Veľká vojna a jej obete, mučeníci, atentátnik s pilníkom, zázračná ikona a iné témy. V priestoroch humenského kaštieľa sa koncom novembra uskutočnil už šiesty ročník odborného seminára Historické pamiatky na Zemplíne s podtitulom Historické osobnosti regiónu Zemplína. Organizuje ho združenie Humenská zberateľská spoločnosť v spolupráci s domácim Vihorlatským múzeom a ďalšími zemplínskymi múzeami a mnohými lektormi z radov historikov, pedagógov či publicistov. Aj tohtoročný seminár potvrdil, že organizátorom sa darí nachádzať nové témy, ktoré zdôrazňujú históriu Zemplína v celoslovenskom kontexte.Členovia a sympatizanti Humenskej zberateľskej spoločnosti tohto roku na vlastnej koži otestovali náročnosť výstupu na hrad nad obcou Vinné. Príjemne ich tam prekvapila pestrá ponuka podujatí i čulý stavbársky ruch. Sezónu 2019 vo svetle bilancie priblížil účastníkom seminára Matej Starják zo Zemplínsko-užskej hradnej cesty.
■ O ŽIVOTE RÓMOV
Historička Zuzka Koščová z humenského Vihorlatského múzea zaujala prednáškou Z dejín Rómov na Zemplíne, podľa ktorej, hoci Rómovia k nám prichádzali už v 12. ‒ 13. storočí, písomné zmienky o ich pobyte sú až z roka 1377. Prvým pokusom o ich začlenenie do majoritnej spoločnosti boli nariadenia Márie Terézie a Jozefa II., ktoré určovali potrebu ich evidencie, nutnosť usadenia i hygienických návykov, či toho, že sa nemôžu pohybovať v otrhanom odeve. Z tohto obdobia pochádzajú aj údaje o ich počte v Humennom, kde žilo tridsaťtri Cigánov, ktorí sa živili najmä kováčstvom, a medzi najpočetnejšie priezviská patrili Čonka či Horváth. Gróf Čáki vydal v roku 1773 nariadenie o tom, ako sa majú Cigáni správať. V prípade nedodržiavania príkazov im boli skonfiškované psy a kone, dospelí mohli za prehrešky dostať dvadsaťštyri rán palicou, deti boli trestané trstenicou. Po pätnástich rokoch veku sa deti museli učiť u sedliakov. Súčasťou prednášky bola aj rovnomenná výstava ilustrujúca život i pôsobenie Rómov na severovýchode Slovenska.
■ V SLUŽBÁCH SISSI
Historička Stanislava Rovňáková zo Zemplínskeho múzea v Michalovciach priblížila osobnosť Irmy Sztárayovej, dvornej dámy rakúskej cisárovnej a uhorskej kráľovnej Alžbety, známej ako Sissi. Grófka Irma Sztárayová často a rada navštevovala jazero Morské oko a práve v čase jedného z výletov v auguste 1894 ju zastihlo i pozvanie od Alžbety Habsburskej, ktorým ju povolala do svojich služieb. V deň, keď doručili pozvanie do rodinného kaštieľa v Sobranciach, samotná Irma len o vlások unikla smrti, keď pri návrate z Morského oka sa jej šaty zachytili do kolesa voza. Našťastie, nič vážne sa nestalo a grófka sprevádzala cisárovnú a kráľovnú. Bola tiež pritom, keď 10. septembra 1898 z grandhotela Beau Rivage mierili obe urodzené dámy k parníku na brehu Ženevského jazera, čo využil taliansky anarchista Luigi Lucheni a bodol cisárovnú Alžbetu upraveným pilníkom. Skonala krátko po útoku na následky zranenia v Irminom náručí. Svoje postrehy z obdobia, keď sprevádzala cisárovnú a kráľovnú, zhrnula grófka do knihy Posledné roky cisárovnej Alžbety – spomienky dvornej dámy. Vychádzala pritom z listov, ktoré počas služby písala matke do kaštieľa v Sobranciach. Tu po návrate tiež starostlivo uchovávala šaty cisárovnej, ktoré mala oblečené v deň atentátu (v súčasnosti sa nachádzajú v zbierkovom fonde Maďarského národného múzea).
Irma Sztárayová zomrela 3. septembra 1940 vo veku sedemdesiatsedem rokov v Sobranciach a jej pozostatky boli uložené do rodinnej hroby. V roku 1944 hrobku zrušili pre výstavbu hlavnej cesty a pozostatky šľachticov boli exhumované a prenesené na sobranecký cintorín, kde ich následne uložili do skromného spoločného hrobu. Až v poslednom období dochádza k dôstojnej obnove hrobu grófky. Autor tohto príspevku vo svojej prednáške Stratený raj Anny Lesznaiovej priblížil život a dielo maliarky a spisovateľky, ktorá inšpiráciu nachádzala v prostredí kaštieľa v Nižnom Hrušove (písali sme o nej v SNN).
■ VO VEĽKEJ VOJNE
Michalovčania v prvej svetovej vojne, tak nazval svoje vystúpenie Radoslav Turík z Klubu vojenskej histórie Beskydy, v ktorom mapoval pôsobenie tunajších vojakov na frontoch Veľkej vojny i ich osudy, ktoré sa v mnohých prípadoch končili smrťou či zranením. Zároveň oboznámil prítomných s pracovnými postupmi, ktorými sa prostredníctvom zoznamu padlých vojakov, matriky padlých či digitalizovaných záznamov v archívoch dostáva k týmto údajom.
Miroslav Buraľ pri téme Obnova drevených chrámov sninského regiónu za obdobie 2017 ‒ 2019 priblížil bilanciu rekonštrukcie, cyklistického chodníka ikon či reštauračných kurzov vedúcich k obnove drevených gréckokatolíckych či pravoslávnych cerkví (tému sme vo viacerých príspevkoch priblížili na stránkach SNN).
Archeologický výskum rímskokatolíckeho Kostola Všetkých svätých v Humennom bol témou Ivany Strakošovej z Vihorlatského múzea. Po požiari 10. mája 1787 sa v nasledujúcich dvoch rokoch uskutočnila obnova kostola v barokovom štýle. Posledná kompletná neogotická prestavba má visačku z roka 1911. Súčasťou kostola bol kedysi aj kláštor a kaplnka, ktorú nechali postaviť Drugetovci a bola zasvätená Panne Márii Loretánskej. Uctievala sa zázračná socha a kaplnka bola známym mariánskym pútnickým miestom, o čom svedčí posledný záznam z roka 1793. V súvise so súčasnou rekonštrukciou farského kostola sa 6. ‒ 15. augusta 2019 uskutočnili archeologické sondy v bočnej kaplnke, lodi kostola a presbytériu. Odhalili murivo pôvodného vstupu do kostola, zvyšky dlažby z obdobia baroka a pôvodné obvodové murivo kláštora.
■ KOŠICKÍ MUČENÍCI
Kult troch košických mučeníkov bol témou vystúpenia prof. Petra Zubka z Arcidiecézneho archívu Košice. Pripomeňme si, ako ich osudy zaznamenali v kronike mesta Košíc. Po tom, čo sa v meste našli ľudia, ktorí napriek príkazu kapitána Andreja Docziho otvorili brány a 4. septembra 1619 vpustili do mesta vojská Juraja Rákociho, vojaci hneď zajali a uväznili kapitána. Ich väzňami sa stali tiež traja mladí katolícki misionári ‒ dvaja jezuiti Štefan Pongrác a Melichar Grodecký a ostrihomský kanonik Marek Križin. S ich mučením mali prestať až vtedy, keď zradia katolícku vieru. Keďže ju nezapreli, zomreli. Ich telá hodili do odpadovej stoky, kde mali byť ľuďom na výstrahu. K stoke však prichádzali ľudia, mŕtvych dokonca videli aj členovia mestskej rady a telá, ktoré mali pôvodne slúžiť na zastrašenie, od prvých chvíľ vzbudzovali úctu k mŕtvym kňazom a odpor proti mučiteľom. Magistrát preto prikázal katovi, aby telá mŕtvych tajne v noci pochoval. Až o niekoľko mesiacov sa vďaka Kataríne Pálfiovej, manželke zástupcu kráľa, podarilo vyžiadať od Bethlena telá mŕtvych kňazov a pochovať ich dôstojne. Ich cesta od mučeníckej smrti ku kanonizácii je pozoruhodná z viacerých dôvodov: trvala niekoľko storočí a skončila sa kanonizáciou na pôde mesta Košice v nedeľu 2. júla 1995, ktorej predsedal pápež Ján Pavol II. Pôsobenie jedného z nich ‒ sv. Štefana Pongráca, je spojené aj s Humenným. Narodil sa v roku 1582 v Alvinc-Vintul in Jos v Sedmohradsku, dnešnom Rumunsku, zomrel 8. septembra1619 v Košiciach. Absolvoval jezuitské kolégium v Kluži, noviciát v Brne, v rokoch 1604 ‒ 1607 štúdium filozofie v Prahe, v rokoch 1607 ‒ 1608 v Ľubľane, kde dosiahol titul magistra filozofie. Vyučoval latinčinu a humanitné predmety v Klagenfurte, súčasne študoval teológiu v Štajerskom Hradci, v roku 1615 bol ordinovaný, kazateľom v Humennoma riaditeľom tamojšieho Humenského kolégia bol v rokoch 1616 ‒ 1618, ďalej bol na misii v Košiciach a 16. júna1619 zložil slávnostné sľuby v Humennom. Krátko potom pôsobil v kaštieli Žigmunda Péčiho v Šariši.
Pri príležitosti štvorstého výročia umučenia troch košických mučeníkov Arcibiskupský úrad v Košiciach vykonal projekt forenznej rekonštrukcie ich tvárí na základe antropologického skúmania a digitalizáciou pozostatkov umučených kňazov. Na projekte sa podieľal medzinárodný tím, ktorý výsledky prezentoval na pôde košickej Teologickej fakulty Katolíckej univerzity. Na projekte pracovali odborníci zo Slovenska i z Česka v spolupráci so slovenskou provinciou Spoločnosti Ježišovej a Ostrihomskou arcidiecézou. Konečnú rekonštrukciu tvárí mučeníkov vykonal uznávaný brazílsky 3D dizajnér Cicero Moraes. Podoba tváre na viac ako deväťdesiat percent zodpovedá realite, zostávajúcich desať percent tvorí účes, farba vlasov či farba očí, čo sú informácie, ktoré bez zložitých analýz DNA nemožno zistiť.
■ ZÁZRAČNÁ IKONA
Gréckokatolícky duchovný Matúš Marcin z farnosti v Klokočove pripomenul prezentáciou blížiace sa tristo päťdesiate výročie Klokočovskej ikony Bohorodičky. Priblížme si jej históriu, ktorá siaha do obdobia stavovských a náboženských vojen v 17. storočí. Pred ikonou Bohorodičky v Klokočove sa modlili veriaci, keď sa dopočuli, že ich ohrozujú protestantské vojská. Kronikár uvádza, že počas bohoslužby obraz stmavol a z očí Bohorodičky začali padať slzy. To si všimli nielen miestni veriaci, ale aj vojaci, ktorí vtrhli do chrámu, strhli obraz z ikonostasu, tvár Bohorodičky prerezali nožom a ikonu prebodli kopiou, následkom čoho sa slzenie zmenilo na plač. Ikonu sa napokon z horiaceho chrámu podarilo ukryť v lese, dostala sa do Prešova, odkiaľ si ju do Mukačevského hradu vyžiadala grófka Žofia Bátoriová (po smrti manžela Juraja Rákociho konvertovala na katolícku vieru). Ikona sa postupne dostala do Turecka, odkiaľ ju František Rákoci, nový mukačevský hradný pán, vrátil na pôvodné miesto. Po páde Mukačevského hradu v roku 1711 bola prevezená do Viedne. Odtiaľ sa ikona (už zbavená cenných kameňov a drahokamov, keďže Habsburgovci sa vinou vojen zadlžili a museli ich predať) vo forme kópie dostala do Prešova. Z nej boli vytvorené ešte dve kópie ‒ jedna je v Užhorode a druhá v Klokočovskej gréckokatolíckej cerkvi. Ďalšia je pravdepodobne v poľskom Jaroslawli. V roku 1948 bol obraz klokočovskej Božej Matky slávnostne korunovaný. Michal Lacko spolu s Františkom Fugom, kňazom v kanadskom Hamiltone, dali v roku 1955 vyhotoviť ďalšiu kópiu ikony, ktorú umiestnili v chráme zasvätenom klokočovskej Bohorodičke. V roku 1991 a 2002 boli vyhotovené ďalšie kópie milostivej ikony. Pôsobenie ikony na veriacich sa prejavilo v mnohých zázračných uzdraveniach.
Marián ŠIMKULIČ ‒ Foto: autor a Emil SEMANCO