Na začiatku bol Vejár s fialkami...
Významná slovenská prozaička, dramatička a autorka literatúry pre deti a mládež Hana ZELINOVÁ prišla na svet pred stodesiatimi rokmi 20. júla 1914 vo Vrútkach do robotníckej rodiny ako prostredné dieťa. V neskoršej tvorbe sa veľmi rada vracala do svojho rodiska v milovanom Turci. V spomienkovej knihe Vejár s fialkami píše, ako učiteľ slovenského jazyka Balažovič v dvanástich rokoch prihlásil jej slohovú úlohu do krajských novín v Žiline a o nejaký čas jej odovzdal obálku s výtlačkom novín a listom z redakcie. Zároveň jej podal aj desať korún a dvadsať halierov so slovami: „Toto je tvoj prvý honorár.“
V rodnom meste vychodila ľudovú a meštiansku školu. Potom študovala na Učiteľskom ústave v Bratislave. Po ukončení štúdia začala pracovať ako redaktorka Slovenského východu a Novostí v Košiciach, z ktorých sa po Viedenskej arbitráži presťahovala do Prešova. Po skončení druhej svetovej vojny a obnovení Československej republiky sa opäť vrátila do Košíc a viedla vydavateľstvo Svojeť. Zároveň prispievala do časopisov Slovensko, Život, Slovenské pohľady či Ohník. Popritom písala knihy pre deti a mládež. Z neúspešného manželstva s Dr. Jánom Elznicom pochádza jej jediná dcéra Jarmila... V rokoch 1950 sa zamestnala v podniku Obnova v Bratislave, odkiaľ v roku 1954 odchádza pracovať ako referentka Západoslovenských vodární a kanalizácií. Začiatkom šesťdesiatych rokov začína pôsobiť ako redaktorka v časopise pre deti Zornička. V nej zotrvá až do roka 1972, keď odchádza do dôchodku. V roku 1979 jej minister kultúry M. Válek udeľuje titul zaslúžilá umelkyňa.
■ ZRKADLO TVORBY
Po nežnej revolúcii obnovuje činnosť ženského spolku Živena a stáva sa jej predsedníčkou. Z tejto funkcie na Slovensku oživuje sviatok Dňa matiek. V prvých demokratických parlamentných voľbách, konaných 8. a 9. júna 1990, kandiduje za poslankyňu Slovenskej národnej rady za Demokratickú stranu a medzi siedmimi zvolenými poslancami za túto stranu sa stáva členkou zákonodarného zboru aj ona. Ako poslankyňa pôsobí celé dvojročné funkčné obdobie. Do slovenskej literatúry vstúpila v roku 1941 zbierkou poviedok s témou medziľudských vzťahov Zrkadlový most. V roku 1943 vyhrala súťaž o najlepšiu divadelnú hru vypísanú Národným divadlom a v tom istom roku debutovala týmto dielom na jeho scéne. Hru Mária režíroval šéf činohry Janko Borodáč a hlavnú úlohu majstra Lučana si zahral vtedy začínajúci vynikajúci herec Mikuláš Huba. Dielo našlo širokú odozvu nielen medzi divákmi, ale pozitívne ho prijala aj kritika. O rok neskôr jej vychádza román o kliatbe osudu doliehajúcu na tri generácie zemianskej rodiny z Liptova Prístav pokoja.
■ SEVERSKÉ PODNETY
Aj v povojnovom období nadväzuje na prvky slovenského naturizmu, ktorý sa inšpiruje severskou prózou. Najmarkantnejšie sa to prejavilo v novelizovanom triptychu Anjelská zem (1946), ktorý postupne doplnila o diela Hora pokušenia a Dievočka, vstaň (obe 1948). Zelinová v ňom opisuje životný príbeh dievčiny z horskej samoty, ktorá sa po trpkých skúsenostiach zo života v meste vracia do rodného kraja. Jeho fantastickosť a harmonickosť, vzdialenú od reality, s ktorou človek v tom čase zápasil, sa stala jedným z podnetov kritickej polemiky okolo „anjelských zemí“ vyvolanej Jozefom Félixom. V roku 1958 jej vychádza román Diablov čardáš, v ktorom približuje úpadok košickej patricijskej rodiny Simonidesovcov a chaotické obdobie vojnových a povojnových rokov.
■ TVORBA PRE DETI
V ďalších rokoch Zelinová upriamila svoju pozornosť na tvorbu pre deti a mládež. Diela Jakubko (1959), Sivá húska (1959), Taká čudná jar (1962), Bosý generál (1962) a Otec, povedz pravdu (1977) rozprávajú príbehy malých detí z rokov vojny a zo Slovenského národného povstania. Citové dospievanie mladých ľudí zobrazila v románoch Večer neprídem (1964) a Moja je pomsta (1967). Najmenším deťom venovala autorské rozprávkové knihy Do videnia, Zuzanka (1966), Hanibal za bránou (1970), Pehavý noštek (1970), Maťko a ja (1986), ako aj bábkovú hru Bambusová princezná (1966). K písaniu pre dospelých sa vrátila zbierkou poviedok Kamenný ruženec z roku 1970.
■ ÚSPEŠNÁ TRILÓGIA
O rok neskôr napísala svoje najúspešnejšie dielo ‒ prvú časť historickej trilógie Alžbetin dvor, Volanie vetra (1974) a Kvet hrôzy (1977). V trilógii vykreslila dramatický obraz rodovou kliatbou postihnutej turčianskej zemianskej rodiny Fabriciovcov od konca 18. storočia do pohnutých dní druhej svetovej vojny. Do podoby šesťdielneho televízneho seriálu pod názvom Alžbetin dvor ju v roku 1986 pretvoril režisér Andrej Lettrich. Seriál si získal veľkú obľubu divákov a bol viackrát slovenskou televíziou reprízovaný. Ďalšiu historickú románovú trilógiu Hodvábna cesta (1980), Smäd (1981) a Kľukatý let motýľa (1983) venovala mikulášskym garbiarskym rodinám. Aj tieto prózy sa vyznačujú autorkinou rozprávačskou zručnosťou a dramaticko-romanticky podfarbeným dejom. Od začiatku osemdesiatych rokov sa na naliehanie blízkych pustila do biografie. Neskôr z nej vzišli beletrizované memoáre pod názvom Vejár s fialkami (1986), v ktorých predstavila celú galériu svojich priateľov a literárnych kolegov.
■ LITERÁRNY SUMÁR
Po skončení poslaneckého mandátu v roku 1992 sa Hana Zelinová opäť vrátila k písaniu. Postupne jej vychádzajú romány Harlekýnove milióny (1994), Vranie oči (1995), Aj v raji prší (1998) a Ruža zo samého dna (1997). Svoju bohatú literárnu tvorbu, ktorá pozostáva z vyše tridsiatich prozaických kníh, sedemnástich kníh pre mládež, dvadsiatich piatich rozhlasových hier, osemnástich predlôh pre televízne filmy, ukončila v roku 1998 vydaním knihy spomienok Ešte raz, v ktorej poodhalila svoje súkromie. V roku 2001 jej bolo udelené najvyššie štátne ocenenie za celoživotnú tvorbu – Pribinov kríž I. triedy. V roku 1995 realizoval scenárista a režisér Fedor Bartko dokumentárny film o živote a tvorbe Hany Zelinovej v rámci televízneho cyklu Portréty a v roku 2001 bol natočený dokument O čom je život – Hana Zelinová. Posledné roky svojho života prežila v blízkosti najdôležitejších osôb ‒ dcéry Jarmily a vnuka Ivora, ktorí bývali v susednej bytovke. Podľa vyznania dcéry pre denník Plus jeden deň im mama neraz hovorila, že „nás miluje nad pochop ľudský“. Jedna z najplodnejších slovenských autoriek Hana Zelinová zomrela pred dvadsiatimi rokmi 16. marca 2004 v Bratislave vo veku nedožitých deväťdesiatich rokov. Mestský úrad v rodnom meste po nej pomenoval základnú školu, mestskú knižnicu a zriadil aj pamätnú izbu. Na žiadosť spisovateľky bola urna s jej pozostatkami prenesená do Vrútok a pochovaná na mestskom cintoríne.
Text a foto: Ladislav MORAVÍK