SLOVO O SLOVENSKU

Ján ČOMAJ

Vlastnosť, o ktorej bude reč, má korene zrejme v neprajnosti tomu druhému, ale je v nej aj kus samoľúbosti. Hrať sa na vlastnom piesočku je zlou vlastnosťou už aj najmenších detí, ale u dospelých to stojí za zamyslenie. Časopis jedného nášho spisovateľského združenia uverejnil nedávno na svojich stránkach stanovisko vedenia, v ktorom len názov zväzu nahradím zámenom:

„Sme samostatná právnická osoba a nie sme súčasťou nijakej organizácie (napríklad Matice slovenskej), preto by naše orgány (napríklad výbory odbočiek) nemali prijímať úlohy k 150. výročiu Matice slovenskej…“

Musel som si to prečítať ešte raz, či ma zrak neklame.

Vedenie slovenskej spisovateľskej organizácie radí (či prikazuje?) svojim členom a zložkám, aby nepripravovali nijaké podujatia k jubileu Matice, ktorú kedysi založili aj (či predovšetkým) slovenskí spisovatelia, ktorej predsedami, podpredsedami či správcami v doterajšej histórii boli také osobnosti slovenskej literatúry ako Karol Kuzmány, Pavol Országh Hviezdoslav, Jozef Škultéty, Jaroslav Vlček, Ladislav Novomeský, Jozef Cíger Hronský alebo Vladimír Mináč, zrod ktorej ako prvý inicioval Pavol Jozef Šafárik (v liste básnikovi Jánovi Kollárovi už v roku 1827) pod vplyvom vzniku prvej slovanskej Matice v Novom Sade… Znamená to vlastne dištancovanie sa od jubilea ustanovizne, ktorá pred rokmi budovala komplexné múzeum slovenskej literatúry – Slovenskú národnú knižnicu, ústav bibliografie spisovateľov, nepretržite aj v neprajných časoch vydávala a vydáva slovenskú pôvodnú tvorbu, pričom sa nikdy nerozhodovalo z hľadiska komercie, ale kládol sa dôraz na hodnotu diela a na jeho prínos pre umenie a spoločnosť, vydáva jeden z najstarších, stále vychádzajúcich literárnych časopisov na svete – Slovenské pohľady. Nehovorme preto o „právnom subjekte“, ale len o práve (ak nie priam povinnosti) slovenského spisovateľa pripojiť sa k oslavám svojej Matice.