Odišiel veľký znalec slovenského sveta
V sobotu 9. novembra 2024 zomrel vo veku sedemdesiatich dvoch rokov dlhoročný predstaviteľ Matice slovenskej, neskôr pracovník Svetového združenia Slovákov v zahraničí, kulturológ, spisovateľ a publicista Stanislav BAJANÍK. Bol známy aj ako organizátor a moderátor manifestácií za zvrchovanosť Slovenska začiatkom deväťdesiatych rokov, ale tiež ako vynikajúco a presne formulujúci autor či spoluautor mnohých zásadných textov tejto prelomovej doby.
Široká verejnosť poznala Stanislava Bajaníka aj ako veľkého znalca slovenských dejín i slovenského krajanského sveta takpovediac od Ameriky po Austráliu, od Švédska po Srbsko. Bol v tomto smere doslova chodiacou encyklopédiou, napísal na túto tému dlhý rad odborných i popularizačných článkov, ako aj niekoľko kníh.
■ ŽIVOTOPISNÉ SCHODÍKY
Stanislav Bajaník sa narodil 16. októbra 1951 v obci Čierne Kľačany. Po maturite na gymnáziu v Zlatých Moravciach absolvoval Filozofickú fakultu UK v Bratislave. Od roka 1975 pracoval ako inšpektor kultúry, múzejník, pamiatkar, ktorý dozeral aj na zachovávanie architektonického bohatstva Bratislavy, osvetár, publicista, redaktor. Po roku 1990 pôsobil na pôde Matice slovenskej – člen jej výboru a predsedníctva, tajomník, podpredseda, hovorca, dlhoročný riaditeľ Krajanského múzea, šéfredaktor, redaktor, moderátor, odborný, vedecký, výskumný pracovník, šéfredaktor časopisu Slovensko, Magazínu Matice slovenskej, zostavovateľ ročenky Slováci v zahraničí, člen vedenia Neografie, a. s. Ostatné roky pôsobil ako odborný pracovník Sekretariátu a informačného centra Svetového združenia Slovákov v zahraničí, ktorý sa stihol za jeho éry presťahovať z budovy Národného osvetového centra na Námestí SNP do Domu spisovateľov na Laurinskej ulici a odtiaľ do Paláca Luxor na ulici Štúrovej. Celý ten čas tvoril neodmysliteľnú dvojicu s Vierkou Tapalagovou, Slovenkou zo Srbska, žijúcou od juhoslovanskej vojny v Bratislave, s ktorou spolupracoval už roky predtým na pôde Krajanského múzea Matice slovenskej.
■ AUTORSKÉ PORTFÓLIO
Je autor okolo sedemdesiatich rozhlasových relácií s duchovným a národným obsahom, piatich dokumentárnych filmov a desiatok publicistických vystúpení v médiách, autor a zostavovateľ odborných publikácií, monografií s tematikou slovenského juhu, slovenského zahraničia, slovensko-slovanských vzťahov. Člen viacerých poradných zborov, dlhoročný organizátor Stretnutí Slovákov z južného Slovenska v Šuranoch, iniciátor Európskeho kongresu Matíc slovanských národov, Vlasteneckej pochôdzky po slovenskom juhu, Jozefínskej knižnice slovenskej identity a štátnosti pri Krajanskom múzeu MS, predseda Miestneho odboru Matice slovenskej v Dunajskej Lužnej, kde žil, organista i harmonikár, iniciátor a autor textov a realizácií súsoší, pamätných tabúľ, búst a reliéfov doma i v slovenskom svete. Dlhé roky organizoval spomienku na Milana Rastislava Štefánika a členov jeho talianskeho sprievodu na mieste havárie jeho lietadla v Ivanke pri Dunaji. Autor týchto riadkov mal tú vzácnu príležitosť opakovane sa tam prihovárať, ale aj vidieť, ako práve Stano Bajaník dokázal na miesto pritiahnuť rovnako oficiality ‒ od prezidentov republiky cez ministrov obrany po veľvyslancov, županov a starostov, ako aj celé triedy mládeže, ktoré dokázali pri týchto príležitostiach úprimne vdychovať čosi z atmosféry národných dejín. A to aj tých zahraničných, veď napokon Milan Rastislav Štefánik, tento i podľa známej ankety najvýznamnejší Slovák, vykonal prakticky celé svoje dielo v zahraničí.
■ VŠESTRANNÝ INTELEKTUÁL
To sú tie veci, ktoré Stanislav Bajaník nikdy nezabudol zdôrazňovať, či už sme boli spoločne na Dolnej zemi, v rámci Dní slovenského zahraničia po celej Európe alebo hoci s Vierkou Tapalagovou umiestniť pamätník našim padnutým vo Veľkej vojne na Piave. Bol to vynikajúci intelektuál s veľkým prehľadom osobitne v oblasti zahraničných Slovákov a blízky priateľ mnohých z nich ‒ vrátane autora tohto textu. S mnohými udržiaval písomný či osobný kontakt ‒ pri stretnutiach na Slovensku i v zahraničí. Kamkoľvek prišiel, vedel a rozprával o histórii toho miesta, spoznával knihy v knižnici, v kostole dokázal pôsobivo zahrať na organ. To využil aj pri podujatiach Ekumenickej duchovnej rady Svetového združenia Slovákov v zahraničí, na založení a chode ktorej sa tiež podieľal, bol aj autorom či spoluautorom viacerých jej dokumentov. A hral, mimochodom, aj na harmoniku, jeho talent bol všestranný.
■ MUŽ S CHARIZMOU
Mal veľmi zaujímavý zmysel pre humor. Po zvolení autora týchto riadkov za predsedu Svetového združenia Slovákov v zahraničí mu prišiel so všetkou vážnosťou a pietou kondolovať so slovami: „Koho chce Pán Boh skúšať, z toho urobí krajanského funkcionára.“ Inokedy zasa v Ostrihome odmietal odísť z miestneho chrámu bez zvona s tým, že ho odnesie naspäť na Slovensko, odkiaľ bol odvlečený – pochopiteľne nijaké prostriedky ako ho čo len nadvihnúť nemal... Ostatné roky sa veľa staral o zdravie. Nie však svoje, ale ľudí okolo seba, svojej rodiny i priateľov, osobitne sa roky staral o svoju mamičku. Žil v Dunajskej Lužnej, kde si ho ľudia vážili a pri stretnutí zdravili. Bol teda i doma prorokom. Rovnako doma bol, samozrejme, v Bratislave, matičnom Martine, už v spomínanej Ivanke pri Dunaji ‒ a vlastne všade po celom slovenskom svete, kde sa popri podujatiach zaslúžil i o množstvo sôch. Často sa lúčil: „Beriem kríž svoj a odchádzam!“ Nech odpočíva v pokoji a ako dobrý katolík síce s krížom, nie však už na pleciach.
Vladimír SKALSKÝ − Foto: Archív MS
Autor je predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí a riaditeľ Slovenského domu v Prahe.