Víťazný kôň Nikas mal v odobratých vzorkách zakázané látky. Športový svet zaplavujú aféry, týkajúce sa dopingu. Azda najväčšia je spojená s ruskými atlétmi, ktorí boli vyradení z budúcoročnej účasti na Olympijských hrách v Brazílii. A samozrejme, ak sa už píše o dopingu, každý si spomenie na amerického cyklistu Armstronga, ktorý pre preukázané dopovanie prišiel o všetky svoje triumfy a tituly na Tour de France. Ale tentoraz sa nebudeme venovať populárnej cyklistike, ale dostihom. Šokujúca správa prišla z Českej republiky: je podozrenie, že po analýze vzorky moču víťazného koňa Veľkej pardubickej Nikasa boli preukázané zakázané látky! Spočiatku to bola iba „šuškanda“, ktorú, samozrejme, vyniesli médiá. Lenže v piatok 13. októbra 2015 vydal Jockey Club Českej republiky oficiálne vyhlásenie, že správa je pravdivá a že šampión Veľkej pardubickej neprešiel dopingovým testom, ktorý analyzovalo laboratórium Deutsche Sportchochschule Köln – Institut für Biochemie. Túto správu dostal sekretariát Jockey Clubu 9. 11. 2015, že tri vzorky boli pozitívne. „Týka sa to aj koní Čáriray a Nikasa, ktoré trénuje Stanislav Popelka,“ informoval prezident Jockey Clubu JUDr. Ing. Jiří Charvát v Českej televízii.
■ PUSTÉ SRDÉČKO
Médiá vycítili aféru: okolo malej konskej stajne Srdéčko v obci Hvozd na Prostějovsku začali obiehať novinári. „Hmla, chlad, ponuro panujú na Srdéčku... Tréner Popelka sa kamsi stratil, nikto nechce podávať žiadne informácie,“ čítal som v jednom z českých denníkov, ktorý tam vyslal svojho redaktora, aby získal najčerstvejšie informácie a ešte väčšmi rozprúdil aféru okolo dopingu z Veľkej pardubickej. Novinári majú už všetko jasné: Nikas príde o víťazný veniec, majiteľ o dvojmiliónovú prémiu, tréner dostane dištanc a poriadne mastnú pokutu. Všetko sa krúti okolo osudu nešťastného džokeja Marka Stromského, ktorý sedel v sedle víťazného koňa. Vraj sa opakuje situácia z roku 2008, keď jazdil na koňovi Amant Gris. Vtedy tiež jednoznačne vyhral Veľkú pardubickú, ale pre porušenie pravidiel, teda nesprávne obídenie točného bodu, koňa a jazdca vtedy tiež dodatočne diskvalifikovali. Napokon si odniesol vavrín druhý kôň v poradí – belka Sixteen s jazdcom Bartošom. Bola to vtedy prvá Pardubická steeplechase, ktorá sa dobehla v traťovom rekorde pod deväť minút. Na ďalší rekord musela „pardubická“ čakať až do roku 2015. A bol to práve Nikas s jazdcom Markom Stromským vo fantastickom čase 8:55,29 min. Bolo to naozaj neuveriteľné: sledoval som tohtoročné dostihy v televízii. Kone padali na prekážkach ako muchy, odpadávali jeden po druhom aj hlavní favoriti.
„Nikas skákal vynikajúco!“ vravel po dostihoch nadšene Marek Stromský v cieli. „Mal v sebe silu a energiu, letel sám, ani som ho nemusel poháňať. Tiež som si neuvedomil, že ideme tak rýchlo a že pokoríme traťový rekord Veľkej pardubickej!“ A všetci boli šťastní, tréner Stanislav Popelka, majiteľ Nikasa Kupka... Ale aj priatelia a priaznivci, ktorí prišli svojho favorita podporiť autobusom z Hvozdu a okolia.
■ DOBRÝ TIP
Náhoda a moje zdravotné problémy spôsobili, že som sa nedávno ocitol v prostějovskej nemocnici na operácii. Tam na chirurgii ležal na vedľajšej posteli Juro Fiala, nadšený propagátor športu z Brežska od Konice, bývalý aktívny atlét – bežec na dlhé trate, cyklista, amatérsky fotograf a dokumentarista, ktorý mal v nemocnici so sebou album fotografií z Veľkej pardubickej. Ten mi rozprával o okamihoch, ktoré zavládli po víťazstve Nikasa.
„Samozrejme, všetci sme si stavili na Nikasa! Takže skoro každý z nás šiel domov o čosi bohatší. Lebo Nikas nemal ten najvyšší kurz. Dominovali iné kone, iní známi jazdci, mladý Váňa, minuloročný víťaz Faltejsek... Standa Popelka vypálil všetkým rybník!“ Hovoril mi o tom, ako sa v hostinci u Popelku po návrate až do druhého rána oslavovalo.
„Vieš, ten Popelka je pracovitý, čestný chlap, zažratý do koní... Aj jeho otec bol taký, ten prvý začal vo Hvozde chovať dostihové kone, po ňom to prebral jeho syn, on vybudoval Srdéčko. Nie sú v tom veľké peniaze, nijaký obrovský miliónový kapitál. Ale nadšenie, zaujatosť pre vec, pre kone, ctižiadosť dokázať, že sa dá uspieť aj čestným spôsobom.“
■ SOBOTA VO HVOZDE
Odišiel som z nemocnice, ale na rozprávanie môjho spolupacienta Jiřího Fialu som nezabudol. A potom odrazu bum, aféra s dopingom. Šokovala ma tá jednoznačnosť, aj keď vlastne dosiaľ, napriek výsledkom prvého testu z Nemecka, nie je ešte nič potvrdené. Zbystril som pozornosť: a od prvej chvíle som o tom začal pochybovať. Cítim v tom, nech mi všetci odpustia, čo so mnou nesúhlasia, „habaďúru!“ Komplot. Netrvám na tom, možno sa mýlim, ale kým sa to všetko nepotvrdí, musí predsa aj v tomto prípade platiť prezumpcia neviny!
Hneď som sa pokúšal dovolať svojho priateľa Fialu a zohnať kontakt na trénera Popelku, aby som ho navštívil. Ozvala sa vo mne stará vášeň a srdce investigatívneho reportéra, ísť sa o pravde presvedčiť priamo na miesto – teda do Hvozdu na farmu Srdéčko! Vedel som, že tréner Popelka odmietol novinárov, že má príkaz nepodávať nijaké informácie, ale povedal som si, skúsim to, pre slovenské noviny predsa neplatí informačné embargo. Som poverčivý, tak v piatok trinásteho som preto ostal trčať doma, snažil som sa dohodnúť si stretnutie telefónom. Lenže sobotné ráno zasvietilo slniečko, sľubovalo nádherný čas... Bývam od Hvozdu dvadsať kilometrov. Nuž som sadol do svojho starého fiata. Mierne zvlnená krajina po pár kilometroch, hneď za kúpeľmi Slatinice, prechádza do kopcov. Obec Hvozd podľa názvu znamená nielen v slovenčine, ale aj v češtine temný hlboký les... Kľukaté úzke cesty, na každej zákrute striehnu na vás zbojníci. V minulosti to vraj tak aj bolo. Dnes už nie. Bol som tam prvýkrát, ale krajina bola môjmu zraku i duši blízka... Medzitým počas cesty prišla do môjho mobilu esemeska, že pán tréner Stanislav Popelka sa rád so mnou stretne, aby som za ním prišiel na Srdéčko.
■ ČOKOLÁDA PRE ŠAMPIÓNA
Zaparkoval som auto pred prízemnými hospodárskymi budovami. Okolo na lúke sa pásli kone. Vyšla mi oproti sympatická mladá žena, vraj aby som chvíľu počkal, tréner Popelka čoskoro príde. Zatiaľ mi poukazovala stajne. V jednej z kóji bol ustajnený aj náš Nikas. Pokojne po mne pokukával, ľahostajný voči tomu, aká je okolo neho práve mela. Mal som pocit, akoby ten kôň dával najavo, že sa ho to vôbec netýka. No – osobnosť! Šampión! Tréner Stanislav Popelka mal ustarostenú tvár. Ani ho nebolo treba do ničoho nútiť, hneď sa rozhovoril. Bolo vidno, že je unavený, nevyspatý, priznal sa, že je z toho „na práškoch“.
„Prosím vás,“ vysvetľoval mi, „to by som musel byť poriadny hlupák, magor, aby som dal koňovi pred dostihmi nejaký doping. Veď Veľká pardubická je pod prísnym dohľadom odbornej verejnosti aj médií. Nebudem sa predsa likvidovať, ničiť si kariéru! A ešte ani nevedieť, čo tým získam?!“ argumentoval.
„Čo za látky sa tam našli?“ pýtam sa ho. Pokrčil plecami, vravel, že to sa presne nevie, sú to iba domnienky. Ale po chvíli dodá, že to už bolo v médiách, preto niet čo tajiť: Česká televízia s odvolaním sa na dobre informovaný zdroj uviedla, že šlo o alkaloidy kofeín a teobromín, ktoré sú obsiahnuté v káve a čokoláde... Sú to však zakázané látky považované za doping!
„Ako sa to dostalo do tých koní?“ pýtam sa prekvapene ako laik.
Tréner pokrčil plecami: „Asi s kŕmením niekoľko hodín pred štartom Veľkej pardubickej... Neviem o tom, muselo sa to stať bez môjho vedomia!" Usmial som sa, spomenul som si na detektívky anglického džokeja a spisovateľa Dicka Francisa.
„ A čo keď to vášmu Nikasovi dal niekto zámerne?“ V dnešnom zvíchrenom svete nemôže si byť človek ničím istý. V jazdeckom športe tiež jestvuje boj o pozície, konkurencia isto nekoná iba v rukavičkách. Každý chce vyhrať Veľkú pardubickú, ale víťaz môže byť iba jeden!
„To máte pravdu, ale ja so všetkými vychádzam korektne. Nemám nijakých nepriateľov ani medzi chovateľmi koní, ani medzi trénermi a džokejmi!“
Tréner Nikasa na túto tému odmietol vôbec diskutovať. Nepripúšťal, že ho niekto chcel poškodiť zámerne. „Čo by z toho mal? Kto by riskoval takéto svinstvo?“ Skúšal som argumentovať bohatými chovateľmi, majiteľmi z centra, z hlavného mesta, ktorých porazil on a jeho malý jazdecký a konský fenomén zo Srdéčka, z kúta Prostějovského okresu. „Jestvuje predsa všemocná konská lobby, nie?“ Odmietavo krútil hlavou. Ak sa vraj niečo také stalo, naozaj za to nesie zodpovednosť iba on sám, nikto iný. Ale ako je to vraj možné, ako sa to stalo? A „cui prodest“? Komu by to prospelo?
Uvažovali sme nahlas. Krmivo – granuly, údajne berie od poľského dodávateľa, ale všetko je vraj overené, je to vyrobené certifikovaným anglickým výrobcom. Napokon, aj ten dodávateľ, aj výrobca, ak sa zistí, že je to kontaminované z toho krmiva, prídu o biznis. Nikto viac od nich žiadne krmivo pre kone nevezme! Látky, ktoré sú prítomné v čokoláde a kakau? A čo ak to Nikasovi podal niekto počas jeho defilé pomedzi špalier divákov? Stačí za hrsť prášku, ktorý oblízal unavený víťaz, jeden-dva čokoládové bonbóny?! Lebo pri odbere vzoriek už sa nič nemohlo stať, všetko sa dialo pod dozorom dopingového komisára!
„Mohlo to nejako ovplyvniť výkon Nikasa na dostihoch? Skákal lepšie cez prekážky?“
„V nijakom prípade!“ odmietol tréner Popelka. „To by museli byť úplne iné preparáty, ktoré by zvýšili výkonnosť koňa! Veď zatiaľ nevieme, ani aké množstvo bolo v tej testovanej vzorke A?! Verím v spravodlivosť, verím v pravdu, preto sme o analýzu tej druhej vzorky B požiadali laboratórium v anglickom Newmarkete... O tri týždne by nám mali oznámiť pravdu. Možno sa stane zázrak a výsledok bude negatívny, alebo sa potvrdí tá krutá pravda!“ Tréner Popelka prikývol. „Ak sa to potvrdí, tak sa naplní to, čo kuvikajú médiá: stratím reputáciu, prídem asi dočasne o trénerskú licenciu. A viete, čo je nezmyselné? Postihnutý môže byť podľa pravidiel jazdeckej komisie aj kôň. Nikas môže dostať zákaz štartu!“
■ KONSKÉ SEBAVEDOMIE
Vyšli sme vonku pred budovy stajní: na tráve sa pásla spokojne kobyla Modena, ktorá skončila na ôsmom mieste.
„Vy tu nemáte ani prekážkovú dráhu?“ pýtam sa s prekvapením.
„Nie, nám stačí táto okolitá príroda, tam sú všelijaké prirodzené prekážky. Kone sa cítia slobodne, pohybujú sa vo svojom živle, preto majú vybudované sebavedomie. Nič v nich umelo nepestujeme. Kôň má povahu ako človek. Keď ho k niečomu nasilu nútite, vzoprie sa! Nikas je živel!“
„Kdesi som o ňom čítal, že je to takzvaný jesenný kôň? Čo to značí?“
„No, Nikasova výkonnosť stúpa spoločne s rokom: na jar je najslabší, postupom leta naberá na razancii, sile, vytrvalosti a vrchol prichádza práve na jeseň, keď sa koná Veľká pardubická. V tomto období je už na neporazenie! On mal veľkú šancu aj vlani, ale pokĺzol sa na Taxisovej priekope. Prekrížil mu cestu iný kôň a on si zle vyrátal odskok. Uvedomte si, že na Taxise kone prekonávajú poldruhametrovú výšku prekážky a musia skočiť najmenej sedem metrov do diaľky. A on sa odrazil vlani oveľa skôr. Pri dopade po takom obrovskom skoku sa mu podkĺzli predné nohy a jazdec Dušan Andrés z neho spadol. Inak by bol súperil s víťaznou Orphee des Blins o prvenstvo, o tom som presvedčený. Napokon – pred tromi rokmi bol druhý! Nikas je kôň ako stvorený pre Veľkú pardubickú. Pre mňa jeho víťazstvo nebolo žiadnym prekvapením, ani ten rekordný čas, ktorý dosiahol!“
„Ak sa naplnia kuvičie hlasy, tak čo čaká Nikasa v budúcnosti?“
„No, ak mu komisia tiež nezakáže štart, bude sa musieť zúčastniť opäť na kvalifikácii! A potom na budúcoročnej Veľkej pardubickej dokázať, že je najlepší! Lenže ktovie, čo bude, ako sa to všetko vyvinie. Veď ani majiteľ nedostane prémiu. Ktovie, čo sa stane s Nikasom? Možno ho dá trénovať niekomu inému, ak ja nebudem môcť. Ale toto všetko sú iba dohady, ktoré si nepripúšťam. A ani tomu neverím. Po eufórii, ktorá bola pred mesiacom, spadli sme akoby do obrovskej jamy, z ktorej sa teraz musíme vyškrabať. Navzdory všetkým!“
Cítil som porozumenie s týmto sympatickým, skromným mužom. Obdivoval som jeho vieru a nádej, že sa pravda potvrdí v jeho prospech. A moje pochybnosti, že doping víťazných koní (lebo sa to týka aj Popelkovho koňa Čáriraya, ktorý vyhral krištáľový pohár) je nejakým omylom či nebodaj komplotom, ktorý sa podarí zažehnať.
No, trochu vo mne pri tomto príbehu prehovorila láska k literatúre. Spomenul som si na novelu svetového spisovateľa Leva Tolstého Životopis koňa... Cholstomer – tak sa kôň v Tolstého poviedke menoval. Ľudským spôsobom chcel bojovať za svoju pravdu, za svoju česť. Keby vedel tohoročný šampión Nikas rozprávať, možno by sme sa tú pravdu skôr dozvedeli. Žiaľ, budeme musieť čakať na ľudský rozsudok o víťazovi tohoročnej Veľkej pardubickej! Športový výsledok z dostihov síce poznáme, ale teraz sa bude o tom rozhodovať od stola!
Peter ŠTRELINGER – Foto: autor, internet