Odišiel popredný teatrológ – spoluautor dejín slovenského divadla
Národné, slovenské divadlo mu bolo nadovšetko
Spracoval: (ddk)
Cesta Ladislava Čavojského, CSc., (*17. 1. 1932 Trnava – † 9. 1. 2014 Bratislava) viedla z rodnej Trnavy po maturite na Divadelnú fakultu VŠMU, kde absolvoval (1955) štúdium divadelnej vedy. Mal po celý život jedného zamestnávateľa, pôsobil v Slovenskej akadémii vied. Spočiatku v Oddelení divadla a filmu, ktoré začínalo ako súčasť Ústavu slovenskej literatúry. V roku 1969 sa osamostatnilo ako Ústav divadla a filmu SAV a Ladislav Čavojský sa stal jeho prvým riaditeľom.
Ústav v čase normalizácie začlenili do Umenovedného ústavu SAV. Až deväťdesiate roky umožnili opäť vznik samostatného Kabinetu divadla a filmu SAV, neskôr premenovaného na Ústav divadelnej a filmovej vedy SAV, kde Čavojský prežil vrcholné roky svojej vedeckej práce.
■ MIMORIADNY ZÁBER
Výskumne sa sústredil najmä na štúdium dejín slovenskej drámy a divadla. Je autorom vyše sto šesťdesiatich štúdií publikovaných v časopise SAV Slovenské divadlo (v rokoch 1956 – 1965 bol aj jeho redaktorom) a ďalších stoviek štúdií, článkov a recenzií v dennej tlači, odborných časopisoch, knižných zborníkoch. Rozsah jeho záberu je mimoriadne veľký. Zameral sa najmä na objasnenie dovtedy nezmapovaných a divadelno-historicky nepreskúmaných súvislostí. Venoval sa tvorbe našich spisovateľov a dramatikov – Jánovi Palárikovi, Jánovi Chalupkovi, Martinovi Kukučínovi, Jakubovi Grajchmanovi, Vladimírovi Hurbanovi-Vladimírovovi a ďalším. Rovnako závažné sú jeho analýzy diel slovenských divadelných tvorcov, napríklad štúdie o režiséroch Jankovi Borodáčovi, Petrovi Scherhauferovi, Ľubomírovi Vajdičkovi či Jozefovi Bednárikovi. Autorsky výrazne particip
oval na vzniku dvoch najvýznamnejších kolektívnych prác slovenskej teatrológie: Kapitoly z dejín slovenského divadla (1967), kde spracoval vývoj slovenského divadla v druhej polovici 19. storočia, a Slovenské divadlo v 20. storočí (1999), kde písal o období od dvadsiatych do štyridsiatych rokov 20. storočia. Ani známa monumentálna dvojzväzková Encyklopédia dramatických umení Slovenska (1989, 1990) nemohla zostať bez jeho prispenia, rovnako sa stal spoluautorom najväčšieho slovenského encyklopedického diela – Encyklopédia Beliana. Okrem toho je autorom ďalších knižných monografií Divadlo v Trnave (1982), Divadlo v Brezne (1988), súboru portrétov zakladateľských osobností slovenského profesionálneho divadla Prví a prvoradí (herci SND), 1993, a s Vladimírom Štefkom vydal monografiu Slovenské ochotnícke divadlo 1830 – 1980 (1983), naposledy ešte monografie o dramatikovi Ferkovi Urbánkovi (2011) a scénografovi Ottovi Šujanovi (2013).
■ VYTRVALÉ SMEROVANIE
Do tlače pripravoval monografie o dvoch operných skladateľoch – Giuseppe Verdim a Richardovi Wagnerovi. Zvláštny význam v jeho bibliografii má súpis inscenácií nášho ochotníctva od začiatku až po rok 1919, ktorý vydal dvojzväzkovo pod názvom Slovenské divadlo do roku 1919 (1997, 1998). Historiografický výskum slovenského divadla má v ňom jednu zo svojich najvýznamnejších a najvernejších osobností, národné divadlo s malým aj veľkým „N“ mu bolo vždy nadovšetko ostatné. V tomto duchu zažil počas života všetky spoločenské systémy, ani pred jedným sa nesklonil a od svojej cesty sa neodklonil. Bol jedným z účastníkov veľkej medzigeneračnej polemiky, ktorá sa viedla v polovici šesťdesiatych rokov 20. storočia o modernizáciu divadla a proti totalite a ktorej predmetom bolo dielo režiséra a herca Jána Jamnického.
■ DÔSLEDNE VEDECKÝ
Základný vedecký výskum dejín našej drámy a divadla bol len jedným z pilierov Čavojského celoživotného teatrologického pôsobenia, hoci najdominantnejším. Dôležitá však bola aj jeho kritická aktivita, rozložená na celú oblasť divadelných aktivít, činohru, operu, dokonca aj balet. Jeho divadelné kritiky predstavujú svojbytný štýl, s obľubou pracoval s metaforou, nechýbal mu humor, bonmoty, irónia ani satira. Nikdy nezľahčoval tvorivý zápas – iba sa nebránil pomenovať pravdivo všetky výsledky hercov a režisérov, aj tie menej úspešné, a robil to s rovnakým elánom, ako keď vydával správy o úspechoch. Preto sa jeho kritiky a recenzie s potešením čítajú – a preto občas vyvolávajú aj nepokoj. Čavojský sa ako nadšený divadelný divák podrobne zoznámil aj s divadelným zákulisím. Asi niet u nás herca, divadelníka, s ktorým by sa nepoznal a ktorý by ho nepoznal. Bol niečo ako živá kronika nášho divadla, a to od päťdesiatych rokov 20. storočia až podnes.
Čavojského divadelno-historický výskum reprezentuje najlepšie tradície slovenského vedeckého bádania, seriózneho štúdia podkladov a prameňov, vedeckú presnosť, dôslednosť a poctivosť v skúmaní objektu. Jeho slová majú trvalú váhu, názor a hodnotu. Bol nositeľom Zlatej medaily SAV. Prezident SR mu v roku 2010 udelil Rad Ľudovíta Štúra 2. triedy.