Biskup Vojtaššák sa odvážne postavil na obranu slovenského národa pred maďarizáciou
Stelesňuje mravný étos vynikajúcich Slovákov
Eva ZELENAYOVÁ – Foto: archív SNN, (se)
Vyše roka je verejnosti dostupná obsiahla monografia Pohľady na osobnosť biskupa Jána Vojtaššáka, ktorá vyšla v Nadácii Kňazského seminára biskupa Jána Vojtaššáka. Ľuboslav Hromják a kolektív autorov v nej poskytujú ucelený pohľad na osobnosť Jána Vojtaššáka i na zložité obdobie, v ktorom žil. Slovenská historiografia ho, žiaľ, dosiaľ nedokázala pochopiť a uviesť do dejín slovenského národa.
Podobný osud ako biskupa Vojtaššáka stihol mnohých národovcov angažujúcich sa najmä v rokoch prvej Slovenskej republiky, no predovšetkým kňazov. Prečo sa cirkev v 19. a 20. storočí ocitla v politike, nie je dodnes dostatočne spracované ako dejinná udalosť a tento stav vyhovuje hlavne nepriateľom cirkvi. Monografia o biskupovi Vojtaššákovi osvetľuje aj túto stránku dejín cirkvi a pre slovenského čitateľa môže byť vskutku objavná.
■ MANIPULÁCIE FAKTOV
Keď si na prahu nového roku otvoríme kalendár, pri dátume 1. január si môžeme prečítať: Deň vzniku Slovenskej republiky a Deň obnovy samostatného českého štátu. Hoci dňom vzniku oboch štátov je 1. január 1993, Česi ho označili za deň obnovy samostatného českého štátu. Nikoho to neudivuje ani nevyvoláva nijaké hysterické reakcie napriek tomu, že samostatný štát predtým Česi nikdy nemali. Naopak, Slováci by mohli hovoriť o obnove štátnosti, a predsa to nerobia. Na Slovensku sme si totiž nechali naoktrojovať rovnosť medzi režimom a štátom a ako nesvojprávni odmietame časť vlastnej histórie.
Socha J. Vojtaššáka v Námestove.
Je na neuverenie, že i po takmer štvrťstoročí od zvrhnutia totalitného režimu sa nedokáže slovenská historiografia vyrovnať so schémami vnútenými nášmu národu zvonku. Róbert Letz, autor kapitoly Súdny proces s biskupom Jánom Vojtaššákom a spol. v roku 1951, dôkladným štúdiom autentických dokumentov dokázal tendenčnosť, ba až zvrhlosť manipulátorov, ktorí sa po vojne chopili moci. Uviedol, že prvým dňom procesu bol 10. január 1951 a „prvým vypočúvaným J. Vojtaššák. Jeho vypočúvanie bolo najrozsiahlejšie a skončilo sa až na druhý deň 11. januára 1951. Donedávna sa historici opierali o publikáciu Proces proti vlastizradným biskupom J. Vojtaššákovi, Michalovi Buzalkovi a Pavlovi Gojdičovi, Ministerstvo spravodlivosti, Tatran, 1951, 223 s., ktorá sa všeobecne považovala za knižné vydanie stenografických záznamov z procesu. V skutočnosti ide o tendenčne skrátené a upravené vydanie týchto záznamov, plne slúžiace komunistickej propagande doma a v zahraničí“. A zdôrazňuje, že „toto konštatovanie umožňuje objav skutočných stenografických záznamov procesu s biskupmi, ktoré sa nachádzajú v Archíve Ústavu pamäti národa v Bratislave“. Publikácia obsahuje porovnanie skutočných stenografických záznamov s upravenou verziou v spomínanej knižke a poukazuje na množstvo chýbajúcej dokumentácie z procesu, ktorá stavia biskupa Vojtaššáka do úplne iného svetla. „Vypadla pasáž, kde vypovedal o svojom vzťahu k politickým stranám, a o tom, že nikdy nebol členom žiadnej politickej strany, ani Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Rovnako bola vynechaná rozsiahla pasáž, kde Vojtaššák vypovedal o Štátnej rade Slovenskej republiky, jej kompetenciách a fungovaní v politickom systéme Slovenska.“ Dodnes sa slovenskej verejnosti pripomínajú zmanipulované fakty ako pravdivé, autentické.
■ ZO SKROMNÝCH POMEROV
Ján Vojtaššák sa narodil 4. novembra 1877 v Zákamennom na Orave ako siedme z jedenástich detí v roľníckej rodine. Rodičia boli veľmi chudobní, a preto viedli svoje deti k skromnému spôsobu života. Za kňaza ho vysvätili 1. júla 1901. Pôsobil ako kaplán v Hornej Zubrici, Kvačanoch, Bijacovciach, potom pri poľských hraniciach v Podvlku, Zubrohlave, Ústí nad Oravou, Tvrdošíne a vo Veličnej. Po tragédii v Černovej pri Ružomberku začal vydávať mesačník Svätá rodina. Už pred sto rokmi opísal zrod a fungovanie bulvárnej tlače v Spojených štátoch amerických a usiloval sa o pravdivé a objektívne informovanie čitateľov svojho mesačníka. Po prvej svetovej vojne sa stal riaditeľom biskupskej kancelárie v Spišskej Kapitule i členom Slovenskej národnej rady a 30. októbra 1918 podpísal tzv. Martinskú deklaráciu, ktorou Slováci vyjadrili súhlas s vytvorením ČSR. Svätá stolica 13. novembra 1920 vymenovala Jána Vojtaššáka za spišského biskupa a 13. februára 1921 ho spolu s Karolom Kmeťkom a Mariánom Blahom v Nitre vysvätili ako jedného z prvých troch slovenských biskupov. V poradí dvanásty biskup Spišskej diecézy bol biskupom štyridsaťštyri rokov, z nich dvadsaťdeväť riadil diecézu z biskupského postu a zvyšnú časť svojho života z väzenia.
Ako v úvode publikácie píše autor Ľuboš Hromják, „dôkladný historický výskum vyvrátil absurdné obvinenia biskupa Vojtaššáka zo zločinov proti ľudskosti a proti štátu, ktoré boli výsledkom komunistickej proticirkevnej kampane v snahe o diskreditáciu katolíckej cirkvi a zvlášť katolíckych biskupov na verejnosti s cieľom ateizácie slovenskej spoločnosti“.
■ VATIKÁN A MAĎARIZÁCIA
Keďže najpodstatnejšia časť pôsobenia biskupa Vojtaššáka spadá do obdobia, ktoré ešte v Tajnom vatikánskom archíve nebolo sprístupnené verejnosti, Hromják pri skúmaní vzťahu Vojtaššáka k Svätej stolici vychádzal z iných dostupných zdrojov. Umožnili mu objasniť politiku Vatikánu na našom území v čase silnej maďarizácie.
„Vládne kruhy totiž zneužitím patronátneho práva uhorských kráľov,“ uvádza Hromják, „ktoré po roku 1867 prešlo z rúk katolíckych Habsburgovcov do kompetencie uhorskej vlády, dostali katolícku cirkev do područia uhorskej politickej garnitúry. Takto vláda dosadzovala do biskupských úradov svojich politických nominantov, ktorí zasa zaviazaní vďačnosťou vláde za ich menovanie zriedkakedy sa postavili do opozície s vládnou mocou, a to dokonca ani v čase tzv. Kultúrneho boja v Uhorsku, ktorý vyvrcholil v rokoch 1890 – 1895 a viedol až po vypovedanie apoštolského nuncia Antonia Agliardiho z Rakúsko-Uhorska v novembri 1895. Pápež Lev XIII. sa usiloval túto situáciu zvrátiť. Za vhodné riešenie na presadenie kresťanských záujmov v čase kultúrneho boja považoval založenie katolíckej strany v Uhorsku, ktorá by prostredníctvom zákonodarnej moci presadila zrušenie už schválených liberálnych zákonov (o. i. o povinnom štátnom manželstve, o rozvode, o poštátnení školstva). (...) Takto v roku 1895 aj napriek prekážkam zo strany ostrihomského arcibiskupa Klaudia Vaszaryho vznikla Uhorská ľudová strana pod vedením Ferdinanda Zichyho a Mikuláša Eszterházyho.“ Na rovnakom princípe vznikla aj Slovenská ľudová strana (1906).
■ PERZEKÚCIE KLÉRU
Uhorská vláda vytvárala nátlak a žiadala od ministrov potrestanie politicky aktívnych kňazov. Táto situácia postavila do nepriameho antagonizmu Svätú stolicu a časť uhorského episkopátu a klérus. Svätá stolica opatrne podporovala aktívnu činnosť kléru v politike v rámci Uhorskej ľudovej strany, lebo nemala záujem o schizmu.
Podľa Hromjáka sa „Svätá stolica stávala pre politicky a cirkevne prenasledovaných kňazov jedinou záchranou v ich priam zúfalom postavení. V tomto zmysle vnímal Svätú stolicu Andrej Hlinka vo svojom spore s biskupom Alexandrom Párvym, ako aj ďalší kňazi Ladislav Moyš, Štefan Mnoheľ, Florián Tománek, Štefan Mišík, ale aj Ján Vojtaššák“.
O Vojtaššákovi Hromják ďalej píše: „Mal odvahu postaviť sa na obranu slovenského národa a na zachovanie jeho katolíckeho charakteru, ktorý vážne ohrozovala maďarizácia , privádzajúca všetky nemaďarské národy Uhorska, tvoriace väčšinu obyvateľstva, do náboženskej nevedomosti hraničiacej s poverčivosťou.“
■ PROTICIRKEVNÉ ŤAŽENIE
Ani vládna moc nového československého štátu nebola naklonená cirkvi a už vôbec nie Vatikánu. Vytvorila podmienky na vznik alternatívnej Cirkvi československej, nezávislej od Ríma. Heslo Masaryka: Preč od Ríma! komplikovalo vzťahy s religióznejším Slovenskom a najmä s jeho cirkevnou hierarchiou. Problémy s vedením štátu mal tak biskup Vojtaššák, ako aj Andrej Hlinka, lebo Praha sa usilovala eliminovať oboch predstaviteľov slovenského kléru.
Silný protikatolícky charakter spoločenského zriadenia v novovzniknutom Československu sa začal prejavovať hneď po prvej svetovej vojne. Rozvášnený dav v Prahe 3. novembra 1918 strhol mariánsku sochu a o týždeň neskôr bola v novom štáte založená nová cirkev pod názvom Cirkev československá. Vojtaššák a Hlinka boli novými pomermi v štáte zaskočení. Protikatolícky kurz sa československá vláda usilovala preniesť aj na pôdu českých a slovenských enkláv v USA. V roku 1923 sa tam už objavil biskup Cirkvi československej a vysviacal kostoly. Veľká časť slovensko-amerických katolíkov pochádzala práve zo Spišskej diecézy a to bol aj dôvod, prečo sa Ján Vojtaššák rozhodol pre misijnú cestu do Spojených štátov. Ibaže československé úrady mu v roku 1923 odmietli vydať cestovný pas.
Obnovenie Československej republiky po druhej svetovej vojne dávalo príležitosť českej ateisticko-šovinistickej elite pokoriť slovenský národ predovšetkým cez jej cirkevných predstaviteľov. Tak sa 8. januára 1951 začal proces s tzv. vlastizradnými biskupmi, ktorých komunistický režim exemplárne potrestal. Rozsudok bol vynesený 15. januára 1951. Buzalka a Gojdič boli odsúdení na doživotie, Vojtaššák – vtedy vyše 73-ročný – na dvadsaťštyri rokov väzenia.
■ KARDINÁLOV ODKAZ
Ján Chryzostom kardinál Korec sa na sviatok sv. Cyrila a Metoda prihovoril veriacim týmito slovami: „Chváliť nám treba slávnych mužov, našich otcov, ako nasledovali po sebe. Pre svoju rozvahu stali sa vodcami ľudu. Boli bohatí duchom a obdarení silou. Usilovali sa o krásny život. Dosiahli slávu u svojich súčasníkov. Už za ich života si ich ctili. Biskup Vojtaššák je jedným z týchto slávnych mužov, mužov Božích, nielen na našom Slovensku, ale i v celej Cirkvi. Od chvíle, čo sa na podnet Petrovho nástupcu Svätého Otca Jána Pavla II. začal cirkevný proces prípravy jeho blahorečenia a svätorečenia, hovoríme o ňom ako o Božom sluhovi Vojtaššákovi.“
Publikácia Pohľady na osobnosť biskupa Jána Vojtaššáka je i po zvrhnutí komunistického režimu odvážnym dielom. Rúca ešte stále v historiografii prevládajúce komunistické stereotypy a vyzdvihuje mravný étos vynikajúcich mužov národa. A to sa v čase globálneho neoliberalizmu opäť nenosí.