Havlova pirueta, Klausov omyl a naše rozhodnutie


Na začiatku sme mali na Slovensku neporovnateľne horšiu situáciu ako Česi

 Napriek kríze, marazmu, aféram, úplatkom... patríme k hornej štvrtine krajín na našej planéte. To je prinajmenšom povzbudivé konštatovanie. Sotva si to mysleli autori katastrofických scenárov v dňoch, keď sa lámal chlieb. K tým časom sa chcem vrátiť. Nie ako historik ani národohospodár. Len ako jeden z vás, ktorý mal iba náhodou možnosť byť bližšie pri tom.

Nebude to teda prísny rozbor udalostí  rozhodujúceho obdobia vzniku slovenskej štátnosti, to robia a istotne ešte urobia  na stránkach Slovenských národných novín povolanejší. Len mozaika spomienok doplnených niekoľkými údajmi a svedectvami zo zlomového obdobia pred dvadsiatimi rokmi.
Mám pred sebou úvodník Národnej obrody z 21. augusta 1991. Ešte to boli dobré noviny. Ešte si napĺňali svoj slogan Slušné samostatné SRnoviny pre slušných ľudí. Taký denník dnes na Slovensku veľmi chýba. Čosi sa však práve vtedy s Národnou obrodou stalo: prestala byť národná. Hoci bolo práve výročie okupácie našej vlasti piatimi armádami Varšavskej zmluvy a bolo to len druhé výročie, čo sa o tej udalosti dalo slobodne písať, autor J. V. sa nevenoval tejto téme. Úvodník novín, ktoré mali v hlavičke dvojkríž na troch kopcoch, varoval Slovákov pred hrôzou, ktorá nás čaká – pred vlastnou zvrchovanosťou.  Šéfredaktor, autor článku, patril k tým, ktorým pojem „slovenský štát“ vyvolával v mysliach obraz holokaustu. Títo ukrutnosťami poznačení ľudia nerozmýšľali v širších súvislostiach, neuvažovali o obmedzenej svojprávnosti vtedajšej vlády, o nemeckom nacizme, ktorý nemilosrdne panoval v týchto končinách Európy, ani  o tom, že háveď sa nájde všade a v každom etniku...
■ HRÔZA PRE ZVRCHOVANOSŤOU
Kolektív denníka sa práve vtedy rozčesol. Dokonca z redakcie odišla veľká skupina známych publicistov – Milan Polák, Michal Nadubinský, Viliam Apfel, Ján Greš... Patril som medzi nich. Nebolo inej možnosti. V redakcii bolo priveľa ľudí, ktorí slovenskej štátnosti nepriali. Dnes sa možno sami sebe čudujú. Lodička redakcie sa v tých búrlivých dňoch rozkolísala. Čechoslovakistické postoje znamenali prudké zníženie nákladu. Bola potrebná finančná injekcia – najprv od istého francúzskeho vydavateľa, ktorému však program bulvarizáce novín nevyšiel. Potom prišli Rezešovci, chceli mať svoj plátok, aby ho potom dali do služieb chlebodarcu. O noviny sa usiloval Majský a ešte neviem kto, každý z nich videl v nich len možnosť vplyvu a kšeftu. Viem len, že už vtedy bolo po novinách.  Na začiatku však bola oná hrôza pred slovenskou zvrchovanosťou. Ňou sa začalo vlnobitie v redakcii, pokles nákladu, hospodárske oslabenie vydavateľstva a únik mozgov a keď cena hlavičky na trhu klesla, stala sa Národná obroda lákavou kosťou zbohatlíkov pre ich šakalí súboj na  mediálnom smetisku.
Neraz som si za tých dvadsať rokov  pomyslel, čo si asi dnes o svojich vtedajších postojoch myslia niektorí moji bývalí kolegovia z Národnej obrody. Najmä tí, čo  čitateľov najpanickejšie varovali pred hrozbou samostatnosti Slovenska a v prvých mesiacoch nového štátu strašili verejnosť hospodárskym krachom,  medzinárodnou izoláciou a všeobecným morálnym úpadkom mladej Slovenskej republiky. Nespomínam si, že by ktokoľvek z nich priznal svoje omyly z tamtých čias.
■ POCHOPILI POCHYBENIE
Našli sa však iní, zrejme múdrejší a veľkorysejší, rozmýšľajúci v iných súradniciach. Úprimne si to vážim. Napríklad Milan Lasica. V jednom svojom rozhovore bez váhania  uviedol, že bol proti vzniku samostatnej Slovenskej republiky, dnes však vie, že sa mýlil. Uvedomil si, že národ si svoj štát zaslúžil, že získanie nezávislosti bol prirodzený dôsledok emancipačného procesu nielen na Slovensku, ale aj inde vo svete. Pred niekoľkými rokmi v jednom televíznom vystúpení priznal svoj omyl aj vtedajší exponent KDH, potom stranícky emigrant a začas aj člen vlády Ivan Šimko. Nazdávam sa, že si to uvedomuje aj fundamentálna osobnosť  spomenutého politického subjektu Dr. Ján Čarnogurský, v tých časoch  predseda Kresťanskodemokratického hnutia. V rozhodujúcom okamihu bol dokonca hlavným oponentom samostatnej štátnosti na Slovensku – ním vedená politická strana ako jediná hlasovala v parlamente proti samostatnosti.  Argumentácia, že on a jeho prívrženci boli proti slovenskej štátnosti len preto, že ju nechceli prijať z rúk Vladimíra Mečiara, ktorý bol vtedy premiérom vlády, neobstojí. Premiéri totiž prichádzajú a odchádzajú, ale národ slovenský zostáva.
Viac a úprimnejšie nám o postojoch KDH v zlomových chvíľach hovorí skvelé dielo literatúry faktu Ako chutí politika – kniha prozaika Antona Hykischa, ktorý sa práve v tom čase dostal do osídiel partokracie, na svoje šťastie mal dosť síl vymotať sa z nich.
■ V HISTORICKÝCH CHVÍĽACH
Treba priznať, že hoci možno  úplná väčšina národa podvedome cítila potrebu a vzácnosť samostatnosti, ich verejný postoj nebol vždy jednoznačný. V zlomovej chvíli národ nebol nekompromisne rozhodnutý za samostatnosť. Mnohí koketovali s rozličnými stupňami osamostatnenia, absolútna väčšina Slovákov chcela, aby sme si svoje veci riešili sami, ale akoby sa obávala straty spoločnej strechy. Dôvodov by sme našli  veľa – od toho, že zvyk je železná košeľa, cez strach z hospodárskych dôsledkov osamostatnenia, obavy, či máme dosť schopných a skúsených ľudí pre oblasť  makroekonomiky, zahraničného obchodu a diplomacie, až po  strach z neistoty. Váhu na stranu „ZA“ nakláňali Česi svojím manévrovaním, najmä však neústupčivosťou voči slovenským požiadavkám  na naplnenie zásad federácie a väčšie právomoci slovenských orgánov, zodpovedajúce federatívnemu usporiadaniu spoločného štátu.
Podľa prieskumu Inštitútu verejnej mienky v Prahe (Studie IVM, Praha 29. 11. 1992) považovalo rozpad Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (tak sa oficiálne nazýval a písal názov štátu)  za nevyhnutný 55 percent obyvateľov českých krajov, 40 percent obyvateľov moravských krajov a 40 percent obyvateľov Slovenska. Iná anketa z obdobia tesne po vzniku samostatného štátu svedčí, že 40 percent obyvateľov SR malo obavy zo samostatnosti. Pravda, zostáva otázka, nakoľko boli čísla presné a do akej miery možno štátnou vrchnosťou objednaným prieskumom veriť. Treba si tiež uvedomiť, že v „balíku“ obyvateľov Slovenska boli aj príslušníci menšín, z nich maďarská vždy viac inklinovala k Prahe, Česi, žijúci na Slovensku a Slováci žijúci v zmiešaných manželstvách, aj ľudia s podobným osudom a so vzťahom k slovenskej samostatnosti, aký mal autor spomínaného úvodníka v Národne obrode.  
Ani príčiny rozdelenia dovtedy spoločnej republiky a ani samotný fakt samostatnosti nevnímali ľudia rovnako. Veľký vplyv na to malo úsilie vtedy v širokých vrstvách veľmi populárneho Vladimíra Mečiara, ktorý takmer do ostatku presadzoval v princípe spoločný štátny zväzok, len s podstatne vyššími právomocami dvoch národných štátov  – čosi ako konfederáciu alebo len voľnú úniu. Všetko sa akosi samo kryštalizovalo rýchlejšie, ako sa národ dokázal orientovať. Ak si odmyslíme niekoľko menej závažných politických zoskupení a spolkov, z ktorých bolo niekoľko viac krikľúnskych ako principiálnych, program samostatnosti Slovenska nekompromisne presadzovali len Slovenská národná strana, Matica slovenská a zoskupenia slovenských vzdelancov, najmä Stála  konferencia slovenskej inteligencie Korene. Pre mňa osobne boli najpokojnejšie a najpresvedčivejšie  argumenty a postoje staršieho kolegu v reportérskom remesle, publicistu Romana Kaliského.
■ MEČIAR TIAHNE DO BOJA
Slovenský premiér Vladimír Mečiar neuspel v zápase o väčšie právomoci oboch národných orgánov (českého i slovenského) a s koncepciou, že federácia (konfederácia, únia) bude mať v zásade len spoločné  uplatňovanie ľudských a občianskych práv a  zahraničnú politiku (pričom už v slovenskej vláde fungovalo ministerstvo medzinárodných vzťahov) – teda zúženú na postoje Česko-Slovenska k závažným otázkam  medzinárodných vzťahov, jednotnú menu, daňovú sústavu a armádu. Tak  smelo a odhodlane vytasil meč svojej výrečnosti či charizmy a tiahol do boja o samostatnosť. Hnutie, ktoré viedol, medzitým splnilo dva predvolebné sľuby: slovenský parlament prijal najprv Deklaráciu o zvrchovanosti a krátko potom aj Ústavu SR.    
Medzitým zahral prezident federácie Václav Havel malú taktickú frašku. Na prijatie Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky reagoval 20. júla 1992 o 18. h odstúpením z funkcie. Malo to pôsobiť ako výraz pobúrenia. Vtedajší predseda Slovenskej národnej rady Ivan Gašparovič to komentoval výstižne:  „Václav Havel zistil, že súčasná situácia vo Federálnom zhromaždení mu neumožňuje opätovné zvolenie za prezidenta ČSFR. Abdikáciu volil preto, aby ho česká strana mohla kandidovať na funkciu prezidenta Českej republiky.“
Prvý podpredseda federálnej vlády Rudolf Filkus vo svojich pamätiach Ekonóm v politike píše o poslednom rokovaní českej a slovenskej reprezentácie v Jihlave, na ktorom sa ešte hovorilo o forme spoločného súštátia: „Klaus prišiel s odvážnym, strohým a jednoznačným záverom: buď prijmeme federáciu takú, aká je, alebo sa rozídeme! Tá veta bola dôležitá. Mnohí sme ju rozumeli tak, že nás V. Klaus v tej chvíli dotlačil do samostatného slovenského štátu. Tým nechcem zoslabiť silný pohyb emancipačného procesu Slovákov a Slovenska, len charakterizujem pozadie situácie.“ Vtedajší predseda federálnej vlády Klaus sa nazdával, že tá veta Slovákov vystraší. Prerátal sa.
Tak sme sa stali. So všetkými dôsledkami, ktoré samostatnosť prináša. So všetkou zodpovednosťou voči sebe. Štartovali sme z oveľa horšej východiskovej polohy ako Česi. Mali sme približne 35 percent obyvateľov, ale zdedili sme len približne 25 percent majetku. A ak do hodnoty štátu  rátame aj  nehmotný majetok, podiel pracovníkov v diplomacii a exporte, cenu značiek – ČSA, Čedok, veľkých firiem ako Škoda, ČKD, Zbrojovka..., vrátane mnohých podnikov zahraničného obchodu, ktorých sídla a výnosy zostali v ČR,  dokonca aj značku najvážnejšiu – štátnu zástavu, tak ešte menej. Oveľa tvrdšie nás postihla tzv. konverzia a nezamestnanosť.  Napriek tomu sme po dvadsiatich rokoch najväčším výrobcom áut na svete v pomere k počtu obyvateľov, patríme k prvej desiatke vyspelých štátov podľa indexu rastu národného hospodárstva, k druhej desiatke krajín v celkovom prostredí pre prácu a život a k tretej desiatke v HDP na obyvateľa.  
Najmä však sme.
            

Ján ČOMAJ

Ilustrácia: Emil SEMANCO



3 Komentárov

  • It was through 1 such tournament on PokerStars that Chris Moneymaker won his entry to the 2003 World Series of Poker He went on to win the most important occasion, causing shock in the poker
    world, and starting the poker boom The 2004 World Series featured 3 occasions as quite a few players as in 2003.

  • The Times took a closer look at three such websites
    in specific:, GirlFriendCircles and Girlfriend Social Inning accordance with
    its website, GirlFriendCircles is dedicated to presenting awesome women and inspiring genuine relationships." Sweetheart Social clearly specifies that it is a website for ladies only"
    who are looking to make platonic women friendships." The process works similarly to online dating.

  • This course will help you get started and learn how to use
    the platform both optimally and creatively.

Pridaj komentár