Spisovateľ Drahoslav MACHALA vytrvalo otváral okná nádeji a písal o témach, čo sa neodporúčali
Zhováral sa Ján SMOLEC – Foto: Ladislav LESAY, archív
S Drahoslavom MACHALOM som sa bližšie spoznal za veľmi zaujímavých i nepríjemných okolností. Ja, rehabilitovaný novinár, on, člen novozaloženého Slovenského syndikátu novinárov. Po novembri 1989 sme zorganizovali tlačovú besedu s americkými Slovákmi. Delegáciu viedol známy hokejista Marián Šťastný, v tom čase predseda Svetového kongresu Slovákov. Považovali sme za potrebné aj za slušné a ospravedlnili sme sa jemu aj členom kongresu za podozrievanie aj za urážky, ktoré v ére socializmu odzneli v našej tlači na ich adresu. Zároveň sme ich vyzvali, aby národne prebúdzajúce sa Slovensko viac navštevovali a pomáhali mu dosiahnuť vysnívanú samostatnosť.
- Večer po skončení tlačovky s americkými Slovákmi nás dvaja objednaní bitkári karatisti – na Michalskej ulici prepadli, zhodili na zem, kopli do nás, oprášili si ruky a s posmeškom na perách odišli. Ani bitka nás od úsilia bojovať za samostatnosť neodradila...
-Vidno, že sme sa ľudí, jedno či to boli alebo sú internacionalisti alebo globalisti, nielenže nezľakli, ale naopak, v nadýchnutej slobode sme boli o svojej pravde ešte viac presvedčení. Lebo len človek oduševnený za svoju pravdu zapáli aj ďalších. A tak je na konci nášho úsilia jasný výsledok: nezávislá Slovenská republika. Dnes sa neviem vynačudovať, odkiaľ sme čerpali tú úžasnú vieru i nádej, z ktorej sme vtedy žili, odkiaľ do nášho konania prúdila taká spontánna a nezištná láska k Slovensku, keď sme sa dobrovoľne najali do služby pre vlasť... Bola to neuveriteľná eufória ľudského ducha, akú sme vtedy spoločne prežívali. Nič, čo sme si predsavzali, sa nezdalo nemožné. Práve preto sa nám náš vytúžený cieľ podarilo dosiahnuť.
Nezažil som krajšie obdobie ako to ohraničené rokmi 1990 – 1992, keď bola redakcia Slovenských národných novín na Kláštornej ulici č. 2 v Bratislave a kde som sa stretol s bájnym reportérom Romanom Kaliským a s talentovaným spisovateľom a novinárom Petrom Štrelingerom pri spoločnej práci. Slovenské národné noviny sa v tom čase stali hniezdom a dielňou toho intelektuálne najlepšieho, čo vtedy chodilo po slovenskej zemi. Tam si za nami prichádzal ty, Janík, ako poslanec Federálneho zhromaždenia, tam sme sa radili, tam sa rodili naše nádeje, nové projekty budúceho štátu. Tam sa zrodila myšlienka vatier a zvonov zvrchovanosti, lebo sme nechceli, aby Slovensko štátnu slobodu prijímalo v mĺkvosti a v tichu. Inšpirovali sme sa tým, keď Štúr v roku 1845 začal vydávať Slovenské národné noviny, vlastenci noviny privítali vatrami na slovensko-moravských hraniciach v Podjavorinskom kraji. V redakcii sa zrodili aj všetky skutky, ktoré mi dnes pripadajú ako cunami spontánnosti. Nádherný čas mužov stredného doletu a vašej generácie, ktorá nás toľko naučila. Ale túto eufóriu dobrých úmyslov a konania sprevádzali aj poľovačky na talentovaných ľudí, mobing a ničenie mena (pozri osud Dušana Slobodníka!), keď sa ľuďom, na ktorých názoroví súperi skrátka nedorástli a charakterom ani talentom na nich vôbec nemali, nasadzovali psie hlavy a nálepky. Ohováranie a klebety, vytváranie zoznamov. A kde nemali argumenty, použili aféry, ktoré rozmazávali po novinách. To bola aj zostala súčasť zápasu o Slovensko. Je to pikantné, že na Slovensku protislovenské pogromy poslušne vykonávajú ľudia, deti a vnuci z tých istých rodín. Najskôr vymysleli a v 50. rokoch aj vykonali nezákonné procesy, keď špičku slovenskej inteligencie podľa známeho scenára ocajchovali za buržoáznych nacionalistov, v príhodnej noci ich pozatvárali do väzníc a pri vyšetrovaní sa neštítili terorizovať ich bitkami, kopancami i metódami, ako by sa školili rovno u kápov a u fašistov. A keď súdruha Slanského začali vlastné mlyny mlieť, bolo už neskoro. Takto si podali nielen Clementisa, Novomeského a Husáka, ale neštítili sa zapoľovať si aj na povstalcov Mináča, Matušku či Tatarku. A dnes Tatarku opäť ospevujú ako zlaté teľa, ktoré si stvorili. Títo „demokrati“ používajú ľudí ako figúrky, ktorými môžu hýbať ako na šachovnici. Len novšími metódami dnes v ich diele pokračujú deti a vnuci, ktorí sa zúrivo postavili proti vzniku Slovenskej republiky v roku 1993. Zase sme boli len nacionalisti a vyvrheli, lebo sme túžili po slobodnej a nezávislej republike. Endemicky nenávistní protislovenskí žoldnieri sa nezmenili. Aj dnes len opakujú mediálne štvanice, presne odkopírované z najhorších stalinských dôb studenej vojny. Ako by sa mohli zmeniť, veď sú to tí istí a peniaze im nesmrdia.
● V časoch normalizácie som ťa trochu poznal cez Laca Ťažkého. Ako bývalí smenári, navyše Horehronci a diskriminovaní dubčekovci, sme sa stretávali. Chválil ťa, že si presadil uverejnenie jeho poviedky v Novom slove.
- S pomocou nášho skvelého šéfredaktora Polda Podstupku a člena redakčnej rady Vlada Mináča sa nám v Novom slove podarilo vydávať literárnu prílohu Nedeľa. Stal som sa jej vedúcim redaktorom, lebo môj šéfredaktor vo mne videl mladého muža plného entuziazmu, prevteleného štúrovca a určite pokračovateľa najlepších tradícií DAV-u. Hneď v prvých číslach Nedele som sa odvážil uverejniť Ladislava Ťažkého, ktorý mal zakázané publikovať, a vzápätí poéziu Miroslava Piusa, ktorého za slobodomyseľnosť vyhodili z rozhlasu. Ale „sliedivý ideológ“ Ladislav Pezlár si môj liberalizmus rýchlo všimol, a tak ma z pozície v Nedeli odvolali a musel som na prevýchovu ísť písať o drevorubačoch v Čiernom Balogu a o robotníkoch v Detve. Neľutujem ten skutok úcty voči Lacovi Ťažkému, lebo to bol vždy skvelý vlastenec, Slovák a statočný chlap. Za to súdruh Pezlár po celý čas normalizácie držal ochrannú ruku nad svojimi chránencami Chmelom, Štrasserom a Zajacom. A už tu máme zárodok súčasnej „výberovej demokracie“... Aké jednoduché.
● Popri žurnalistike si sa venoval aj politickým aktivitám, ktoré normalizátorom „nevoňali“.
- Považujem sa za človeka, ktorý sa vždy usiloval robiť, čo bolo treba, ako to v básni napísal Novomeský. Názorovo som sa sformoval na gymnáziu v Novom Meste nad Váhom a potom na praxi v Kultúrnom živote. V roku 1966 ma šéfredaktor KŽ Juraj Špitzer poslal na Devín, kam sa študenti z Historického krúžku filozofickej fakulty pešo vybrali z Bratislavy (12 km) a niesli veľký obraz Štúra. Na Devíne som ich po prvý raz počul spievať piesne Kto za pravdu horí a Hej, Slováci či Kto si rodom Slovák. Bolo to, ako keď z neba padá manna nebeská. No a preto, že som mal v otázkach milovaného národa jasno, večne som sa pokúšal otvárať okná, písať o témach, ktoré sa neodporúčali: o Štefánikovi, Hlinkovi, Belovi, Štúrovi, pestovať ekumenizmus. Prirodzene som sa ocitol v časopise ECHO bratislavských vysokoškolákov, do ktorého som napísal skúsenosti, ktoré mi sprostredkoval bývalý šéfredaktor Kultúrneho života Pavol Števček, ako ich v rozlete obmedzoval Vasiľ Biľak. Takto sme potom so skupinou mladých spisovateľov spoločne s Ivanom Hudecom a Petrom Štrelingerom v roku 1986 pri 60. výročí Kongresu slovenských spisovateľov Trenčianskych Tepliciach vydali vyhlásenie Vzduch našich čias, ktoré vyvolalo poriadny rozruch. Sú pod ním rýchlo podpísaní Štrasser aj Zajac. Potom som s kamarátmi v Smrekovej kaviarni Luxor obnovil stretávanie a diskusie slobodomyseľných ľudí, ktorí sa zadúšali z toho, že sa na Slovensku z ideologického pretlaku nedalo dýchať. Preto sme na Bradle v roku 1988 vydali ďalšiu výzvu Žiadosti slovenského národa, kde sme už žiadali slovenskú ústavu, slovenskú štátnu vlajku a ďalšie veci. Tam už spomínaní dvaja „národovci“ podpísaní nie sú, už sa diferencovali.
● Tvojou láskou bola a stále zostala literatúra. Kdesi si napísal, že literatúru považuješ za najveľkolepejší zjav na svete. Obdivoval si Hemingwaya, navštívil miesta, kde žil a písal okrem iného aj slávnu novelu Starec a more...
- V súvislosti s Hemingwayom máš aj ty, Janík, svoje zásluhy. Čítal som v Smene tvoju reportáž z Kuby po stopách Hemingwaya aj tvoje stretnutie s rybárom Santiagom Hernandezom. Vyschnutý starec mal na hlave slamený klobúk... Pre Hemingwaya sa stal predlohou budúceho starca Santiaga v novele Starec a more, za ktorú dostal Nobelovu cenu. Hneď som si článok vystrihol a mám ho odložený dodnes. Literatúra je naozaj najveľkolepejší zjav na svete, je to boží dar a písanie je dar z nebies. Obaja moji veľkí literárni miláčikovia – Američan Hemingway a Rus Paustovskij – dokázali literatúrou meniť svet na lepší. Rovnako ako u nás na Slovensku Vlado Mináč, Roman Kaliský, Ján Števček, Laco Ťažký, Anton Hykisch či Peter Jaroš, Janko Tužinský a Peter Štrelinger. Aj keď som cestoval po Európe a po svete, vždy som si v batohu nosil Slovensko a rozmýšľal som nad tým, čo zo skúseností zo sveta sprostredkovať mojim rodákom, aby to prijali ako inšpiráciu aj ako výzvu.
● Pokiaľ dávaš literatúre prednosť, čo píšeš teraz?
- Ako novinár píšem do Literárneho týždenníka a do SNN. Ako spisovateľ som sa pustil do úmornej, náročnej práce a driem ako ťažný koník, ktorý zváža kmene stromov v horách. Štyri desaťročia som pracoval v kultúre a získal som cestovaním, ale aj štúdiom nesmierne množstvo nových poznatkov o Slovensku, objavil som mnohé zabudnuté osobnosti – Slovákov vo svete (desiatky slovenských pilotov, ktorí bojovali v Royal Air Force vo Veľkej Británii), odvážil som sa napísať Slovenskú vlastivedu. A keďže som sa chcel zmerať s Notíciami Mateja Bela – ako to prirovnal Jozef Darmo – tak som začal písať vlastivedu o udalostiach a osobnostiach Slovenska. Je to moja autorská sedemdielna encyklopédia, každý diel na 400 stranách o udalostiach a slovenských osobnostiach. O každej slovenskej dedine, slovenskom meste, o všetkom, čo by dobrý slovenský vlastenec mal o Slovensku poznať. Doteraz vyšla Slovenská vlastiveda I. (Slovensko, Bratislavská župa, Trnavská župa, 2008), Slovenská vlastiveda III. (Žilinská župa, 2010), do konca roka by mala vyjsť Slovenská vlastiveda VII. (Košická župa) k príležitosti Košice hlavné mesto európskej kultúry aj vďaka županovi JUDr. Zdenkovi Trebuľovi. A vzápätí vyjde aj Slovenská vlastiveda IV. (Nitrianska župa). Slovenskí učitelia sa sťažujú, že nemajú učebnice, z ktorých by slovenských žiakov učili o regionálnej histórii a vlastivede. Nemusia tých 30 percent o regiónoch kradnúť z internetu, v mojej vlastivede sa píše o každom vzdelanom a rozhľadenom človeku vlastencovi, ktorý vykonal nejaký odvážny skutok alebo tvorbou a skutkami poznačil Slovensko alebo Európu. Nevynechal som ani zástoj slovenskej šľachty, na ktorú sme vedome zabúdali. Napríklad z rodu Hunt-Poznanovcov z čias Veľkej Moravy, keď jej dvaja členovia opásali v Bíni neskoršieho Štefana mečom, aby sa stal uhorským kráľom. Napísal som o slovenských šľachtických rodoch Rakovskovcov, z ktorého Martin bol slovenský Machiavelli, a Melichara, ktorý s Krištofom Okoličánim v Onóde obhajoval práva Turčianskej stolice, Rákociho paholok Berčéni šabľou priamo na sneme zavraždil. O Radvanskovcoch, Benickovcoch, Podmanickovcoch, Podhradskovcoch, Ostrolúckovcoch, Príleskovcoch, ktorí bránili kresťanskú civilizáciu na Slovensku pred tureckým nebezpečenstvom. Slovenskú inteligenciu začal národne prebúdzať a zjednocovať Umelecký odbor Matice slovenskej. Vychýrené boli jeho aktivity, takzvané okrúhle stoly politikov. Tie by sa mohli obnoviť aj v dnešných časoch. Vznik Umeleckého odboru Matice slovenskej súvisí s časom, keď som robil v Slovenských národných novinách. Založili sme ho spoločne s Petrom Štrelingerom, chodievali doň Ivan Hudec, Janko Tužinský, Imrich Kružliak, ty – Janko, Ever Puček, Dušan Roll, Ondrej Mlachovský a v jeho výbore pracovali také osobnosti ako Vlado Kompánek (predseda), Ida Rapaičová, Marta Podhradská, Tibor Andrašovan, Milan Laluha, Ondrej Zimka, Gustáv Valach. Apropo, Gusto Valach. Keď sme raz prichádzali do redakcie spolu s Petrom Štrelingerom, ukázal na nás prstom Romanovi Kaliskému a vykríkol: Pozri, idú Cyril a Metod. Bolo v tom nesporne zveličenie, ale aj kus pravdy, lebo sme vedeli ľudí zapaľovať a oni potom aj horeli v láske pre Slovensko. Vždy som sa považoval za človeka ekumény, nesmierne som si vážil aj vážim všetkých vzdelancov z katolíckej inteligencie, ktorí horeli pre národ, či už to bol Bernolák, Fándly a Hollý a celé Slovenské učené tovarišstvo alebo kooperáciu Hlinku, zakladateľa moderného slovenského politického národa, s evanjelickým kňazom a politikom Martinom Rázusom. Keď som po roku 1990 počul názory Jána Chryzostoma kardinála Korca, jeho odpúšťajúcu kresťanskú lásku, s akou sa vyrovnával s tými, čo ho za bývalého režimu prenasledovali, dojímal ma jeho humanizmus. Tí, ktorí by chceli dnes rozoštvávať luteránov a katolíkov, majú smolu: sme na jednej palube slovenskej lode a stavať nás proti sebe sa už nikomu nepodarí. To je dôsledok cyrilo-metodskej tradície, ktorú máme aj zapísanú v preambule ústavy.
● Na prvej manifestácii Matice slovenskej bol pozoruhodný prejav najaktívnejšieho matičiara, podpredsedu výboru MS, redaktora Slovenských národných novín Romana Kaliského. Prvý pred desaťtisícovým davom otvorene a razantne hovoril o slovenskej samostatnosti a slovenskom prezidentovi. Ty si s ním pracoval v redakcii...
- Redakčné miestnosti Slovenských národných novín na Kláštornej ulici č. 2 by vedeli rozprávať o stovkách diskusií, porád, nápadov, aké túžby nás ovládali a koľko nezištnej energie sme boli schopní vydať, aby sa náš sen zmenil na skutočnosť. Nesporne najkrajšie okamihy boli na jar 1992, keď sme s Romanom Kaliským, Petrom Štrelingerom a Ninou Golasovou pripravovali Kongres slovenskej inteligencie na Donovaloch 30. a 31. mája 1992. Kongres pohol modernými slovenskými dejinami, lebo sa ukázalo, že slovenská inteligencia je na čele pohybu za národnou slobodou a politici museli tento pohyb rešpektovať aj ho nasledovať. Ale v redakcii sa narodili aj projekty Zväzu slovenských novinárov, zvony a vatry zvrchovanosti, keď sa 17. júla 1992 v SNR prijala Deklarácia o zvrchovanosti Slovenskej republiky. No najvážnejšie bolo, ako sme každý týždeň výrazne článkami, reportážami, úmornou, ale krásnou novinársky objavnou prácou dotovali slovenské sebavedomie, ako sme vyvracali lacné a špekulatívne konštrukcie a strašenie tých, ktorí nezávislú Slovenskú republiku nechceli. Redakcia SNN bola dielňou slovenskej samostatnosti! Bol to hviezdny čas spisovateľa a reportéra Romana Kaliského.
● Aktivizuješ inštitúcie, aby sa stavali sochy významných osobností slovenských dejín. Jazdecká socha kráľa Svätopluka na nádvorí Bratislavského hradu stojí aj tvojou zásluhou. Prídu aj ďalšie sochy, napríklad Rastislav na hrad Devín?
- Je odvážne aj krásne meniť sny na skutočnosť. Slováci si niektoré atribúty a národné symboly v minulom storočí postaviť nemohli, preto je čas slobody a demokracie nezávislého štátu príležitosťou, aby sme po zrelej úvahe slovenskej mládeži ponúkli možnosť stretnúť sa s podobou kniežat a kráľov starých Slovákov. Preto sme na nádvorí Bratislavského hradu osadili jazdeckú sochu kráľa Svätopluka. Bratislavčania si musia voči ostatnému Slovensku zaslúžiť, aby Bratislava zostala hlavným mestom Slovenska, a musia prestať s provokáciami, ako bol nápad s premiestňovaním Pamätníka štúrovcov. A keďže som životný optimista, určite sa dožijeme aj toho, že Matica slovenská na Hurbanovom námestí na budúci rok odhalí súsošie svätých Cyrila, Metoda a Gorazda a pribudne tak ďalší symbol slobodného a kresťanského Slovenska. Dá Boh, že raz príde aj na sochu kniežaťa Rastislava na Devíne, aj na sochu Svätopluka v Nitre či Hurbana v Košiciach. Slovensko, jeho dejiny aj súčasnosť treba zaľudňovať! Lebo ako vraví historik, profesor Matúš Kučera: „Slovenské dejiny sú o ľuďoch a pre ľudí!“
Foto 1: D. Machala na Kongrese slovenskej inteligencie, Donovaly 1992.
Foto 2: Traja kamaráti: D. Machala, J. Smolec, P. Štrelinger.
Foto 3: Portrét.