Dedičstvo po Andrejovi HLINKOVI má titanský rozmer
Celoživotná práca a nasadenie Andreja HLINKU na prospech slovenského národa je titanského charakteru a oprávnene ho zaraďujeme medzi legendy slovenského národného hnutia. Trojica Ľudovít Štúr, Milan Rastislav Štefánik a Andrej Hlinka sú nespochybniteľne na piedestáli moderných slovenských dejín, najmä ak uvážime, aké ťažké až beznádejné boli ich východiskové podmienky. Rovnako s čím museli zápasiť v čase agresívnej maďarizácie v Rakúsko-Uhorsku a v prípade Hlinku v zložitom vývoji prvej Československej republiky.
Andrej Hlinka plným právom patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti slovenského národa 20. storočia. Celou svojou osobnosťou sa oddal národnej práci a tvárou v tvár politickému šikanovaniu neohrozene stál na čele národného boja za nezávislosť. Rovnako patrí medzi Slovákov, ktorí neústupne i zatvrdilo bránili a viedli ľud v časoch, keď len prihlásenie sa k slovenskému národu bolo dôvodom na permanentné prenasledovanie.
■ ČERNOVSKÉ RODISKO
Narodil sa 27. septembra 1864 v Černovej ako syn pltníckeho faktora na rieke Váh Andreja Sidora (neskôr začal používať priezvisko Hlinka) a matky Márie, rodenej Šulíkovej. V škole sa prejavoval ako živý i vnímavý žiak. Preto ho na príhovor učiteľa Juraja Holdoša zapísali do Ružomberského piaristického gymnázia. Veľký vplyv na mladého Hlinku mal profesor Karol Krčméry − zanietený slovenský vzdelanec a národovec, ktorý žiakom vštepoval slovenské národné presvedčenie. Andrej Hlinka vyštudoval teológiu a 19. júna 1889 ho vysvätili za katolíckeho kňaza. V roku 1892 sa stal farárom v Troch Sliačoch. Okamžite sa pustil do národnej činnosti a odvážne šíril národné povedomie, silou svojej osobnosti bol príkladom veriacim. Jeho fara sa stala baštou politického a kultúrneho slovenského života širokého okolia. Začal prispievať do Ľudových novín a neskôr sa stal ich zodpovedným redaktorom. Získal záujem čitateľov a spoznal možnosti pôsobenia tlače na verejnosť. Práve jeho pričinením neuspela vo voľbách maďarónska strana a boli zvolení občania národného zmýšľania.
■ FORMOVANIE PROGRAMU
Aj Hlinka si musel prejsť analyticko-kritickou fázou života, keď bolo potrebné vyselektovať skutočných a zdanlivých spojencov národnej veci. Určité obdobie podporoval Zičiho Katolícku ľudovú stranu (Katolikus Néppárt), ktorá sľúbila podporu nemaďarským národom. Hlinka veľmi rýchlo rozpoznal, že v uhorských politických pomeroch bolo v zásadne jedno, či ide o maďarských ľudákov, alebo liberálov (a neskôr komunistov či tzv. demokratov). V skutočnosti sa ani jedna maďarská strana v uhorskom polofeudálnom režime nevzdala brutálnej hungarizácie i veľkomaďarskej šovinistickej myšlienky. Hlinka na to jasne reagoval: „Až desať rokov trvalo panstvo Ľudovej strany, a čo sme skúsili? Strana táto nikdy sa nezastávala slovenského ľudu, opľula slovenských vodcov, žaláruje slovenských kňazov a úradov ich zbavuje. To je odmena slovenskému národu.“ Po sklamaniach s Katolíckou ľudovou stranou od roka 1905 dochádza k formovaniu a založeniu Slovenskej ľudovej strany zo strany slovenských národných aktivistov s prevahou katolíckeho prúdu, medzi ktorými nechýbal ani Hlinka. Tentoraz išlo o stranu s dôsledným národným a kresťanským programom. Hlinka zároveň rýchlo pochopil, že národná obroda kráča ruka v ruke s hospodárskym povznesením domáceho slovenského kapitálu a aktivizuje sa v hospodárskom živote. Dokonca patril k iniciátorom vzniku Ľudovej banky.
■ ŽALÁROVANIE A PERZEKÚCIA
Na prospech slovenskej národnej veci, atakovanej maďarizačným režimom, Hlinka úzko spolupracuje s Milanom Hodžom i Vavrom Šrobárom, s ktorými sa však po vzniku Československej republiky politicky rozišiel. Popularita mladého farára prudko rastie a 22. marca 1905 bol zvolený za ružomberského farára, čo bolo v tomto kraji významné postavenie. Maďarská cirkevná moc okamžite reaguje. Po výhražnom liste, v ktorom mu zakázali akúkoľvek podporu slovenského politika Vavra Šrobára, je suspendovaný a zbavený ružomberskej fary. V roku 1906 ho zatkli pre údajné poburovanie proti maďarskej národnosti. Uhorská štátna moc prechádzala do generálnej ofenzívy proti slovenským predstaviteľom. Na celom území prebiehala stovka súdnych procesov proti národne uvedomelým Slovákom. Hlinka bol po demonštračnom procese spolu s ďalšími desiatimi slovenskými národovcami odsúdený na dva roky väzenia. Pred súdom v Bratislave 4. mája 1908 vyhlásil: „Národnostná otázka je otázkou celosvetovou. Ona je pohybom, ktorý korení v sociálnych, prirodzených a psychologických príčinách. Túto otázku chcieť rozlúštiť žalármi a väzeniami je najväčším nezmyslom. Ako nebolo možno ohňom a krvou vyhasiť kresťanstvo, tak nebude možno rozlúštiť týmito prostriedkami národnostnú otázku.“ V cirkevnej oblasti však zvíťazí! Určite bola potrebná veľká diplomatická aktivita vysvetliť vo Vatikáne národnostnú situáciu v Uhorsku a s ním spojené snaženia katolíckeho kňaza Andreja Hlinku. Pomohlo to, že v katolíckej vierouke a cirkevnej oblasti bol Hlinka na rozdiel od Ferdinanda Jurigu prezieravo a bez výnimiek verným stúpencom Ríma. Po príchode z Ríma, kde objasnil situáciu, píše do Ľudových novín: „Naša bitá, žalárovaná, prenasledovaná pravda zvíťazí, zvíťaziť musí! Ako som išiel do Ríma silný a neklátený, navrátil som sa odtiaľ blažený, upevnený, nepremožiteľný.“ Zároveň pri návšteve a prednáškach o slovenskej situácii v Prahe nadväzuje úzke politické kontakty s predstaviteľmi českého národného hnutia. V tom nasleduje vytrvalú slovenskú cestu slovanskej vzájomnosti, ktorá prierezovo dodnes žije v slovenskom národnom hnutí.
■ KRVAVÝ PREROD
V roku 1907 sa odohrala Černovská tragédia. Slováci v Černovej na vlastné náklady postavili kostol a žiadali, aby ho vysvätil ich rodák Andrej Hlinka, ktorý na stavbu prispel nemalou sumou. Biskup Párvy však napriek odporu Černovčanov posviackou poveril iného farára a Hlinku suspendoval. Veliteľ uhorských žandárov 27. októbra chcel ľudí spred kostola rozohnať, a keď' neustúpili, žandári začali strieľať do davu. Výsledkom bolo pätnásť mŕtvych a deväťdesiat ranených občanov. Štyridsať Slovákov bolo odsúdených. Černová ukázala pravú tvár rakúsko-uhorskej monarchie celej Európe. Prvá svetová vojna bola krvavým prerodom Európy. Veľké ríše, ktoré vyzerali neotrasiteľne, padli, a to bola šanca pre Slovákov. Slovenské úsilie vyvrcholilo Deklaráciou slovenského národa v Martine, ktorou sa 30. októbra 1918 slovenskí predstavitelia prihlásili k vzniku novej Československej republiky. Treba zdôrazniť, že Hlinka sa radikálne angažoval v kľúčovom období za rozchod slovenského národa s Uhorskom a za vznik Československej republiky. Slováci sa ako národ zachránili, no bolo tragédiou, že českí predstavitelia si neuvedomili politickú a kultúrnu realitu konzervatívneho Slovenska. Bohužiaľ nerešpektovali rozdielnosť kultúrneho vývoja dvoch svojbytných národov Slovákov a Čechov. Začala sa éra budovania unitárneho česko-slovenského štátu, ale aj ničím nezdôvodneného čechoslovakizmu i pražského centralizmu v politike i hospodárstve. Andrej Hlinka sa to pokúsil ozrejmiť na Parížskej mierovej konferencii, ale na zásah Edvarda Beneša bol z Paríža čoskoro prinútený vrátiť sa do vlasti. Na pobúrenie celej slovenskej verejnosti bol dokonca zatknutý (1919). Napriek tomu, že nešlo o skutočný žalár a mal slušné ubytovanie, mohol chodiť i na prechádzky pod dozorom, bol to závažný klin do formujúcich sa česko-slovenských vzťahov. Po malom volebnom výsledku v roku 1919 doviedol Hlinka vďaka tvrdej práci Slovenskú ľudovú stranu v roku 1925 k volebnému víťazstvu. Strana sa neskôr premenovala na Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu. Praha tentoraz musela rátať s najsilnejšou národnou stranou na Slovensku a chcela, aby HSĽS vstúpila koalične do československej ústrednej vlády. HSĽS si kládla zásadnú podmienku vnútornej reformy verejnej správy. Bohužiaľ, ani táto vláda nesplnila svoje sľuby o autonómii. V roku 1928 bolo síce legislatívne ukotvené krajinské zriadenie so vznikom Slovenskej krajiny, čo malo význam pre slovenský emancipačný vývoj, ale nedošlo k povoleniu autonómie Slovenska, resp. plnohodnotnej samosprávy, a vôbec nie federalizácie republiky. Hlinka bol so stranou súčasťou vládnej koalície v Prahe v rokoch 1927 − 1929. Potom sa opätovne vrátil k tvrdej politickej opozícii voči pražskému centralizmu.
■ PRIBINOVE OSLAVY
Mimoriadne významným dejinným aktom slovenského národa bol Zvolenský manifest a ideové zjednotenie na prospech slovenskej autonómie medzi HSĽS a Slovenskou národnou stranou. Stalo sa tak 16. októbra 1932 vo Zvolene, kde sa Andrej Hlinka a Martin Rázus zaviazali v duchu Ľudovíta Štúra bojovať za autonómiu Slovenska. V roku 1933 ukázali Slováci a Hlinka počas Pribinových osláv svoju silu, keď si zhromaždenie vynútilo jeho prejav, napriek škandalóznemu nepozvaniu Andreja Hlinku na tribúnu vládnymi predstaviteľmi. Bez ohľadu na súdobé politické boje išlo o vážny politický prešľap, keďže Hlinka bol spoluzakladateľ republiky a predseda najsilnejšej slovenskej strany. Principiálne Hlinka považoval Československú republiku aj za štát Slovákov, bol však vždy dôsledne za to, aby v ňom mali rovnoprávne postavenie zabezpečené samosprávou a autonómiou. Krátkozraká politika najmä Edvarda Beneša tomu zabránila. Sľub o autonómii z roka 1935 Beneš nehodlal splniť. Bola to vážna chyba v čase nastupujúcich globálnych procesov, ktoré sa valili na Európu a československý štát. Nad európskym kontinentom sa pomaly sťahovali mraky druhej svetovej vojny.
■ POSLEDNÉ VYSTÚPENIE
Piateho júna 1938 sa v Bratislave konala stodvadsaťtisícová demonštrácia Slovákov za autonómiu Slovenska. Hlinka vážne chorý a s podlomeným zdravím, no nezdolným duchom, posledný raz rečnil verejnému zhromaždeniu. Po tejto manifestácii sa mu zhoršil zdravotný stav a na fare v Ružomberku 16. augusta 1938 otec národného hnutia a obhajca národných práv zomrel. Karol Sidor, jeho najvernejší a najdôslednejší pokračovateľ na zhromaždení povedal: „Modlite sa, náš vodca a otec Andrej Hlinka už nie je medzi živými.“ Hlinka sa svojho celoživotného diela − slovenskej autonómie, ktorá prišla vo veľmi ťažkých podmienkach zradenej republiky vlastnými západnými spojencami, už nedožil. Hlinkov odkaz je stále aktuálny: „Naša je minulosť, vaša je budúcnosť. My sme zbierali kamene, piesok, vy teraz stavajte a na pevne vystavenú svätyňu položte kríž!" Karol Sidor, ktorý bol aj Hlinkov životopisec a kronikár, napísal: „Stál ani keby nebol človekom, ale pojmom. Ani keby nebol z hliny zeme vzatý, ale utkaný z najušľachtilejších citov a myšlienok slovenského človeka. Tak, že každý Slovák v Hlinkovi seba poznával a v každom Slovákovi bolo niečo z Hlinku: pozlátené heroickosťou, dobrotou, vernosťou, smelosťou a šľachetnosťou Hlinkovho srdca. Takto žil Andrej Hlinka a takto bude, kým len Slovák žiť bude!“
■ INŠPIRATÍVNE PRVENSTVÁ
V dnešných časoch Slovenskej republiky, ktorú často berieme ako samozrejmosť, nám unikajú prvenstvá Hlinku v modernej slovenskej politike. Najmä tie, ktoré by mali byť inšpiratívne pre súčasných politikov v čase, keď sa hovorí o malej vyspelosti a povrchnosti tzv. slovenských politických elít. Andrej Hlinka bol totiž najmä nepodplatiteľným a vnútorne neotrasiteľne presvedčeným slovenským národovcom i kresťanom. Pochádzal z roľnícko-robotníckych pomerov, no ani v ťažkých časoch 19. storočia neskĺzol k umelým marxistickým ilúziám. Zároveň nebol zaslepeným reakcionárom. Dôsledne bojoval za sociálne práva a celkové povznesenie slovenského ľudu rovnako ako za práva národné. Trápila ho bieda a bezuzdné využívanie jednoduchého slovenského človeka. Postavil sa na čelo slovenských roľníckych más v čase, keď sme boli na pokraji kultúrnej genocídy za uhorského polofeudálneho režimu. Ideálne spojil svoje kňazské a politické pôsobenie, čo sa jeho ďalším kolegom, zvlášť jeho nemenej zanietenému spolubojovníkovi a národovcovi Ferdinandovi Jurigovi, tak optimálne nepodarilo. Andrej Hlinka prvýkrát v našich dejinách vybudoval politickú stranu s dôsledným národným politickým programom, ktorá dokázala konečne strhnúť slovenské masy, ale čo je hlavné − aj vyhrávať parlamentné voľby. Všetko, o čom snívala stará garda štúrovského hnutia, teda o širokej podpore slovenského ľudu, sa naplno realizovalo až počas Hlinkovho politického pôsobenia. Mali sme odhodlané Slovenské povstanie 1848/1849, prelomové Memorandové zhromaždenie 1861 a vytrvalú Slovenskú národnú stranu neoblomných národovcov − Viliama Paulinyho-Tótha, Pavla Mudroňa a Matúša Dulu, no masívny nástup podpory slovenskej národnej politiky za podpory širokej verejnosti je dielom Andreja Hlinku. Zabúda sa, že bol jedným z mála národných politikov, ktorý vedel vytvárať politickú majoritu vo veľmi nežičlivých podmienkach. Skĺbenie národných a kresťanských ideálov, boj proti pragocentrizmu a sekularizmu, zachovanie tradičných národných hodnôt, ale aj dôsledný zápas za sociálne práva a napokon spojenie všetkého do organického celku, to si vyžadovalo skutočne geniálnu osobnosť.
■ ROVNOVÁŽNE PRESVEDČENIE
Andreja Hlinku zároveň vnímame ako národovca, ale aj katolíckeho kňaza. No jedným dychom musíme povedať, že tieto dve presvedčenia mal vo vzájomnej rovnováhe. Jedno neprevažovalo nad druhým. Bol súčasne osobnosťou vývojového typu. Spolu s Martinom Rázusom predbehli svoju dobu, keď v slovenských podmienkach spoločne žiadali v mene slovenských katolíkov a evanjelikov autonómiu Slovenska. Vo veciach slovenskej jednoty a nadkonfesionálnosti nadväzoval na našu Maticu slovenskú. My matičiari môžeme byť hrdí, že Hlinka bol aj aktívnym členom Výboru Matice slovenskej a v neposlednom rade bol činný na poli kultúry. Dnes sa akosi obchádza Hlinkovo slovanské presvedčenie. Zasadzoval sa za vznik Česko-Slovenska, pričom jeho vystúpenie 30. októbra 1918 počas zasadnutia SNR v Martine je legendárne a nový štát chápal ako štát slovanských národov. Preto tvrdo kritizoval krátkozrakosť českej politickej reprezentácie, ktorá nechcela úplné rovnoprávne postavenie Slovenska. Jeho výročie smrti 16. augusta 1938 bude navždy spojené so slovenskou autonómiou v roku 1938 a so vznikom Československej republiky roku 1918, za ktorú sa odvážne zasadzoval. V roku 2006 slovenský parlament prijal zákon č. 531/2007 Z. z. o zásluhách Andreja Hlinku o štátotvorný slovenský národ a o Slovenskú republiku. Ako výraz ocenenia jeho mimoriadnych zásluh bola v budove NR SR umiestnená Hlinkova busta a pamätná tabuľa s textom: „Andrej Hlinka sa zaslúžil o slovenský národ a Slovenskú republiku!“
Marián GEŠPER, predseda MS − Foto: archív SNN