Patrioti proti felvidéckym pohrobkom. Myšlienky na pamätník Ľudovítovi Štúrovi v Štúrove vznikali dávno, ale rozhodnutie postaviť ho padlo pred rokom na zasadnutí výboru Miestneho odboru Matice slovenskej v Štúrove. Rozposlali sme prosbopisné listy na všetky strany a žiadali pomoc. „Miestny odbor Matice slovenskej (MO MS) v Štúrove v súvislosti s blížiacim sa výročím Ľudovíta Štúra uznal za nanajvýš potrebné aktuálne a nevyhnutné osadenie busty alebo pamätnej tabule venovanej jeho osobnosti v meste Štúrovo. Za súčasných okolností a podmienok to nebude jednoduché, “ písali v liste. Konflikty okolo slovenčiny a pamätníkov sa začali v Štúrove skôr. V marci na sedemdesiate výročie oslobodenia mesta miestny Slovenský zväz protifašistických bojovníkov osadil novú dvojjazyčnú tabuľu a prekryl tým pôvodnú jedinú tabuľu (v meste) iba so slovenským textom.
■ TABUĽOVÁ VOJNA
Na tabuľu finančne prispelo mesto. Štúrovčania vedia, že dvojjazyčný text je podmienkou. Mimochodom, štúrovské mestské zastupiteľstvo je zložené z piatich poslancov za SMK, z troch za Most-HÍD, šiesti sú nezávislí a jeden je za SMER-SD. Nespokojnosť s narastajúcim slovenským „živlom“ pokračovala na sviatok sv. Cyrila a Metoda osadením pamätnej tabule akademickému sochárovi Jozefovi Ostrovskému pri príležitosti jeho sto desiateho výročia narodenia. Umelec, rodák z Chtelnice, prežil v Štúrove posledné roky svojho života zabudnutý a zavrhnutý vtedajším komunistickým režimom vo svojej dielničke pri vinárni. Bola to priam naša povinnosť vzkriesiť jeho osobnosť. Mesto tabuľu finančne nepodporilo. Štúrovčania vedia, že najmä pre jednojazyčný text na tabuli. Na slávnosť prišiel jediný zástupca mesta ‒ primátor, ktorý tabuľu aj odhalil. Vzápätí začali miznúť vence so slovenskými trikolórami a na matičné informačné tabule na budove Matice sa začali maďarské „nálepkové“ výpady.
V priebehu jesene po prvýkrát zorganizovali matičiari Dni Ľudovíta Štúra v Štúrove. Štúrovi sa venovalo osem podujatí, posledným podujatím bolo premietanie filmu Ľudovít Štúr režiséra Fedora Bartka v kinosále zaplnenej do posledného miesta žiakmi a študentmi. Bolo to pravdepodobne prvé verejné premietanie na Slovensku po premiére v RTVS
■ ZÁPACH... ČOHO?
Nečinnosť polície pri odhaľovaní základného kameňa pamätníka je trestuhodná. Jej zásah mal byť samozrejmý. Nebol ani po upozorneniach. Lenže radosť z prerodu myšlienky a zámeru na skutočnosť bola natoľko veľká, že u mnohých zatienila aj hnev voči zapáchajúcemu hnoju tiahnucemu sa od Dunaja. Naopak, veľakrát pocit úspechu sprevádza aj ľútosť a súcit nad úbohým ľudským tvorom, obnaženým do nedôstojnej, úbohej podstaty. Podobnú nedôstojnú pozíciu počas osláv si dobrovoľne zvolili niektorí zástupcovia mesta, stojaci osamotene obďaleč pri ošúchanom plote namiesto postov v predných radoch, ktoré im na slávnostiach právom patria. Potvrdením tohto úspešného úsilia štúrovských matičiarov bol vrcholný akt poklepania základného kameňa. To, čo sa dialo potom, to je hra o domov, lebo cudzina je ako nevychodená tma bez dverí. Každý deň bez domova je premárnený a stratený. A my predsa nechceme žiť z márnosti a zo stratených dní a tešiť sa z pocitu skromnosti. Veď Štúrovčanmi má právo nazvať sa iba jedenásťtisíc obyvateľov Slovenska. A tí sú už iní. Štúrovo už nie je miesto, kde čas zastavuje myšlienky.
