Stále treba bojovať za to, aby Slováci poznali objektívnu pravdu o svojej histórii
Jozef HAJSTER
Politológ Miroslav Kusý sa v denníku Sme o jednej z najvýznamnejších osobností slovenských dejín vyjadril aj takto: „Hlinka mal kopu bojových prejavov, nevyjadril však koncepciu slovenskej politiky. Bol skôr pragmatik a pragmaticky sa viazal na Československo.“ K tomu treba rozhodne dodať, že prezentovať Andreja Hlinku ako politika, ktorý mal „kopu bojových prejavov“ a „žiadnu koncepciu“, je nielen neobjektívne, ale zaváňa to zámernou a cynickou snahou o dehonestáciu jeho významu v histórii Slovenska.
Andrej Hlinka bol predovšetkým mužom činu a mal aj, čuduj sa svete, koncepciu. A tak ako každý realistický politik, musel byť aj pragmatický a na Československo sa viazal preto, lebo po tom, ako čechoslovakistická vládna moc na čele s T. G. Masarykom od vzniku prvej republiky ignorovala a zamlčiavala tak Clevelandskú dohodu, podpísanú 22. októbra 1915, ako aj Pittsburskú dohodu, podpísanú 30. mája 1918, inú možnosť nemal. Svoj boj za rovnoprávne postavenie Slovenska a Slovákov však ani za týchto okolností nevzdal a prišiel s koncepciou autonómie. To je Hlinkova zásadná a historická zásluha v boji za rovnoprávne postavenie Slovenska, ktorá po dvoch desaťročiach bojov o jej presadenie vyústila najskôr do vyhlásenia autonómie 6. októbra 1938, potom 14. marca 1939 prvýkrát do štátnej samostatnosti a po ďalších desaťročiach bojov, ústrkov a ponižovania druhýkrát 1. januára 1993.
■ ZAMLČIAVANIE PRAVDY
Historička Alena Bartlová o tom vo svojej knižke Andrej Hlinka (Bratislava 1991) napísala, že americkí Slováci, ktorí prišli v roku 1919 do Československa ako členovia rozličných delegácií, sa zúčastnili na zasadnutiach vládnych aj slovenských orgánov, navštívili viaceré oblasti štátu a usilovali sa vniknúť do miestnych pomerov. Bolo samozrejmé, že ich zaujímali najmä otázky spolunažívania Čechov a Slovákov. O svojich cestách a získaných poznatkoch podali správy krajanským organizáciám, ktoré ich vyslali do vlasti. „Tieto informácie, ako sa nám zachovali v literatúre, naznačujú, že na Slovensku sa do príchodu krajanských delegácií vlastne nevedelo o dohodách uzavretých v Clevelande a Pittsburghu. (...). Navyše, ako sa dozvedáme zo správ krajanských delegácií, prijímali ich reprezentanti vládnych inštitúcií v Bratislave s nevôľou. Iný bol však postoj Slovenskej ľudovej strany (SĽS),“ uvádza autorka knihy. Žiaľ, česká politická reprezentácia zamlčovala tieto dohody aj s podporou časti slovenských centralistických politikov.
■ MIEROVÁ KONFERENCIA
Foto: Andrej Hlinka - spoluzakladateľ slovenskej štátnosti.
Dôkazom toho, že A. Hlinka nemal len „kopu bojových prejavov“, ako tvrdí M. Kusý, ale bol najmä činorodým vlastencom, je aj to, že ako jediný z vtedajších čelných slovenských politikov pružne, iniciatívne a samostatne konal po skončení 1. svetovej vojny v prospech Slovenska počas mierových rokovaní v Paríži. Bezprostredným impulzom cesty do Paríža boli podľa Bartlovej práce na územnom a štátoprávnom priradení Zakarpatskej Ukrajiny (Podkarpatská Rus) k Československu. Do záverečnej fázy sa dostávali koncom augusta a v prvých dňoch septembra 1919, keď sa na ne sústredila pozornosť delegácií na mierových rokovaniach v Paríži. V rámci tohto pohybu18. augusta 1919 vyhlásil v mene štátov Dohody francúzsky generál Hennocque, ktorý sídlil v Košiciach, správnu a územnú nezávislosť Zakarpatskej Ukrajiny ako autonómnej oblasti ČSR. Hlinka sa 26. augusta vydal za ním, aby predložil návrh na autonómiu Slovenska. Nepochodil. Parížske mierové rokovania boli zo strany ČSR úplne v rukách vtedajšej pražskej vlády. Slovenská politika svoje zastúpenie nemala. Cesta do Paríža bola tajná, pretože Hlinka vedel, že je to hodená rukavica československej vláde, ktorá slovenské autonomistické požiadavky odmietala.
Hlinka s delegáciou doniesol na konferenciu memorandum, ktoré sa nazývalo Pre mier v strednej Európe, Memorandum Slovákov mierovej konferencii. Obsahovalo aj francúzsky preklad Pittsburskej dohody. V memorande upozorňovali na to, že už prebehli mierové rokovania s Rakúskom, mierové delegácie riešili problém samosprávneho územia rusínskeho, južne od Karpát, ale o slovenskom národe ešte nerokovali. Preto prišli do Paríža, aby upozornili na tento akútny problém. Tvrdili, že Slovensko sa stalo kolóniou českých krajín a vládou vymenovaný minister pre Slovensko je v skutočnosti ministrom proti Slovensku, uvádza A. Bartlová. Hlinka sa však na mierovú konferenciu nedostal. Postarala sa o to československá delegácia. Koniec Hlinkovej cesty však bol ešte smutnejší, lebo po návrate bol obvinený z vlastizrady, odsúdený a väznený od októbra 1919 do konca apríla 1920.
- KONCEPCIA AUTONÓMIE
Podľa A. Bartlovej je isté, že „Hlinka program autonómie na Slovensku presadzoval ako prvý“. O svojej zásadnej predstave sa vyjadril stručne a jednoznačne, ako to bolo pre neho typické: „Chceme, aby sa Slováci stali z národa oslobodeného národom slobodným“. Bartlová sa domnieva, že veľmi dôležitým medzníkom pri presadzovaní autonómie bola cesta A. Hlinku do Vatikánu v roku 1921. Na audiencii u pápeža Benedikta XV. sa boli vtedy predstaviť noví slovenskí biskupi a Hlinka išiel s nimi ako katolícky politik. Vo Vatikáne dostal zrejme súhlas so smerovaním slovenského katolíckeho politického hnutia a proti neboli ani slovenskí biskupi.
Ako prvý z poslancov ľudovej strany predniesol v júni 1921 v parlamente návrh na autonómiu známy predprevratový slovenský politik a bývalý poslanec uhorského snemu Ferdinand Juriga, ktorý žiadal autonómiu v rámci Česko-Slovenskej republiky. Takmer súčasne s ním vystúpil so svojím návrhom aj ďalší poslanec ľudovej strany Ľudovít Labaj, ktorý vychádzal z rakúsko-uhorského vyrovnania v roku 1867 a podľa neho malo mať autonómne Slovensko osobitné zákonodarstvo, výkonnú moc, administratívu, verejné práce a s tým súvisiace financie a zákony. Žiadal samostatnú vládu, ktorú by vymenoval prezident na návrh krajinského snemu, výdavky samosprávy malo znášať Slovensko samostatne.
Od predchádzajúcich návrhov sa podstatne odlišoval návrh Vojtecha Tuku, ktorý pôsobil v Slovenskej ľudovej strane len od roku 1921, ale už mal rozhodujúci vplyv v redakcii Slováka. Navrhoval vytvorenie Česko-slovenskej zväzovej republiky, ktorá sa mala skladať z dvoch úplne samostatných suverénnych štátov – českého a slovenského. Zväzový pomer medzi nimi mal byť uzavretý na zmluvnom základe a obidva štáty mali byť samostatné vo vnútroštátnych aj v zahraničných vzťahoch. Mali mať svoje vlastné ústavy, zákonodarstvo, štátne občianstvo, reč, symboly aj zastúpenie v spoločnosti národov.
Andrej Hlinka zaujal na pôde parlamentu stanovisko k požiadavke autonómie 19. októbra 1921. Zdôraznil, že si na rozdiel od slovenských centralistických politikov myslí, že autonómia Slovenska by neoslabila štát, ale práve naopak, prispela by k spokojnosti Slovákov. Vo svojom prejave zvýraznil tri, podľa neho najdôležitejšie požiadavky: predovšetkým, aby vláda a všetky kompetentné miesta oficiálne uznali existenciu slovenského národa, aby minister s plnou mocou mal skutočne rozsiahlu kompetenciu. V treťom bode hovoril Hlinka o nezamestnanosti na Slovensku a v súvislosti s tým žiadal obmedziť ďalší prílev zamestnancov z českých krajín. Ak profesor M. Kusý nepovažuje Hlinkovu koncepciu autonómie za koncepciu, tak potom čo ňou potom podľa neho je?
■ PO CESTE ÚSTRKOV
Prvý oficiálny návrh Slovenskej ľudovej strany na autonómiu predostrel Andrej Hlinka a ďalší poslanci 25. januára 1922. Vypracoval ho Ľudovít Labaj a zdôraznili v ňom nevyhnutnosť vytvoriť slovenskú vládu a slovenský snem, ktorý by schvaľoval zákony týkajúce sa samosprávy, školstva, hospodárstva, cirkví, verejných práv a sociálnej starostlivosti. Celoštátne mal zostať spoločný prezident republiky, armáda, všetky kontakty so zahraničím, doprava, pošta a na to sa vzťahujúce zákony a financie. Návrh predpokladal aj existenciu slovenských plukov so slovenskou veliacou rečou a špeciálne slovenské oddelenie, ktoré malo pracovať v rámci prezidentskej kancelárie. SĽS predložila v medzivojnovom období parlamentu ešte ďalšie dva návrhy na autonómiu Slovenska, a to v roku 1930 a v roku 1938. Parlament masarykovského unitárneho čechoslovakistického Československa však až do 6. októbra 1938 ani jeden z nich neakceptoval, ani o nich nerokoval! Žiaľ, trvalo ešte príliš veľa rokov, kým sa Slovensko po strastiplnej ceste dopracovalo najskôr k autonómii a potom k samostatnosti. Dúfajme, že teraz už natrvalo. Andrej Hlinka sa vyhlásenia autonómie ani samostatnosti nedožil.