roku 1845 sa dostal do ostrého osobného sporu s Ľ. Štúrom. Prekvapujúco ešte v máji 1845 rezignoval na ponuku byť Štúrovým pomocníkom v redakcii aj Ján Francisci, reflektujúci post námestníka profesora na evanjelickom lýceu v Levoči, kde plánoval založenie ústredia spolkovej Jednoty mládeže slovenskej, nazývanej aj Bratstvo slovenské. Napriek nedorozumeniu Kalinčiak v Orle tatranskom publikoval všetky svoje významnejšie historické prózy (Milkov hrob, Bratova ruka, Púť lásky, Mládenec slovenský, Svätý duch). Francisci sa zasa zaradil k najagilnejším vidieckym dopisovateľom Slovenských národných novín, a aj keď bol kritikom Štúra, popri ňom sa najdôslednejšie zasadzoval za používanie štúrovskej slovenčiny (Štúr článkom Hlas oproti hlasom, Francisci príspevkom Hlas opozdený, ale na čase, pričom obaja svorne vystúpili proti J. Kollárovi a jeho češtine). V Orle tatranskom Francisci publikoval recenzie a osvetové články zamerané na pomológiu a boj proti alkoholizmu (napríklad Otvorený dopis každému statočnému pálenčiarovi, páleničiarovi a árendátorovi prípisom).
A tak keď Štúrovi nestáli bezprostredne po boku ani Kalinčiak a ani Francisci, vybral si v Bratislave namiesto nich za pomocníkov ďalších svojich stúpencov a žiakov, a to konkrétne Petra Kellnera Hostinského a Bohuša Nosáka Nezabudova.
■ KELLNEROVA POMOC
Po Ľ. Štúrovi intelektuálsky najvýraznejšie miesto v redakcii Slovenských národných novín a Orla tatranského zaujímal Peter Kellner (pseud. Záboj Hostinský – viac o P. Kellenerovi aj na strane 10 tohto vydania SNN). Ako publicista na seba upozornil národohospodárskymi úvahami, ktoré uverejňoval v seriálovej forme úvodníkov v novinách (Pohľady na naše národné hospodárstvo, Príklady urbárskeho odkúpenia, Spôsoby urbárskeho odkúpenia), pričom reflektoval odbornú literatúru a vychádzal zo štatistických údajov. Okrem ekonomických otázok súvisiacich s reformou feudálnych vzťahov a poddanstva sa rovnako zaoberal národnostnou otázkou a jej riešenie v Uhorsku videl v rovnoprávnom postavení národov (Zbratanie sa národov), propagoval štúrovský princíp ľudovosti (Slovo verejnosti, Všetko za ľud slovenský). Patril aj k najaktívnejším dopisovateľom novín. Čo sa týkalo Orla tatranského, uverejňoval v ňom poéziu, beletriu prekladal z poľskej literatúry. Ako stúpenec mesianizmu napísal viacero filozofických článkov, pričom viedol polemiku s hegeliánmi na čele so Ctibohom Zochom. V redakcii zotrval až do zániku novín v júni 1848, keď zachránil najcennejšiu časť ich archívu.
■ NOSÁKOV VKLAD
V polovici štyridsiatych rokov 19. storočia patril Bohuš Nosák (pseud. Nezabudov) medzi najtalentovanejších slovenských spisovateľov, pričom bol i výborným znalcom slovanských jazykov. Najmä preto ho Ľ. Štúr angažoval do redakcie Slovenských národných novín, kde Nosák uverejnil viacero politických článkov a hospodárskych informácií. Nosákovo zameranie ho viac predurčovalo na redigovanie literárnej prílohy Orol tatranský, do ktorej aj prispieval básňami, povesťami, literárnymi kritikami a prekladal beletriu z inonárodných literatúr. Jeho poslušnosť, pokojná a rozvážna povaha mu zaistili, že počas častej neprítomnosti ho Štúr poveroval vedením redakcie. Dialo sa tak aj v apríli a máji 1848, keď Nosák ako jediný poslúchol Štúrovu výzvu redaktorom a pomocníkom novín, aby zutekali z bratislavskej redakcie pred hrozbami maďarského nacionalizmu a represií, doslova spod šibenice. Napokon z Bratislavy odišiel iba Nosák, ktorý sa vybral v Štúrových stopách na Slovanský zjazd do Prahy.
■ PRÍNOS JURECKÉHO
Po príchode do Bratislavy pôsobil Móric Samoslav Jurecký ako redaktor Slovenských národných novín pravdepodobne v rokoch 1847 ‒ 1848, ale niektoré pramene ho s redakciou tohto periodika spájajú už od jeho vzniku v auguste 1845. Vo vlastnej publicistickej tvorbe sa orientoval na písanie vlastenecky motivovaných článkov. Jurecký sa zúčastnil na zhromaždení zvolanom 28. apríla 1848 Jozefom Miloslavom Hurbanom v Brezovej pod Bradlom, kde vystúpil s prejavom spoločne so svojím redakčným kolegom Petrom Kellnerom Hostinským. Jurecký a Kellner s Hurbanom agilne spolupracovali a aktívne sa podieľali na koncipovaní Žiadostí slovenského národa stolice Nitrianskej, známych ako Nitrianske žiadosti, ktoré 2. mája 1848 publikovali Slovenské národné noviny.
■ REDAKČNÍ DÔVERNÍCI
V prvom roku existencie Slovenských národných novín a Orla tatranského sa pomocníkom Ľudovíta Štúra v redakcii stal popri Jankovi Štúrovi aj Viliam Pauliny (neskôr Pauliny-Tóth), ktorý dokonca v Orle (roč. 1, 1845. č. 7) debutoval básňou Hviezda. Janko Štúr pôsobil v redakcii novín až do ich zániku v polovici júna 1848, pričom v tomto období s ňou úzko spolupracovali mladší štúrovci ‒ Ľudovít Dohnány, Ján Kozelnický, Ján Kučera a Samuel Ormis, študenti evanjelického lýcea v Bratislave. Z nich sa literárne prejavil iba Ormis, ktorý v Orle tatranskom publikoval viacero pedagogických a národopisných článkov a informácií z kultúrneho života. Ostatní prevažne vykonávali len pomocné a organizačné činnosti, prepisovali rozličné materiály, listy a články, starali sa o administratívne práce a expedovanie novín, vrátane kontaktov s tlačiarňou. Všetkých však spájala jedna vec a ňou bolo, že požívali absolútnu dôveru Ľudovíta Štúra a nikdy ju ani v redakcii, ani v nastupujúcich povstaleckých časoch nestratili, stali sa jeho veľkou oporou, boli to jeho chlapci.
V jarných mesiacoch revolučného roku 1848 sa slovenské národné hnutie a jeho hlavný tlačový orgán Slovenské národné noviny vyznačovali demokratickým smerovaním a svojím programom v mnohom predstihli inonárodné meruôsme pohyby v mnohonárodnostnej habsburskej monarchii, nespomínajúc „maďarskú revolúciu“. Jej nová politická reprezentácia sa v zmenených uhorských politických pomeroch vo vzťahu k Slovákom usilovala všetkými možnými prostriedkami paralyzovať ich vodcu Ľudovíta Štúra a jeho noviny. Z týchto dôvodov sa regulárny vyslanec Štúr od 13. marca 1848 prestal zúčastňovať na zasadnutiach uhorského snemu v Bratislave, kde sa utiahol do redakcie svojich novín vo Fernolayovom dome na Panenskej ulici, vo vtedajšej okrajovej časti mesta nad Dunajom.
■ JOZEFSKÁ NOC
Po vypuknutí revolúcie v Uhorsku sa prvá porada slovenských národovcov uskutočnila 18. a 19. marca 1848 na fare u Jozefa Miloslava Hurbana v Hlbokom, kam Štúr poslal svojich pomocníkov z redakcie Petra Kellnera Hostinského a Bohuša Nosáka Nezabudova. Počas tzv. jozefskej noci sa živo diskutovalo najmä o Štúrovej výzve, v ktorej nabádal na organizovanie táborov ľudu v spojení s petičným hnutím v jednotlivých regiónoch Slovenska. Štúr zamýšľal tieto krajové petície sústreďovať u správcu Tatrína Michala Miloslava Hodžu v Liptovskom Svätom Mikuláši a na tomto všeľudovom základe potom skoncipovať celonárodný politický rekurz. Účastníci hlbockej porady zároveň odporučili, aby Štúr kvôli osobnej bezpečnosti opustil Uhorsko. Štúr tak koncom marca 1848 odišiel do Viedne, ale z jeho iniciatívy sa začal na Slovensku napĺňať ním vytýčený revolučný program národných zhromaždení a, samozrejme, v týchto intenciách sa malo pokračovať i vo vydávaní Slovenských národných novín.
■ ODVÁŽNE KOMENTÁRE
Prvú regionálnu petíciu prijali štúrovskí dejatelia u Hodžu v Liptovskom Svätom Mikuláši 27. a 28. marca 1848. Tento dokument vošiel do národnej histórie pod názvom Liptovské žiadosti a hneď získal širokú publicitu, lebo už 4. apríla 1848 ho v plnom znení uverejnili Slovenské národné noviny, pričom ich redaktor Peter Kellner túto udalosť komentoval slovami: „Chcel by som dnes vidieť, kto by slobodu potlačiť mohol! Sláva Liptákom! Zákonnou cestou, na základe rovnosti a slobody vydobyli práva slovenčine. Podliak, kto v terajšom čase slobody túto zatracuje! Nekresťan, nečlovek, kto spravodlivé snahy nepodporuje!“
V novinách sa zjavovali aj ďalšie takéto a v podobnom duchu ladené odvážne komentáre, ktorými ako opozičné periodikum začalo kritizovať uhorskú vládu za jej farizejstvo, keď odhaľovalo frázovitosť hesiel maďarského prevratu. Agitovali za slovenčinu, obhajovali štúrovský kultúrnopolitický program, horlili za národnú rovnoprávnosť a toleranciu, vyzývali na organizovanie táborov ľudu a spisovanie petícií.
■ NITRIANSKE ŽIADOSTI
Ďalšie zhromaždenie zvolal 28. apríla 1848 Jozef Miloslav Hurban do Brezovej pod Bradlom, pričom sa na ňom zúčastnili a s prejavmi vystúpili aj redaktori Slovenských národných novín Peter Kellner Hostinský a Móric Samoslav Jurecký.
Agilne sa spolupodieľali aj na tvorbe bodov Žiadostí slovenského národa stolice Nitrianskej, známych ako Nitrianske žiadosti, ktoré už 2. mája 1848 publikovali Slovenské národné noviny, doplnené o reportážne články s tematikou opisu revolučných nálad v Podjavorinskom kraji. V nasledujúcich číslach novín sa zjavovali ďalšie žiadosti s výzvou, aby ich čitatelia doplnili svojimi návrhmi a spoločne s podpismi tieto petície posielali do bratislavskej redakcie. V apríli a začiatkom mája 1848 Slovenské národné noviny zohrali nanajvýš pozitívnu úlohu pri šírení revolučných myšlienok a informovaní slovenskej spoločnosti s národným politickým programom, aktuálne boli zaplnené bohatým spravodajstvom o pohyboch a udalostiach v Uhorsku, habsburskej monarchii i v celej Európe.
■ ZÁKLADNÝ DOKUMENT
V Liptovskom Svätom Mikuláši sa 10. a 11. mája 1848 zrodil základný štátoprávny dokument štúrovskej a modernej slovenskej politiky nazvaný Žiadosti slovenského národa s prvým návrhom autonómie Slovenska v rámci federalizovaného Uhorska. Bolo to v čase, keď sa uhorské ministerstvo vnútra usilovalo revolučnú situáciu na Slovensku riešiť mocenskými prostriedkami – od 5. mája 1848 aj vyhlásením stanného práva. Zo známejších národných dejateľov boli internovaní Janko Kráľ, Ján „Jani“ Alexander Rotarides, Daniel Jaroslav Bórik a Ľudovít Jaroslav Šulek.
Uhorský minister vnútra Bertalan Szemere vydal 12. mája 1848 za podpísanie zvolávacieho Ohlasu na pražský Slovanský zjazd zatykač na Ľudovíta Štúra, 22. mája 1848 za národné petičné akcie v Nitrianskej a Liptovskej stolici aj na Jozefa Miloslava Hurbana a 1. júna 1848 postavil mimo zákona Michala Miloslava Hodžu, už 23. mája 1848 uväznili Jozefa Karola Viktorina. Väčšina slovenských národovcov, vrátane redaktorov novín, sa stala predmetom intenzívneho záujmu uhorskej polície a žila v neustálom ohrození s hanlivou nálepkou „vlastizradca“ či „panslávsky burič.“ Samozrejme, že v podmienkach maďarského teroru už Slovenské národné noviny neuverejnili mikulášske Žiadosti slovenského národa, ktoré v maďarských politických kruhoch vyvolali zdesenie a nacionalisticky motivované hysterické reakcie.
■ OHROZENIA REDAKCIE
Najmladší brat Ľudovíta Štúra Janko v liste datovanom 16. mája 1848 a adresovanom Karlovi Havlíčkovi-Borovskému do Prahy si povzdychol: „Naši správcovia novín nás opustili, dnes už noviny vyjsť nemohli.“ Slovíčkom nás myslel Janko Štúr redaktorov Bohuša Nosáka a Mórica Samoslava Jureckého, ako aj svojich štúrovských druhov a pomocníkov pri redakcii Ľudovíta Dohnányho, Jána Kozelnického a Sameula Ormisa.
Správcovia novín Ľudovít Štúr a Peter Kellner Hostinský sa 10. a 11. mája 1848 zúčastnili na koncipovaní a vyhlásení Žiadostí slovenského národa v Liptovskom Svätom Mikuláši, z ktorého prvý musel pod hrozbou zatknutia za dramatických okolností zutekať z Uhorska. Do Bratislavy a redakcie Slovenských národných novín sa tak Peter Kellner vrátil sám a našiel ju v polovici mája 1848 skutočne prázdnu, až na Janka Štúra. Po Kellnerovom príchode sa však veci dali opäť do poriadku a po krátkom prerušení od 19. mája 1848 začalo periodikum znova pravidelne vychádzať. Už v tento deň noviny publikovali slovenské žiadosti z Brezna, kde boli vyhlásené 10. mája 1848, a v nasledujúcom čísle ďalšie žiadosti prijaté 24. apríla 1848 v Geceli (dnes Oravská Poruba). Ale ani Kellner sa neodvážil uverejniť mikulášske Žiadosti slovenského národa, lebo túto akciu organizovali Štúr, Hurban a Hodža a tí sa stali pre maďarskú stranu personami non grata prvej kategórie.
■ POSLEDNÉ SVEDECTVO
V májových číslach Slovenských národných novín pravidelne vychádzali správy o revolučnej situácii vo Viedni od viedenského spravodajcu, medika, dôstojníka akademickej légie, spisovateľa a publicistu Gustáva Kazimíra Zechentera (pseudonym: Laskomerský). Ostatný „dopis“ bol datovaný 28. mája 1848 a Zechenter ho osobne doniesol ako kuriér do redakcie novín 2. júna 1848 počas cesty z Viedne domov do Banskej Bystrice, pričom sa zastavil v Bratislave. V bratislavskom prístave naňho čakala štúrovská mládež, ktorá návštevníka a spolupracovníka novín odviedla do redakcie, kde ho privítal Peter Kellner.
Zechenter o horúčkovitej redakčnej atmosfére podal autentické svedectvo: „Tu povaľovali sa celé Tatry papierov, novín a listov a kráčajúc cez ne, museli sme si cestu prebíjať ako hentam vo Viedni 26. mája cez barikády.“
Zechenter sa dva dni zdržiaval v Bratislave v spoločnosti Kellnera a ďalších štúrovcov, ale ani slovkom sa vo svojich spomienkach nezmienil o tom, že by sa chystala likvidácia novín.
■ ZÁNIK REDAKCIE
Opak bol však pravdou, lebo 11. júna 1848 mal vstúpiť do platnosti nový tlačový zákon v Uhorsku, podľa ktorého bolo potrebné paradoxne navýšiť kauciu za Slovenské národné noviny dvojnásobne – na osem tisíc zlatých, čo ohrozovalo existenciu periodika. Preto sa Janko Štúr odobral do blízkej Modry k najstaršiemu bratovi Karolovi a požiadal ho o zorganizovanie finančnej zbierky na pomoc novinám medzi modranskými mešťanmi, ale táto akcia sa nestretla s úspechom. Ešte v predvečer zákazu vydávania novín 10. júna 1848 urobil Janko Štúr posledný zúfalý pokus a navštívil bratislavského mešťanostu Karola Németha. Požiadal ho, aby noviny povolil vydávať aspoň do konca mesiaca, teda do 30. júna 1848, čo odôvodnil uspokojením ich predplatiteľov, ale Németh jeho žiadosť zamietol. A tak 9. júna 1848 vyšlo posledné číslo, resp. zanikli štúrovské Slovenské národné noviny a krátko predtým 6. júna 1848 uzrelo svetlo sveta posledné číslo ich literárnej prílohy Orol tatranský. Labuťou piesňou za novinami bolo tlačené oznámenie o ich zastavení, ktoré 15. júna 1848 vydal Janko Štúr, zároveň vrátenú kauciu štyritisíc zlatých poslal Gašparovi Belopotockému do Liptovského Svätého Mikuláša . Najcennejšiu časť redakčného archívu, napríklad vrátane originálov rukopisov básní Janka Kráľa publikovaných v Orle, si odniesol domov do Veľkej Polomy v Gemeri Peter Kellner, odkiaľ sa dostali po jeho smrti do archívu Matice slovenskej v Turčianskom Svätom Martine.
V Roku Ľudovíta Štúra 2015 si nielen kultúrna verejnosť na Slovensku, ale celá naša spoločnosť s veľkou pietou pripomínajú dvojsté výročie narodenia tejto výnimočnej osobnosti, ale zároveň uplynie aj stosedemdesiat rokov od založenia štúrovských Slovenských národných novín (1. augusta 1845 v Bratislave) a dvadsaťpäť rokov od ich znovuobnovenia v matičnom prostredí (5. júna 1990). K týmto trom významným medzníkom národnej histórie a dejín žurnalistiky redakcia Slovenských národných novín pripravila viacdielny seriál článkov Štúrove Slovenskje národňje novini 1845 – 1848 – kapitoly z histórie. Dnes cyklus doc. Pavla PARENIČKU dokončujeme šiestou časťou, ktorá je bilanciou významu Štúrových novín a zvýraznením ich dejinného odkazu a dosahu. Štúrove Slovenské národné noviny a ich literárna príloha Orol tatranský vychádzali iba necelé tri roky (1. august 1845 – 9. jún 1848), pričom neúplné štyri ročníky tohto periodika vyplnilo 292 čísel na 1 168 stranách. Napriek tejto, akoby na prvý pohľad malej kvantite však noviny s prílohou zohrali nepochybne jednu z najvýznamnejších úloh vo vrcholnej fáze slovenského národného obrodenia a zjednocovacieho hnutia, ako aj začiatkov meruôsmeho Slovenského povstania.
■ ŽRIEDLO PRAVDY
Slovenské národné noviny predstavovali skutočné žriedlo pravdivých informácií, striktne nekompromisného obhajcu princípov ľudovosti, slovenskosti a demokratizmu, pričom aj vďaka profesionálnej práci redakcie sa stali súvekým mienkotvorným médiom na Slovensku i pre zahraničie. Aj stosedemdesiat rokov po založení tohto nášho najslávnejšieho periodika pokračuje kontinuita Slovenských národných novín, ktoré sú aj so svojou prílohou Orol tatranský ostatných dvadsaťpäť rokov nerozlučne zviazané s osudmi Matice slovenskej ako jej tlačový orgán. I dnešný ich formát sa usiluje o to, aby v postmodernej džungli starých i nových médií zohrali na Slovensku opäť rolu mienkotvorných novín založených na tradičných slovenských ideáloch.
Štúrove Slovenské národné noviny uverejňovali iba informácie, ktoré boli aktuálne, pravdivé a objektívne, čím nadobudli ráz serióznosti, dôveryhodnosti a dobrú povesť. Hlavný redaktor Štúr periodikum viedol v nekonfrontačnom tóne, stránil sa čo i len najmenších konfesionálnych a národnostných rozporov, odmietal uverejňovať aj osobné invektívy, ataky a polemiky, s jedinou výnimkou Kossuthovho periodika Pesti Hírlap. Zároveň dbal o to, aby sa pri redigovaní a redakčných prácach na novinách uplatňovala zásada vysokej odbornosti a profesionality. Vyžadoval ju od svojich pomocníkov v redakcii, ale aj od ďalších spolupracovníkov a dopisovateľov, pričom najväčšie nároky kládol, samozrejme, na seba ako na správcu, vydavateľa a hlavného redaktora novín.
■ PRINCÍP ĽUDOVOSTI
Štúr adresoval svoje noviny nielen slovenskej inteligencii, no prial si, aby toto periodikum oslovilo i širšie ľudové vrstvy, vrátane ťažiskového roľníctva. Na tento cieľ v novinách zaviedol novú štúrovskú spisovnú slovenčinu založenú na územne najrozšírenejších stredoslovenských nárečiach, a nie jazyk vzdelancov češtinu, ani západoslovenskú bernolákovčinu. Ľudovýchovný program novín spočíval na propagovaní a informovaní o vzdelaní cez inštitúty nedeľných škôl, obecných knižníc, čitateľských spolkov a spolkov miernosti. Tak noviny chceli bojovať proti zaostalosti, nevedomosti a analfabetizmu, s čím sa spájal aj zápas za národné slovenské školstvo a vzdelávanie v slovenčine. Štúrove noviny vychovávali rozhľadeného čitateľa, preto ho primerane zasväcovali a sprostredkovali mu základné poznatky o vnútropolitickej i zahraničnopolitickej situácii, názorne vysvetľovali príklady z histórie, oblasti národného hospodárstva, ekonomiky a práva. Čo sa týkalo literárnej prílohy novín, Štúr v nej udomácňoval a etabloval romantizmus, známy ako Štúrova škola. A aj romantická literatúra po tematickej, obsahovej i formálnej stránke čerpala z ľudovej slovesnosti ako základného prameňa pre kritéria umeleckej tvorby.
■ PRINCÍP DEMOKRATIZMU
Ďalšie kladné body noviny získali vďaka svojmu protifeudálnemu zameraniu, pričom sa orientovali na riešenie kardinálnej problematiky zrušenia poddanstva, čo úzko súviselo s dominantným roľníckym elementom, ale tiež kopaničiarskym, lazníckym a želiarskym, resp. domkárskym obyvateľstvom, čiastočne s remeselníckym stavom na Slovensku. Pre chudobný slovenský národ boli okrem sociálnych reforiem lákavé aj demokratické princípy o slobode, rovnosti a bratstve, v intenciách ktorých Štúr a štúrovci ako dôslední vyznávači Veľkej francúzskej revolúcie viedli ducha svojej publikačnej tribúny. Sloboda sa mala stať súčasťou každodenného života, od práva na zhromažďovanie sa (napr. Štúrov článok Spolčovanie sa) až po zrušenie cenzúry tlače, od bratstva a rovnoprávnosti uplatňovanej v rámci spoločenských tried až po rovnoprávne postavenie všetkých národov.
■ MIENKOTVORNÁ TRIBÚNA
Politická línia Štúrových novín odrážala súveké slovenské národné hnutie a stala sa jeho dôstojným reprezentantom. Periodikum si vďaka dôslednému uplatňovaniu princípov ľudovosti a demokratizmu vydobylo vysokú kredibilitu v slovenskej verejnosti. O jeho obľúbenosti na Slovensku svedčil fakt neustáleho rastu nákladu novín, ako aj ich vrelé prijatie dokonca negramotným obyvateľstvom, ktorému, podľa zachovaných svedectiev, kňazi a učitelia na ľudových zhromaždeniach v chrámoch a nedeľných školách novinové články a úvahy predčítavali.
Toto médium nevzbudilo pozornosť len na Slovensku, no aj za jeho hranicami. Upútali najmä úvodníky zo Slovenských národných novín, ktoré preberali chorvátska, srbská a iná slovanská, tiež rakúska periodická tlač. Preto možno konštatovať, že Štúrove noviny sa stávali naozaj mienkotvornými nielen v slovenských, ale i v širších slovanských a stredoeurópskych reláciách.
■ PRERUŠENÁ KONTINUITA
Štúrove Slovenské národné noviny s literárnou prílohou Orol tatranský vychádzali v rokoch 1845 ‒ 1848. Ich vydávanie v rokoch 1848 ‒ 1849 prerušili revolučné udalosti a Slovenské povstanie, po nich dekáda diktatúry bachovského neoabsolutizmu. Po uvoľnení politických pomerov v habsburskej monarchii v roku 1861 na tradícii Slovenských národných novín štúrovci na čele s J. Franciscim založili Pešťbudínske vedomosti a v roku 1870 ich redakciu z Budína presídlili do Turčianskeho Svätého Martina, kde toto periodikum – aby sa priblížilo štúrovskému odkazu – premenovali na Národné (vzápätí na Národnie) noviny, ktoré sa od roku 1871 stali ústredným tlačovým orgánom Slovenskej národnej strany.
Podobné osudy mal aj Orol tatranský. Po násilnom prerušení za jeho kontinuálneho pokračovateľa možno považovať časopis Sokol, ktorý v rokoch 1860 ‒ 1861 redigoval Pavol Emanuel Dobšinský (jeden z prvých návštevníkov redakcie Štúrových Slovenských národných novín v auguste 1845 v Bratislave) a v rokoch 1862 ‒ 1869 bývalý Štúrov redakčný bratislavský pomocník Viliam Pauliny-Tóth. Po Banskej Štiavnici, Budíne a Skalici sa redakcia Sokola taktiež presťahovala do Turčianskeho Svätého Martina, kde od roku 1870 vychádzala opäť z tradicionalistického dôvodu s inovovaným názvom Orol. Sprvu tento časopis redigoval jeden z najbližších spolupracovníkov i kritikov Štúra, jeho žiak Janko Kalinčiak. V roku 1881 sa časopis Orol premenoval na štúrovské Slovenské pohľady na literatúru, umenie a vedu, ktoré od roku 1919 vydávala Matica slovenská. Túto kontinuitu narušila až totalita komunistického režimu v roku 1948, resp. 1953, keď najprv zakázala vydávať Národnie noviny a potom odňala Matici slovenskej redakciu Slovenských pohľadov.
■ TRADÍCIA A SÚČASNOSŤ
Na pretrhnuté národné tradície sa dalo nadviazať až v čase zániku sovietskeho socialistického bloku a v rámci neho pádu komunistického režimu v Česko-Slovensku po novembri 1989. Hneď v nových spoločenských podmienkach demokracie od roku 1990 začala Matica slovenská ako svoj ústredný tlačový orgán vydávať Slovenské národné noviny s literárnou prílohou Orol tatranský, ktoré formálne svojím názvom, ročníkom, odkazom s podobizňou na to, že ich založil Ľ. Štúr 1. augusta 1845, ale najmä svojím obsahom a zameraním sa usilujú pokračovať v progresívnych tradíciách národného hnutia a slovenskej žurnalistiky. Noviny sa výrazným spôsobom podieľali na vzniku samostatnej Slovenskej republiky 1. januára 1993, pričom v tomto roku štátnosti jeden sa do Matice slovenskej vrátila i redakcia Slovenských pohľadov. Obe periodiká, noviny už stosedemdesiat rokov a v novej ére dvadsaťšesť ročníkov, ich literárna príloha, ako aj časopis Pohľady temer nepretržite stotridsaťpäť rokov, si hľadajú svoje miesto v slovenskej spoločnosti.
Slovenské národné noviny sa aj dnes ako týždenník založený na národných, kresťanských a sociálnych zásadách, napĺňajúci princípy historizmu, demokratizmu a ľudovosti, snažia vychádzať z objektívnych, pravdivých a zo serióznych informácií o histórii a súčasnosti Slovenska a vďaka profesionálnemu prístupu redakcie zaujať znova na ňom pozíciu mienkotvorného periodika. Z týchto dôvodov sme si pripomenuli aj skvelú minulosť tohto periodika v šesťdielnom seriáli.
Pavol PARENIČKA - Foto: archív autora, SNN - Ilustrácia: Andrej MIŠANEK
1 Komentár
qčetrtwrt