ANALÝZA MILAN S. ĎURICA - Foto: hradiska.sk
V Dejinách Slovenska a Slovákov (4. vydanie Bratislava 2007) som písal, že Samo pomáhal starým Slovákom v ich vzbure proti divokým Avarom a organizoval nadkmeňovú spoločenskú štruktúru vojensko-obranného charakteru, ktorú postupne rozvinul do vtedajšej formy štátneho útvaru. Proti tomu verejne vystúpili niektorí tiežhistorici s tvrdou kritikou, že Samovu ríšu považujem za „štát vo vtedajšej forme štátu“, čo nie je pravda. Tí asi nevedeli, že pod pojmom štát sa vo všetkých kultúrnych jazykoch rozumie spoločenský útvar určitého teritória s natrvalo usídleným obyvateľstvom, spravovaným zvrchovanou mocou. Aj Krátky slovník slovenského jazyka (KSSJ, Bratislava 1987) definuje štát: „základná organizácia politickej moci spoločenstva na istom území“. (Zdá sa teda, že tí autori sa ešte stále pridržiavajú super-marxistických výkladov Peciarovho SSJ z roku 1964.)
V spomenutom, všeobecne prijímanom zmysle Samo bezpochyby zriadil určitú formu štátneho útvaru, ako som to zodpovedne tam napísal. Poľský historik G. Labuda – ktorý je považovaný za najkompetentnejšieho znalca Samovej ríše – dal svojej monografii o tejto téme titul Pierwsze państwo Słowiańskie, państwo Samona (Poznań 1949). V roku 1954 časopis Slovakia publikoval štúdiu: Henrich Bartek, The Slovaks and King Samo’s Empire (Slováci a ríša kráľa Sama, s. 49 – 64), v roku 1961 v ročenke Slovak Studies vyšla štúdia: František Tiso, The Empire of Samo (Samova ríša, s. 1 – 21). Český historik František Dvorník, ktorý je uznávaný za jedného z najsolídnejších znalcov dejín Slovanov, vo svojom základnom diele The Slavs. Their History and Civilization (Slovania. Ich dejiny a civilizácia, Boston 1956) nazýva Samov spoločenský útvar „ríšou“ a pokladá ho za „druhý slovanský štát” (lebo prvým bol podľa neho štát Antov). Tvrdí, že Samo víťazne bojoval proti franskému kráľovi Dagobertovi v roku 631 a tým „upevnil svoju úplnú nezávislosť“.
V jednej z najúplnejších slavistických encyklopedických príručiek, Biographisches Lexikon zur Geschichte Südosteuropas (Biografický lexikón k dejinách juhovýchodnej Európy, München 1976, II., s. 147), čítame: „Schon 622/23 hatten sich Slawen ... unter Führung des fränkischen Fürsten Samos gegen die Awaren erhoben und den ersten slawischen Staat gegründet.“ (Už v rokoch 622 – 623 povstali Slovania proti Avarom a založili prvý slovanský štát.) A český historik Karel Stloukal z pražskej univerzity, ktorého pozvala vedecká rada jednej z najúplnejších a striktne vedecky spracovaných encyklopédií svetovej literatúry, za akú sa považuje talianska Enciclopedia Italiana Treccani, takto píše v hesle Samo: „Zakladateľ prvého slovanského kráľovstva v strednej Európe ... Vyvolený za kráľa vytvoril mohutný slovanský štát, ktorý bol prvou baštou proti nájazdom nomádskych kmeňov z východu. Jadrom jeho kráľovstva bolo so všetkou pravdepodobnosťou územie pri vtoku Moravy do Dunaja. Samovo kráľovstvo malo rozsiahle územie, ktoré sa rozprestieralo od uhorských nížin cez dnešné Rakúsko, Moravu, Česko až po Slovanov pri Labe v dnešnom Nemecku.” (zv. XXX, s. 602 – 603). Z novšej historickej literatúry v tomto zmysle píšu aj francúzski slavisti Francis Conte (Les Slaves. Aux origines des civilisations d´Europe, Paris 1986) a Henry Bogdan (Histoire des Pays de ľ Est, Paris 1991).
Zdá sa však, že spomínaní vedeckí pracovníci nielenže nepoznajú zahraničnú vedeckú literatúru o Samovom štáte, ale nečítali ani Dejiny Slovenska, ktoré vydalo nakladateľstvo Slovenskej akadémie vied v roku 1986. Tam totiž Bohuslav Chropovský dosť jasne napísal: „Samova ríša sa nielen udržiavala, ale stále silnela a ohrozovala tiež plány šírenia franskej moci na východ do slovanských krajín. Frankovia čoskoro poznali, že ich mocenské záujmy sú práve v dôsledku existencie a úspešného rozvoja Samovej ríše nielen ohrozené, ale neuskutočniteľné. Rozhodli sa preto túto ríšu vojensky poraziť a vonkajšou silou ju začleniť pod svoju zvrchovanosť.” (zv. I., s. 67) A novšie Slovenský biografický slovník (Martin 1992) pod heslom Samo uvadza: „... Vznikol tak prvý štátnopolitický útvar západných Slovanov, známy v histórii pod názvom Samova ríša. Franská ríša chápala územie Samovej ríše ako nárazníkový štát, ktorý ju chránil pred priamymi útokmi Avarov.” (V. zv., s. 175) Ríša aj pre KSSJ znamená „veľký štátny útvar skladajúci sa z viacerých územných alebo etnických celkov (najmä v minulosti)”. (s. 374)
O určitej kontinuite Samovej ríše s Pribinovým kniežatstvom sa vyjadril slovenský archeológ Titus Kolník: „Nitrianske kniežatstvo nechápeme ako náhodný útvar, ktorý vznikol z ničoho, ale ako výsledok dlhšieho hospodárskeho, politického i vojenského procesu, začínajúceho už v 6. storočí, keď na toto územie a na priľahlú Moravu lokalizujeme i Samovu ríšu.” (Slovensko. Dejiny. Bratislava 1971, s. 172) Svoju dôkladnú analýzu začiatkov slovenských národných dejín takto zhrnul v roku 1985 Matúš Kučera: „Historický vývoj od čias Samovej ríše až po rozpad Veľkej Moravy nie je nijakým epizodickým či zanedbateľným vývojovým obdobím v dejinách slovenského národa. Bola to práve táto doba, ktorá položila také pevné základy pre národný historický vývoj Slovákov, že ani dlhé, takmer tisíc rokov trvajúce ich nesvojprávne postavenie v rámci mnohonárodnostného uhorského štátu nerozleptalo tieto základy, lebo na nich sa konštituoval slovenský feudálny a neskôr i novodobý buržoázny národ.” (Historický časopis, 33, 1985, 2, s. 196). Aj známy moravský historik Lubomír E. Havlík, ktorý však zastáva už prekonanú tézu o „moravskom národe”, v roku 1989 konštatoval, že „The Slaves of Moravia posseded a political organisation already in the first half of the 6th century.” (Moravskí Slovania už v prvej polovici 6. storočia (sic!) mali vlastnú politickú organizáciu.) ‒ (Bulgaria and Moravia between Byzantium, Franks and Rome. In: Paleobulgarica/Starob´lgaristika, XIII, 1989, 1, s. 6) A najnovšie Cyril A. Hromník správne poukázal na to, že ak Fredegarova kronika ako jediný prameň zo 7. storočia označuje Sama ako člena franského ľudu, nechýbajú neskoršie dôležité pramene, ako napríklad úradný dokument salzburského arcibiskupstva O obrátení Bavorovcov a Korutáncov z roku 873, kde čítame, že Samo bol Sloven a že bol začas kniežaťom v Korutánsku. To by som pokladal za najpravdepodobnejšie, pretože ináč by to bol celkom výnimočný prípad, že by si vtedajší Sloveni po víťazstve nad Avarmi vyvolili cudzinca za kráľa. Korutánsko vtedy obývali tiež slovanskí Sloveni. A pretože podunajskí Sloveni boli bezpochyby predkami neskorších Slovenov – Slovákov, máme uplné právo vidieť v Samovom štátnom útvare – či to už bolo kráľovstvo alebo ríša – najprvšie začiatky slovenskej štátnosti.