Pred tridsiatimi rokmi padol aj v Česko-Slovensku komunistický režim. Rok 1989 na európskom kontinente významne ovplyvnila perestrojka v Sovietskom zväze. Komunistická moc uvoľňovala okovy, čo sa prejavilo pádom Berlínskeho múru a následným rúcaním totalitných režimov v štátoch socialistického bloku. Na Slovensku prednovembrovým vystúpením za slobodu sa stala sviečková demonštrácia veriacich v Bratislave vo februári 1988. Ďalším pokusom bola študentská demonštrácia za akademické slobody 16. novembra 1989 v Bratislave. Takmer posledným štátom v rade, kde sa až do 17. novembra udržal komunistický režim, bolo Česko-Slovensko. Za čo išli študenti do ulíc alebo proti čomu 17. novembra 1989 v Prahe? Predovšetkým za slobodu, za možnosť slobodne cestovať, za náboženskú slobodu, za zrušenie cenzúry, za ľudské práva, za zrušenie vlády jednej strany. Príležitosť sa naskytla 17. novembra, keď aj komunistický režim si pripomínal pamiatku zastrelených a deportovaných študentov v novembri 1939 ako Medzinárodný deň študentstva. Spomienkovú slávnosť k päťdesiatemu výročiu týchto udalostí sprevádzal brutálny policajný zákrok proti účastníkom na Národnej triede v Prahe. To vyvolalo rozhorčenie verejnosti a ďalšie protestné akcie v celom Česko-Slovensku. Začal sa proces kreovania demokratického režimu.
■ PÁD REŽIMU
Ale aj proces hodnotenia nežnej revolúcie. Zotrvanie komunistov vo vedení štátu vyvolávalo a dodnes vyvoláva otázky, kto stál za revolúciou? Predseda organizácie Politických väzňov Zväzu protikomunistického odboja Ján Litecký Šveda tvrdí, že „celé to bola inscenácia komunistických tajných služieb“ a ako dôkaz spomína „eštebáka Žifčáka, ktorý v zamatovej inscenácii hral ‚mŕtveho študenta‘ Martina Šmída“. S kým kolaborovali?
Národná rada SR prijala v roku 1996 zákon o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického režimu. Uzniesla sa, že režim založený na komunistickej ideológii, ktorý rozhodoval o riadení štátu a osudoch občanov v bývalom Česko-Slovensku od 25. februára 1948 do 17. novembra 1989, bol odsúdeniahodný. Ďalej sa uzniesla, že vo vstupnej hale NR SR sa umiestni pamätná tabuľa s textom: „Účastníci protikomunistického odboja sa zaslúžili o pád komunistického režimu a o znovunastolenie demokracie na Slovensku. Patrí im za to vďaka.“
Je to jediný pamätník svojho druhu na Slovensku. Ďalší, ktorý stojí na bratislavskom cintoríne Vrakuňa, je pomníkom na obete komunizmu. Sklonili sa pri ňom už prezidenti Talianska aj Nemecka, no bývalý prezident Kiska sa na pietnych spomienkach pri tomto pamätníku nezúčastňoval a účasť nepotvrdila ani súčasná prezidentka Zuzana Čaputová. Pritom komunistický režim v celom svete má na svojom konte sto miliónov ľudských obetí.
■ SPLNENÝ SEN
Tohtoročné výročie tzv. nežnej revolúcie je sprevádzané množstvom spomienkových i hodnotiacich relácií, vystúpení politikov i študentských aktérov novembra ’89. Paradoxne, pri hodnotení obdobia tridsiatich rokov zaznievajú takmer samé negatívne javy. Výdobytkom novembra ’89 však bola aj príležitosť demokratizovať spolužitie Slovákov a Čechov v spoločnom štáte. Keď sa nepodarilo prekonať záujem českých politikov o unitárny štát, naskytla sa príležitosť rozdeliť federáciu na dva suverénne štáty. Splniť sen Slovákov na samostatný štát si trúflo Mečiarovo HZDS. Vďaky sa však nedočkalo.
Eva ZELENAYOVÁ ‒ Foto: archív SNN
POZNÁMKA
Fakty o tridsaťročnej nežnosti
Ľudovít ŠTEVKO
V médiách si dnes po tridsiatich rokoch od nežného prevratu sotvakto spomenie na prejav prezidenta Václava Havla: „Dvacet let tvrdila oficiální propaganda, že jsem nepřítel socialismu, že chci obnovit kapitalismus, že jsem ve službách světového imperialismu, od něhož přijímám tučné výslužky, že chci být majitelem různých podniků. Byly to všechno lži... Žádné gigantické zdražování nebo dokonce nezaměstnanost, jak to panikáři systematicky šíří, nic takového nepřipravujeme... Již nikdy do žádného paktu nepůjdeme.“ Všeličo sa vtedy z Hradčian povravelo a všeličo sa nekriticky prijímalo...
Brblavé knieža Schwarzenberg, rešpektovaný čeľadník prvého ponovembrového prezidenta, odporučil svojmu šéfovi, aby sa ospravedlnil sudetským Nemcom za príkoria spáchané Čechmi, a on sa naozaj ospravedlnil samotnému nemeckému prezidentovi Weiseckerovi. Mnohým Čechom to nebolo po vôli, ale prezident Havel, po svätom Václavovi prvom druhý svätý Václav, bol verejne nekritizovateľný. O jeho neuvážených masových amnestiách na Nový rok 1990 sa hovorilo spočiatku iba potichu, ale až neskôr, keď zberba prepustená z väzenia páchala ohavné zločiny, našli sa politici i niektorí novinári, ktorí povedali nahlas, že prezident urobil veľkú chybu.
Dnes sú Havlove amnestie prijímané ako čierna škvrna na štíte ponovembrových elít. V tejto súvislosti ako päsť do tváre pôsobí článok šoubiznisového podnikateľa Michala Kaščáka v Denníku N, že Havlove amnestie boli správne a že „tvrdenia o jeho zlyhaní sú výsledkom protihavlovskej hystérie“. Kaščák kritizuje Miloša Krekoviča za jeho recenziu filmu Amnestie a nepriamo odsudzuje aj samotný film inšpirovaný skutočnými udalosťami nežnej revolúcie z roka 1989 a kontroverzným prepustením dvadsaťtritisíc väzňov po amnestiách Václava Havla. Horšie sa vraj oslavy novembra 2019 asi začať nemohli. Podľa neho film nijako nekomunikuje to, že v mnohých prípadoch nešlo len o „druhú šancu“, ale najmä o nápravu krivdy.
Pohoďák Kaščák asi spadol z duba už vtedy, keď s kapelou vyhrával Havlovi na Hrádečku a ešte sa z toho nespamätal. Brány väzníc opustilo na základe amnestie osemdesiat percent odsúdených, medzi nimi mnoho ťažkých delikventov, lupičov a vrahov. O aké nápravy krívd tu vlastne išlo? Nespravodlivo odsúdených z celkového počtu amnestovaných mohlo byť pol percenta, nie viac. Mnohí z politických väzňov sa na slobodu ani nedostali, iba sa im o rok či dva skrátil trest. Amnestovaná zberba sa o pár dní dopúšťala krádeží aj ťažkých zločinov. Siedmi prepustení spáchali v Leviciach kolektívnu vraždu, pribúdali lúpežné vraždy našich recidivistov aj v zahraničí, kam sa mnohí hneď vybrali, ďalší sa dopúšťali iných kriminálnych skutkov po celom území štátu. Dôsledok Havlovej naivity a hlúposti sa prejavil aj neskôr vo väzniciach, kde kvitla kriminalita neslýchaných rozmerov, kde väzenské výbory VPN začali robiť vlastnú „zamatovú revolúciu“. Jeden z revolucionárov Tibor Polgári, ktorý sa už v marci 1990 zviditeľnil pri veľkej vzbure v Leopoldove, zavraždil pri pokuse o útek troch dozorcov. Jeho kumpáni povraždili ďalších príslušníkov väzenského personálu... V Českej republike sa k amnestiám Václava Havla vyjadrujú inak ako Michal Kaščák. Spisovateľ literatúry faktu Olin Jurman nazval vo svojej „výbušnej knihe“ k výročiu Zamatu Havla zradcom a Judášom: „Stejně tak jako to z něj dělá i amnestie, kterou vyhlásil. Vždyť on pustil všechny ty největší lumpy a za pár dní už byli za mřížemi zpátky a nadělali spousty škod.“ O príkrych slovách spisovateľa Jurmana si každý (vrátane Kaščáka) môže myslieť čo chce, ale fakty nepustia.