Čo voda nezmyje, čas nezahojí a pamäť nezabudne
Fašistické represálie na Slovensku kruto postihli vyše sto dedín. Nemci ich za pomoc partizánom vypálili a ich obyvateľov povraždili. Tragickým výkričníkom vojnového besnenia sa stala aj obec Tokajík v Ondavskej vrchovine, kde za pomoc partizánskemu zväzku Čapajev fašisti zastrelili tridsaťdva mužov, ostatných odvliekli, zo žien a z detí sa stali evakuanti. Dedina ľahla popolom. Vraždenie akoby zázrakom prežili dvaja muži – Michal Medvedz-Pšar a Andrej Stropkovský. Stretol som sa a zhováral s obidvoma. S prvým som bol častejšie. Dokonca aj na mieste, kde stál pred katanmi. S druhým mi dovolili hovoriť lekári v košickej nemocnici krátko predtým, ako sa opäť stretol so zubatou. Chvíľami som mal pocit, že vlastne hovorím s mŕtvymi...
Ktovie, z akých pradív podvedomia vybavujú sa mi vrany, len čo si spomeniem na Tokajec, na potok pod týmto názvom, na Pšarovu stareckú zhrbenú postavu v čiernom trojštvrťovom kabáte a jeho mozoľnatý hlas, z ktorého ako z večného otlaku vytekal plač, len čo zastal na mieste svojej popravy a ukázal za potok k planej hruške, kde sám prestrelený našiel bezduché telo syna... A okolo apokalypsa – ďalších vyše tridsať postrieľaných a kruto dobitých. Len jeden ešte stonal. Plazil sa k vode a ratoval si život dúškami krvavých pien. Tú krv Tokajec nikdy nezmyl a neodplavil!
I.
Michal Medvedz-Pšar mnohým, čo prišli za ním, tisíckrát opakoval príbeh svojej prvej smrti, ktorá mu do chrbta pod lopatku vyryla predčasné znamenie kríža. Nechala ho žiť, ale odtrhla mu kus srdca a na dvoch miestach ho zahrabala do zeme. Najprv na tej zubatou pokosenej lúke Pod pereliskom v spoločnom hrobe obetí tokajíckej masakry; potom na obecnom cintoríne, kam pod Gibalov nariekajúci travertín uložili pred rokmi aj jeho. Je azda čosi tragickejšie, ako keď rodičia pochovávajú vlastné deti? Na tom popravisku pri lúčnom jarčeku Tokajec ho prikryli mŕtve telá brata a bratranca. Andrejovi Stropkovskému poprerážali strely nohy, jeho trom bratom hrude a hlavy... Ostal pri vedomí. Vydržal kopanec do boka aj okutú čižmu, ktorou mu kat stúpol na chrbát. Počul to nadobro odpisujúce: Kaput!„Len nezjojknúť, nezastonať!“ Opakoval si v mrákotách bolesti. A potom, ako zo záhrobia, opatrne zdvihol hlavu. Zistil, že smrť odišla, že už je vzdialená niekoľko sto metrov, že už nebesnie. Plazil sa k Tokajcu. Namiesto čírej vody v ňom tiekla krv. Pil svoje bezvedomie. Upadal do mrákot. Nebyť Medvedza umrel by už vtedy. Pšar ho odtiahol k lesu a schoval do uhliarskej koliby, o ktorej vedel. Potom ho liečil, čím sa dalo. Lopušíkmi. Jedli „hrdzavý“ chlieb, čo vzali nebohým. Desať dní vrávorali na krehkej existenčnej hrane. V kabátoch po mŕtvych. Sami mŕtvym strašne podobní.
II.
Tej novembrovej jesene roka 1989 sedel som pri lôžku v košickej nemocnici a hľadel do tváre Andreja Stropkovského, na ktorej opäť čmárala smrtka. Dopisovala posledné riadky životopisu. Hádal som, koľko z tej sivožltej farby mu do líc namiešala „stará známa“ a koľko jáchymovský urán? Nebol čas návštev. Neodbytný jesenný súmrak sa tlačil do okien, za ktorými na stromoch v parku hrmotne vzlietali krkavce. Z rozhlasu po drôte divoko zvučalo van Goghovo urezané ucho, ako ho stále ospevuje Richard Müller. Vraj všade je láska... Obraz Vrany nad žitným poľom – predtucha konca, čas lúčenia. Čas chryzantém a dohorievajúcich sviečok. Čas na spoveď... Bol to dlhý rozhovor. Nenáhlivý, so všetkým, čo sa v človeku nazbiera za život – bolesť i radosť, túžby a ciele, sklamania aj istoty, márnosť i viera. Pomedzi to nám únava choroby nadeľovala dlhé pauzy mlčania. Spomienky vzbĺkali ako siahovice na uhliarskej míli, prv než ich prisypú vlhkou zeminou. Potom tleli v neradostných uhlíkoch a pahrebe rýchlo prežitého detstva a kľukatili sa ako dym v pokrútených konároch osudu.
III.
Andrej dostal meno po otcovi. Ako mnohí chlapi z Tokajíka od mladi „hotovil“ pre humenského žda Friedmanna metrovice; štiepal „šlipatri“ alebo pálil uhlie, ktoré sa zvážalo do firemnej filiálky v Košarovciach pre jej agenta Neumanna. U toho, mimochodom, slúžila Andrejova macocha, ktorá do druhého manželstva priniesla veno piatich hladných krkov... „Takto nás bolo sedem detí,“ približoval svoje včasné dospievanie a služobníčenie u gazdu Majerníka v Ďapalovciach, u Bodnára v Petejovciach a nikdy nikým neoznámkovanú a neohodnotenú mimoškolskú lesnú prípravu na ovládanie sekery a pílky, ktorú u žiaka Andreja Stropkovského vedel oceniť len chápavý učiteľ Popovec z Vaľkova. Vedel dobre o jeho mimoškolských uhliarskych aktivitách. Je vari treba opisovať, ako sa v metrových závejoch sťahujú kmene bukov? Ako zalieza mráz pod tenký pokrovček, čo má hriať v kolibe z haluzín, keď je vonku mínus sedemnásť? Ako ti dymiaca míľa jeden bok pripaľuje, s druhým drgľuje zima? Ako nekonečne ďaleko je na povoze s dreveným uhlím od Tokajíka na železničnú stanicu Nižný Hrabovec? Joj, ako bolia chlapčenské ruky, čo sa chcú vyrovnať otcovým a otešú dvanásť dvojmetrových podvalov pod koľajnice, aby bola denná norma a sedem päťdesiat, ale až keď sa to všetko naloží na voz... „Nevlastná matka nás nenávidela. Otec mi už ako parobkovi kúpil košeľu. Chcel som ísť na zábavu. Hodila ju do blata a poskákala po nej!“ Na to sa však neumiera. Bol mladý, silný. Vnímavo si všímal svet. Videl aj iné ústrky a krivdy. Pochopil, čo sa deje a z čej vôle. Prečo sa u nich v lese ukrývajú židia. Jolana Jankelichová zo Stropkova mala vtedy pätnásť. Možno ešte žije v New Yorku. Vtedy v štyridsiatom bola v drevorubačskej kolibe nad Mrázovcami. „Komín z piecky sme odviedli do bútľavého stromu, aby ich dym neprezradil. Chodil som im kupovať jedlo. Donášal som im chlieb, vajíčka − čo bolo treba. Hájnik to zbadal. O každom sa dalo predpokladať, že je konfident. Horár Palaštik ich udal. V jednu sobotu si po nich prišli stropkovskí gardisti. Jolanu nechytili. Akosi sa dostala k Jagerovcom z Kelče a evakuovala s nimi. Pošťastilo sa jej dostať do Ameriky.“ Aj Andreja Stropkovského chytili stropkovskí gardisti, keď niesol správu od „Buška“, Petra Stebilu, ilegálnym pracovníkom v meste. Zavreli ho v budove meštianky. „V HG neboli len krvichtiví fašisti. Dozorca Kačmár ma v noci pustil. Bol to náš človek. Tiež sudca Mochnáč, učiteľ Ľupták, Zelenák, Pavúk, Riško, Daňo, Kováč, Senaj z Lomného, Guzák z Bžán aj komisár Peter Pán v Tokajíku.“
IV.
Antifašisti a partizáni z piskurovsko-tokajíckych lesov dvíhali Nemcom žlč. Raz prepadli motohliadku, inokedy si trúfli na celú autokolónu. O nemeckej vojenskej motorke, čo je v tokajíckom múzeu, mi Andrej Stropkovský tvrdil, že je z prepadu v Petejovciach. Jedného vojaka na nej zastrelili. Vraj mala defekt, tak ju odtlačili ku komusi z miestnych do stodoly. Z Valičkovho súkromného linkového autobusu vytiahli partizáni dvoch Nemcov, jedného zastrelili, druhému sa podarilo ujsť... „Bolo to u Bodnára na dvore. Ten potom pozametal, aby nezostali stopy. Ďalších troch, čo išli na koňoch cez Dubinku smerom na Mrázovce, zlikvidovali partizáni v ešte štyridsiatim druhom. Kone zmizli... O rok neskôr, keď prišli do dediny vojenskí provianťáci a brali nasilu ošípané, neraz posledné, čo sme mali, starý Medvedz, ktorý bol poriadna chlapina, zabil Nemca, čo mu liezol do chlieva. Odtiahli ho do potoka a neskôr pochovali pri kostole vo Vyšnom Hrabovci. Nemci na to prišli až za týždeň-dva. Vzali vtedy viacerých chlapov − Jána Pavúka do Leopoldova, Petra Vrábľa, Jozefa Kaňucha, Juraja Hudáka, Juraja Zelenáka, uväznili aj môjho otca... Na lomenskom moste pri Kelči som sa na prepade osobne zúčastnil. Zahrdúsil som tam nemeckého strážneho. Do smrti na to nezabudnem. Získal som trofejnú zbraň. Opatrujem si ju ako oko v hlave.“ Andrej Stropkovský mal vtedy devätnásť rokov. V Turanoch ho zaistil komisár obce a zavrel do komory. Kým šiel po žandárov, komisárova manželka ho pustila. V Petejovciach mu pomohol k úteku partizán Biely – samotár, čudák hľadajúci smrť. Komisárovi, ktorý na neho vytiahol pištoľ, prestrelil zo samopalu rameno... „Z nemeckého štábu v Lomnom sme získali mapu, na ktorej bol Tokajík podčiarknutý červenou farbou. Tušili sme, čo to znamená. Partizánska križovatka – ZLIKVIDOVAŤ! Tiež sa už šíril chýr, že veliteľ žandárskej stanice v Stropkove Peter Biskupič pripravil zatykače na viacerých tokajíckych chlapov...“
V.
Bol to dlhý nenáhlivý rozhovor. Určite nie vždy historicky verný. Osobná spoveď v nemocničnej izbe. Zubatá sedela na peľasti postele, z ktorej už Stropkovský nevstal. Záblesky iskierok v hasnúcej mysli. Hovorili sme o vojne, aj o tom, čo bolo po nej. O jeho profesii kriminalistu. Opatrne. Z diaľky sme sa blížili ku dňu, ktorý sotva môže z mysle niečo vymazať. K chvíľam, keď zomrel alebo... druhý raz sa narodil? Dejepisci aj reportéri už všelijako tento deň opísali. Tiež nie vždy presne. Vraj Nemci vyvraždili všetkých chlapov v Tokajíku. Deviatim mužom sa podarilo z obkľúčenej dediny v tú tragickú nedeľu 19. novembra 1944 ujsť. Bol medzi nimi tokajícky učiteľ Peter Jevočin, Juraj Medvedz-Kľučar, šestnásťročný Jozef Vorobeľ. Nažive tiež zostal ďalší Juraj Medvedz, vojak Slovenskej armády, ktorého Nemci našli v posteli s vysokou horúčkou. Boli by ho vzali s ostatnými, ale privolaný nemecký felčiar chorobu potvrdil a vydal mu lístok na evakuáciu. Žil v Tokajíku aj po vojne... Všetci ostatní, ktorých pochytali, mali podpísaný ortieľ – smrť. Nemilosrdná nemecká precíznosť. Tridsaťdva domov – tridsaťdva rozsudkov. Nič nezavážilo. Či to bol komisár obce, nevládny starec, šestnásťročný chlapec alebo evakuant, čo do dediny prišiel deň predtým. Sedemnásteho novembra 1944 prišiel domov Ján Pavúk, ktorý ušiel z leopoldovskej väznice. Osemnásteho sa v obci objavil brat Andreja Stropkovského Juraj. Dezertoval z armády, bojoval v Povstaní... „Keď som sa dozvedel, že prišiel, zbehol som večer z lesa od roboty zvítať sa, povyzvedať, čo je nové, ako svet ide? Prišli nevlastní bratia Medvedzovci – Michal, Janko, Jozef. Debatovali sme takmer do rána.“ Svitanie sa začalo výstrelmi. Z troch strán sa do dediny valili Nemci. Strážna hliadka Michala Medvedza-Bodnára pred dedinou upozornila mužov v Tokajíku neskoro... „Rozutekali sme sa. Ja iba v košeli. Juraja obkľúčili nad dedinou. Chytali nás po dvoroch, vyťahovali z domov. Ten – ten – ten. Poznali nás takmer všetkých po mene. Boli všelijaké situácie, reči. Prečo jedných spútavali a iných nie... Zhromaždili nás v Pšarovej záhrade pri kostole. Nikto neveril, že nás vezmú na robotu. Strážili nás štyria vojaci, dvaja s ťažkými guľometmi. V susednom dvore u Labanca mali akýsi štáb. S nebohým bratom Jurajom som sa vtedy pohádal. Hovorím mu, skúsme utiecť, všetkých nás nepobijú. Vraj či som sprostý, alebo čo? On, že je frontový vojak, nič také nám nehrozí, len aby som ho počúval. Že príležitosť zmiznúť ešte bude!“ Nemci dovolili ženám a príbuzným, aby doniesli zhromaždeným chlapom potraviny na tri dni, tiež dajaké oblečenie. Mnohí boli naľahko. Prepustili trinásťročného Andrejovho brata Petra, ktorý bol do zamatového prevratu v novembri 1989 v Tokajíku tajomníkom MNV. Od kostola vyhnali aj Annu Labancovú. Obaja doniesli chlapom poživeň a ostali v záhrade pri nich. „Okolo desiatej prišiel z komandatúry Nemec, ktorý mal tri frčky, a povedal tomu, čo nás strážil a vedel trochu po ukrajinsky, že nám môžu dať šaty a jedlo. Namietali sme, načo nám to bude, keď sme poviazaní. Vtedy nám ruky rozviazali. Asi o pol dvanástej zaznel povel na pochod: Smer Brusnica! Sprevádzalo nás asi sedemdesiat vojakov. Keď sme došli k poslednému domu na vyšnom konci dediny − to je toho Pavúka, čo sedel v Leopoldove − začul som rozkaz: Pušky nabiť! Hrklo vo mne. Vedel som, že je zle. Bratku, obrátil som sa k Jurajovi, tu máme možnosť utiecť. On mi na to: Už som ti povedal, sopliaku, že až večer, keď dôjdeme do Brusnice, tam o tom začneme uvažovať...“ Od poslednej chalupy ich už hnali skoro behom. Kto nevládal, toho bili. Takmer sedemdesiatročného Jána Medvedza poháňali pažbami. Nešli ďaleko. Po niekoľkých stovkách metrov pri potoku Tokajec čakalo pripravené komando smrti. Mierilo na nich dvoma ťažkými guľometmi. „Zoradili nás do trojradu. Veliteľ, ktorého tvár nezabudnem, lebo mal na jej ľavej strane akoby popáleninu alebo plastiku, podal ďalšiemu dôstojníkovi, čo vedel čítať po slovensky, list papiera...“
R o z s u d o k
„Vaša vláda Vás odsudzuje za nepriateľskú činnosť, ktorú vykonávate proti svojim bratom a osloboditeľom Nemcom na trest smrti zastrelením. Podpísaný prezident − Dr. Jozef Tiso...“ „Je to na deväťdesiatdeväť percent pravdivý, skutočný text. Takto som ho počul stokrát. Len čo sa mi pred očami zjavia tí mŕtvi. Preto som aj z dediny odišiel. Mal som ich pred očami, len čo som za zákrutou uvidel Tokajík. Vždy, keď som sa tam vracal ... Vtom začal nepredstaviteľný krik. Starí kričali, že sú nevinní, že nič neurobili. Evakuanti ukazovali potvrdenia, že do Tokajíka prišli len dvadsaťštyri hodín predtým. Do ničoho sa nezapájali... Medzi nimi takí ako Ján Gombár zo Stropkova, štyridsaťjedenročný otec šiestich detí. Alebo Andrej Neila z Čertižného, päťdesiatpäťročný otec mojej nevlastnej matky. Aj ďalší šiesti neboli Tokajíčania, pochádzali z Tisinca, Vyšného Orlíka...“
S c h e i s s e n...
Zarachotili dávky guľometov. Ozval sa príšerný krik, jojkanie, stony, ťažký, otrasný skon zabíjaných ľudí. Prvé strely preťali Andrejovi Stropkovskému len kožu na pravej nohe. „Počul som srdcervúce výkriky i plač. Znovu zadunela paľba. Zasiahlo ma do stehna na ľavej nohe a do sedacieho svalu na pravej strane. Zaťal som zuby.... Potom tých, čo sa ešte hýbali alebo javili známky života, dobíjali dávkami zo samopalov, ranami do hláv. Dvadsaťštyri chlapov malo lebky úplne rozbité. Trinásti mali priezvisko Medvedz. Bol som pri exhumácii...“
VI.
Dušičky. Pamiatka zosnulých. Aj tokajíckych martýrov. Historik Jozef Rodák, dlhoročný riaditeľ vtedajšieho Dukelského múzea vo Svidníku a jeden z tvorcov tokajíckej muzeálnej expozície o zverstvách fašizmu na východnom Slovensku, ma posadil pred premietacie plátno v sále, kde nebolo živej duše. Pustil mi do toho obrovského ťaživého ticha dokumentárny film − len pre mňa.
TOKAJÍK ŽALUJE.
Bol som vtedy v novembri 1990 sám na tú zlobu a zverskosť vojny. Pripadal som si ako starý Michal Medvedz-Pšar, zhrbene kráčajúci k pomníčku na brehu Tokajca, Ani vdova po vtedajšom komisárovi obce Petrovi Panovi si už tú hrôzu nechcela pripomínať. Zdvorilo mi odkázala po vnučke, že už o tom všetkom nechce a nebude hovoriť. Dana Panová, dvadsaťjedenročná dievčina, lektorka v múzeu, mi čudne neosobne ukázala medzi tokajíckymi obeťami podobizeň svojho dedka, komisára obce... Je smutné, keď potomkovia majú svojich blízkych na takýchto fotografiách.
VIII.
Bol začiatok novembra. Pani Mária, manželka Andreja Stropkovského, vzlykala do telefónu. Čas chryzantém. Aj ona už bola zapáliť sviečku... Posledný preživší svedok tokajíckej masakry zomrel 12. decembra 1989...
Emil SEMANCO – Foto: archív autora