Literárne nadanie mladej autorky nenašlo priazeň u jej rodičov
V dejinách slovenskej literatúry, ale aj vo všeobecnosti v dejinách najmä 19. storočia, v časoch ešte prevládajúcich konzervatívnych názorov na vedenie spoločenského života sa objavovali miestami ženy, ktoré boli špecifické svojím nadaním a talentom. Napriek začiatočnému častému nepochopeniu, nezriedka i najbližšieho rodinného okruhu, sa nechceli vzdať svojej, v našom prípade spisovateľskej činnosti, ale boli rozhodnuté čeliť aj možným prekážkam, aby sa z nich napokon stali uznávané spisovateľky. V slovenskom literárnom kontexte sa najčastejšie stretávame s menami literátok, ako boli Elena Maróthy-Šoltésová, Terézia Vansová, Božena Slančíková-Timrava alebo Ľudmila Podjavorinská. Spomenuté úvodné slová o silnom sebazaprení, poznačenom silnou túžbou po písaní umeleckých textov, sa vzťahujú zvlášť k poslednej z menovaných ženských osobností, Ľudmile PODJAVORINSKEJ.
Ľudmila Riznerová, ktorú poznáme väčšinou prostredníctvom jej pseudonymu Podjavorinská ako pripomenutie na rodný kraj, sa narodila 24. apríla 1872 v rodine učiteľa Karola Rudolfa Riznera a jeho manželky Márie, rod. Klimáčekovej. Nie veľmi bohatý, ale zato vzdelaný rod Riznerovcov bol charakteristický dlhoročnou učiteľskou tradíciou. Dosvedčuje to okrem iného aj skutočnosť, že až približne päť generácií učiteľov z daného rodu pracovalo po celý svoj život v starej nízkej chalupe s hrubými stenami a so slamenou strechou v Horných Bzinciach (dnes obec Bzince pod Javorinou). Do takéhoto chudobného prostredia sa narodila tiež Ľudmila ako ôsme dieťa. V časoch, keď medicínska veda a zdravotníctvo neboli ešte na vysokej úrovni, respektíve keď si potrebné lieky mohli zabezpečiť len bohatí, bola pomerne vysoká úmrtnosť. Z desiatich detí Karola Rudolfa Riznera zostalo nažive len štvoro detí, medzi nimi aj Ľudmila.
■ PODJAVORINSKÉ PROSTREDIE
Prostredie podjavorinského kraja malo na Ľudmilu od detstva i neskoršie v časoch dospievania značný dosah. Prejavovalo sa to v niekoľkých rovinách. Skutočnosť, že vyrastala v rodine miestneho učiteľa, viedla k tomu, že sa denne dostávala do pravidelného kontaktu s miestnym obyvateľstvom. Popritom vysoké vzdelanie a všeobecná rozhľadenosť, charakteristická pre Riznerovcov, spĺňali nároky kladené v danom historickom období na učiteľské povolanie. Horné Bzince boli v tom čase neveľkou dedinou, ktorá sa priveľmi nelíšila od ostatných okolitých dedín. Napriek tomu Ľudmilin otec Karol Rudolf Rizner ako národne uvedomelý aktívny a prísny učiteľ, stúpenec štúrovského hnutia, dbal v spolupráci s evanjelickým farárom Jánom Leškom o kultúrny a hospodársky život v obci. Karol Rudolf Rizner, zvolený 14. októbra 1857 za rektora školy v Horných Bzinciach, ako prvý začal na svojom hospodárstve používať namiesto dreveného pluhu pevnejší železný pluh. Ako prvý pestoval na poliach dovtedy neznáme poľnohospodárske plodiny ako zemiaky a ďatelinu plazivú, tzv. bielu. Môžeme povedať, že bol zástancom Komenského pedagogickej zásady učením názornosti, keď na svojom malom hospodárstve vlastným príkladom oboznamoval gazdov s výhodami pestovania nových druhov ovocia a plodín. Zásluhou učiteľa Riznera sa v tunajších podmienkach úspešne rozvíjalo aj štepárstvo. V rovnakých stopách kráčala taktiež Ľudmilina matka Mária, ktorá musela zastať všetky domáce práce a okrem toho ešte plniť osvetovú činnosť v dedine v rámci pečenia, varenia alebo pomáhať pri prekonávaní chorôb. Vo všeobecnosti vedenie takéhoto spôsobu života učiteľa bolo na jednej strane náročné, ale na druhej strane pochopiteľné a žiaduce, pretože od dedinského učiteľa sa vyžadovalo popri výchovno-vzdelávacej činnosti, aby bol vzorom dobrého gazdu, respektíve poradcom pri poľnohospodárskych prácach.
■ OBVINENIE Z PANSLAVIZMU
Nadaná a vzdelaná Ľudmila túžila po vyššom vzdelaní. Najväčší záujem prejavovala o cudzie jazyky, veď po absolvovaní ľudovej školy ovládala na dobrej úrovni nemčinu a maďarčinu, alebo o štúdium na učiteľskej preparandii. Zámer dostať sa na ďalšie štúdiá sa jej napokon nepodarilo dosiahnuť. Dôvodom mohli byť nielen slabé hmotné pomery, ale aj silné slovenské národné cítenie, čo bolo tŕňom v oku štátnym orgánom. Stala sa preto samoukom. Pre obvinenie z panslavizmu údajne nedostala ani miesto poštárky, o ktoré mala záujem po dovŕšení osemnásteho roku života. Ľudmila už od detstva bola často chorá, pričom najviac ju ovplyvnilo ochorenie očí ako následok kiahní, čo vyústilo až do toho, že vo veku dvadsaťjeden rokov jej museli ľavé oko nahradiť skleným. Práve tento jej hendikep možno zapríčinil, že sa nikdy nevydala, pretože si pripadala v očiach mužov menejcenná. A možno dôvodom toho, že sa nevydala, bolo práve to, že nenašla ten správny životný ideál, ktorý tak túžobne očakávala. Pravdou zostáva, že práve časté chorľavenie, slabosť očí zapríčinili, že Ľudmilino primknutie k literatúre a najmä k písaniu textov sa u jej rodičov nestretlo s pochopením. Samozrejme, dôležitý faktor tu zohrávala stále pretrvávajúca konzervatívna predstava o postavení ženy v domácnosti.
■ PREKÁŽKY OD RODIČOV
Písať začiatočnú prózu a veršíky začala ešte v školských laviciach ako štrnásťročná. Vo svojom životopise zdôraznila potrebu písania slovami: „Bola to v prvom rade moja veliká túžba po vzdelaní, snaha byť v dačom užitočná.“ Všeobecne sa najčastejšie udáva, že k celoživotnému záujmu o literatúru ju priviedli dva motivačné stimuly: silné národné vedomie, prenášané v riznerovskom rode z generácie na generáciu, a zmysel pre povinnosť slúžiť slovenskému národu, respektíve vlastenecké cítenie. Je istým paradoxom, že práve otec učiteľ – miestny zástupca inteligencie, sa usiloval zabrániť svojej dcére v umeleckom rozvoji. Ľudmila na tieto svoje literárne začiatky neskoršie spomínala: „Rodičia sa najmenej tešili z mojich písačiek. A keď som pätnásťročná napísala svoj prvý ľúbostný verš, mama len tak, že ma nedala kľačať na polienko. Dostala som poriadnu kázeň. A keď rodičia neskoršie zbadali, že celé noci píšem alebo blúdim po záhrade, dívam sa na hviezdy a načúvam spevu slávikov, presťahovali ma z mojej osobitnej izbičky k matke. To bola pre mňa veľká rana. Vo dne nebolo k písaniu ani veľa času, ani pokoja. Rodičom šlo o to, aby som nepísala. Neuveriteľné, ale v tom čase nadanejšia žena bola považovaná akoby nie za normálnu.“
■ LITERÁRNI PODPOROVATELIA
Nadanie a záujem mladej Ľudmily o literatúru síce nenašlo priazeň u rodičov, ale na druhej strane si priaznivo naklonila miestneho evanjelického kňaza, znalca slovenskej literatúry Jána Pravoslava Leška, a strýka, najznámejšieho slovenského bibliografa Ľudovíta Vladimíra Riznera. Práve u nich našla povzbudenie i radu. Ich zásluhou získala vedomosti zo slovenskej literatúry. Z českej literatúry si obľúbila diela Boženy Němcovej, Alojza Jiráska a Karolíny Světlej. Strýko Rizner jej mnohé knihy sám daroval a požičiaval diela vybranej domácej a svetovej literatúry. Pre budúcu spisovateľku to bola skutočná literárna škola. Ľudovít Vladimír Rizner zastával v živote Ľudmily Podjavorinskej dôležité miesto. Nielenže jej požičiaval knihy, ale sám ju motivoval k neprestajnému písaniu. Veľmi priaznivo sa vyjadroval o neteriných literárnych začiatkoch. Cez prázdniny často Ľudmila so súrodencami trávila niekoľko dní v Zemianskom Podhradí. Pri tejto príležitosti Ľudovít Vladimír Rizner zasväcoval Ľudmilu do tajov slovenskej histórie a literatúry, keď jej ukazoval zozbierané vzácne tlače a knihy vo svojej bohatej knižnici. Na druhej strane bol to práve strýko Rizner, kto Ľudmile sprostredkoval prvé kontakty so spisovateľmi, s redakciami a s nakladateľstvami. Prvú besednicu uverejnila len ako pätnásťročná. Od toho času začala pravidelne posielať besednice, básne, novely, črty a humoresky spočiatku pod pseudonymom Ružodolská do peštianskych časopisov Slovenské noviny a Vlasť a svet, ktoré síce mali protinárodnú tendenciu, ale ako priestor na publikovanie svojich začiatočných prác ich využívali aj iní slovenskí spisovatelia, napríklad Božena Slančíková-Timrava. Ľudmila ako národne cítiaca mladá spisovateľka nebola spokojná, že prispieva do nenárodných novín. Na odporúčanie Ľudovíta Vladimíra Riznera naďalej posielala príspevky do Pešti, ale súčasne začala kvalitnejšie práce posielať do Slovenských pohľadov. Práve na stránkach tohto, v danom čase najdôležitejšieho slovenského periodika sa zrodil pseudonym Podjavorinská, ktorý preslávil rovnako ju, ako aj jej rodný kraj.
■ ŽIVOTNÝ ZLOM
Pre Ľudmilu to znamenalo zásadný zlom v jej živote najmä preto, že obaja redaktori Slovenských pohľadov Svetozár Hurban Vajanský a Jozef Škultéty zaujali k jej literárnej tvorbe kladný postoj. Ľudmile Podjavorinskej dali možnosť publikovať popri Slovenských pohľadoch tiež v Národných novinách. Okrem toho písala do ženského časopisu Dennica, ktorej zakladateľkou bola známa spisovateľka Terézia Vansová. V prípade Ľudmily Podjavorinskej bolo istou zvláštnosťou, že síce nemala nijaké vyššie vzdelanie, ale o jej literárnu tvorbu bol nemalý záujem nielen v slovenských, ale aj v českých či zahraničných časopisoch. Začínala vydávaním drobných veršíkov a básní, no čoskoro sa venovala aj próze. Prvá zbierka básní Z Vesny života bola uverejnená v roku 1895. Ľudmila Podjavorinská vynikajúco poznala každodennú realitu na vidieku s jej veselými i so smutnými stránkami. Len na okraj uveďme, že aj ona sama hovorievala, že jej najplodnejšie literárne obdobie spadalo do obdobia pobytu v Horných Bzinciach. Po odchode jej otca Karola Rudolfa Riznera do dôchodku sa presťahovala spoločne s rodičmi do bytu v Novom Meste nad Váhom. Preto prevažná časť jej literárnych diel pochádzala z vidieckeho a malomestského prostredia, ktoré rovnako ako aj postavy deja s kritickým nadhľadom rozpracovala. Prispôsobovanie novému meštianskemu prostrediu jej robilo veľké ťažkosti, keďže stratila úzky kontakt s vidieckym obyvateľstvom – hlavným zdrojom inšpirácie. Preto zanechala i prozaickú tvorbu s dedinskou tematikou.
■ INŠPIRAČNÁ ZMENA
Mestské prostredie nasmerovalo Ľudmilu Podjavorinskú k iným sociálnym otázkam doby, ktoré sa dotýkali postavenia žien v spoločnosti. Stala sa členkou a neskôr aj predsedníčkou miestneho spolku Živena v Novom Meste nad Váhom. Vzhľadom na ženskú otázku nezastávala Ľudmila Podjavorinská moderné stanoviská, pretože poslanie žien chápala v pozícii matky, ktorej prvoradou úlohou je výchova novej, národne uvedomelej generácie. Obdobie prvej svetovej vojny a vznik nového česko-slovenského štátu prežila v Novom Meste nad Váhom. V roku 1915 uverejnila časť zo svojej básne Prelud, kde sa pokúsila literárnym spôsobom priblížiť svoj citový vzťah k farárovi, ktorý v tom čase prišiel do Horných Bziniec. Zo vzťahu napokon nič nebolo, keďže skončil ich rozchodom. V povojnovom období vyvíjala činnosť v Červenom kríži, kde ako zamestnankyňa miestneho okresného úradu vydávala chudobným ponožky a mlieko. Záujem o písanie detskej literatúry sa zrodil počas liečenia Podjavorinskej v Ružbachoch, kde sa roku 1921 stretla s Pavlom Országhom Hviezdoslavom. Práve Hviezdoslav ju pri spoločných posedeniach a prechádzkach nabádal k ďalšej literárnej práci. Od toho času začala viac písať verše pre deti a mládež, ktoré sa zrodili z jej lásky k deťom, prameniace v rokoch pôsobenia v ľudovej škole v Horných Bzinciach.
■ TVORBA PRE DETI
Podjavorinskej nezabudnuteľné spomienky dali podnet na vytvorenie nového žánru detskej literatúry. Z tvorby pre deti a mládež možno uviesť ako najvýznamnejšie Podjavorinskej diela Kytka veršov pre slovenské dietky, zbierka veršov pre deti (1921), Zajko Bojko, veršovaná rozprávka (1930), poviedka Baránok boží (1932), nezabudnuteľná veršovaná rozprávka Čin-čin (1943) a mnohé ďalšie cenné diela, ktoré v sebe ukrývajú didaktickú stránku – mravné ponaučenie. Silné národné cítenie u Ľudmily Podjavorinskej pretrvávalo po celý život, čo sa napokon odzrkadlilo v jej členstve a celkovo v spolupráci s Maticou slovenskou. V roku 1947 jej udelili titul národná umelkyňa. Posledné roky svojho plodného života prežila Ľudmila Podjavorinská v ústraní v Novom Meste nad Váhom, kde zomrela 2. marca 1951. Jej telesné pozostatky spočinuli na cintoríne v Bzinciach pod Javorinou pod obrovskou lipou po boku svojich predkov. Na počesť Ľudmily Podjavorinskej sa spojili Horné a Dolné Bzince, čím vznikla spoločná obec Bzince po Javorinou. Spomienka na život a dielo Ľudmily Podjavorinskej je v rodnej obci stále živá, pôsobí tu občianske združenie Podjavorinskej deti, ktoré pravidelne organizuje rôzne kultúrne aktivity.
Text a foto: Jaroslav DUREC, Slovenský historický ústav Matice slovenskej