Už vieme, kde je tá správna strana, kde máme stáť


slovensko-vlajka 3 štvorecPrvý január roku 1993 je pevný a najvýznamnejší bod v slovenských dejinách

Peter MULÍK – Ilustrácia: Ľubomír KOTRHA  

Slováci ako kolektívny subjekt vstúpili na javisko moderných dejín v revolúcii 1848/1849. Zideologizované dejiny nás však kritizovali, že sme nestáli na správnej strane. Nešli sme s revolúciou, ale proti nej. V októbri 1918 sme kolektívne vyjadrili vôľu žiť s iným národom, dokonca za cenu straty vlastnej tváre, ale ten druhý si to ani poriadne nevšimol a náš národný orgán – Slovenskú národnú radu – po dvoch mesiacoch zrušil. V prelomovom období rokov 1938/1939 sme dosiahli uznanie svojej národnej a štátnej identity. No neobjektívni posudzovatelia dejín nám opäť vyčítajú, že sme stáli na nesprávnej strane...

Aká je teda podstata javov v slovenských dejinách? Je ním dobro národa. Naše osobnosti a naše elity konali a rozhodovali tak, aby zabezpečili národu jeho prežitie v extrémne ťažkých geopolitických podmienkach strednej Európy. Je prirodzené, že sme nemohli stáť na strane toho, kto ohrozoval naše národné bytie, potláčal nás, popieral našu národnú existenciu. Slovenské dejiny preto musia rešpektovať zásadu, že hlavným subjektom slovenských dejín je slovenský národ. Iba ich skúmanie z tohto pohľadu môže byť objektívne.

NAJVÝZNAMNEJŠÍ BOD

Mnohí sa dodnes držia presvedčenia, že subjektom slovenských dejín v 20. storočí bolo Československo a nie slovenský národ. Žiaľ, pri takýchto ich sklonoch treba vážne pochybovať o objektivite ich vedeckého výskumu, aj keď sa to deje aj v inštitúciách, ktoré by mali byť hlavnými pracoviskami pre spracovanie slovenských dejín.

Vznik Slovenskej republiky 1. januára 1993 je pevný a najvýznamnejší bod v slovenských dejinách. Žiaľ, aj tu pohľad slovenskej publicistiky, ba aj vedy skĺzol do pragmatickej roviny bez vnímania hlavného aspektu našich dejín – dobra slovenského národa – a vznik Slovenskej republiky vníma iba ako prejav veľkodušnosti a politickej taktiky československej reprezentácie. Toto krátkozraké a plytké vnímanie dejín nevidí, že nie Slovensko a Slováci sú nejakým dočasným a umelým výtvorom politiky, ale ním bolo Československo. Tento hybridný útvar vznikol a trval iba v čase politického experimentovania Francúzska a Veľkej Británie v kontinentálnej Európe (1918 – 1939) a iba v čase krehkej mocenskej rovnováhy po porážke Nemecka v rokoch 1945 – 1990, keď sa ZSSR rozhodol z pragmatických príčin zachovať status quo v ním mocensky ovládanej strednej a juhovýchodnej Európe. Vo chvíli, keď v roku 1990 vzniklo v strednej Európe veľmocenské vákuum, bolo jasné, že sa francúzsko-britské experimentálne štátne útvary (Československo a Juhoslávia) nezachovajú. Naším šťastím však bolo, že tento proces prebiehal už v štádiu zjednocovania Európy.

DVE DESAŤROČIA EXISTENCIE

Slovenskea republika vznikZa dvadsať rokov našej existencie vďačíme Európskej únii, kde sme sa mohli rozvíjať v pokoji a mieri bez obáv z ohrozenia susedmi. Sme skutočne menší a menej početní ako všetci naši susedia, ale v zjednotenej Európe nás považujú za rovnocenných a seberovných. Slovensko nikdy nebude veľkým hráčom svetovej politiky a my sme ani nikdy také ambície nemali. Od polovice 19. storočia naším cieľom bol slobodný život národa v slobodnom štáte. To sme, chvála Bohu, dosiahli 1. januára 1993.

Nemožno pateticky a historicky nepravdivo tvrdiť, že to bolo úsilím celých generácií Slovákov, lebo to tak nebolo. Náš národný politický program bol minimalistický. Sústredili sme sa iba na jazykové, školské práva a určitú obmedzenú samosprávu v rámci väčších celkov. Vyspelejšia a slobodnejšia časť nášho národa za oceánom sformulovala solídne štátoprávne podmienky v Clevelandskej a Pittsburskej dohode, ktoré sa však naplnili až 6. októbra 1938.

Smerovanie k terajšej slovenskej štátnosti nadobudlo viditeľnejšie kontúry po voľbách v júni 1992. V Brne sa 8. júna 1992 sa začala séria rokovaní víťazných subjektov volieb ODS a HZDS. Predstavitelia HZDS predložili návrh štátoprávneho usporiadania oboch republík na úrovni únie, respektíve konfederácie s medzinárodnou subjektivitou. Na treťom stretnutí vedenia HZDS a ODS 17. júna 1992 dospeli k názoru, že federácia je na dlhší čas neudržateľná. Z týchto dôvodov predseda ODS Václav Klaus odmietol funkciu premiéra, ktorý by bol poverený zostavením federálnej vlády. Došlo k dohode medzi Václavom Klausom a Vladimírom Mečiarom o zostavení vlády ČSFR s dočasným mandátom. Následne 19. a 20. júna 1992 v Bratislave sa uskutočnilo štvrté rokovanie medzi predstaviteľmi HZDS a ODS, kde sa zhodli, že myšlienka federácie na českej strane sa nezhoduje s predstavou konfederácie, respektíve nejakej formy únie na slovenskej strane. Výsledky rokovaní akceptovali existenciu federatívneho spoločného štátu, ale nevylučovali možnosť jeho zániku. Prezident ČSFR Václav Havel 2. júla 1992 vymenoval novú vládu ČSFR na čele s Janom Stráskym (ODS). Poslanci Federálneho zhromaždenia po dvoch kolách nedokázali zvoliť prezidenta ČSFR.

DEKLARÁCIA O ZVRCHOVANOSTI

Po prijatí Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky 17. júla 1992 v Slovenskej národnej rade Václav Havel odstúpil z postu prezidenta ČSFR. V bratislavskom sídle vlády SR sa uskutočnilo 22. a 23. júla 1992 piate kolo rokovaní medzi ODS a HZDS. Výsledkom bola dohoda o legitímnom zániku česko-slovenskej federácie. Vladimír Mečiar 5. augusta 1992 vyhlásil pred poslancami slovenského parlamentu, že vypísanie referenda o ďalšej existencii spoločného štátu by bolo politicky nezodpovedné. Koncom augusta 1992 sa slovenská a česká reprezentácia v Brne dohodla na harmonograme rozdelenia ČSFR, ktoré sa stanovilo na 31. december 1992. V nadväznosti na to Slovenská národná rada 1. septembra 1992 prijala Ústavu Slovenskej republiky, ktorá už počítala so samostatnosťou štátu. Česko-slovenský parlament začal 29. septembra 1992 rokovať o návrhu ústavného zákona o rozdelení federácie. Federálne zhromaždenie ČSFR 25. novembra 1992 prijalo ústavný zákon o zániku spoločnej federácie, ktorý nadobudol platnosť o polnoci z 31. decembra 1992 na 1. januára 1993.

Česká reprezentácia po roku 1989 vedela, že v podmienkach demokracie sa bude slovenská otázka stále otvárať. Ich analýza vychádzala z podmienok prvej ČSR, keď parlamentná demokracia umožňovala tlmočiť časti slovenského politického spektra myšlienku svojbytnosti a národno-štátnej emancipácie Slovákov. Zdôrazňujeme, že to bolo úsilie iba časti slovenských politikov. Druhá časť politikov, ktorí hoci pochádzali zo Slovenska, sa za označenie „slovenský politik“ urážali, lebo sa cítili byť iba československými politikmi, konali a bojovali vedome proti slovenskému emancipačnému procesu. Nebolo ich málo. Ich nástupcovia prežili aj komunizmus a po novembri 1989 opäť zasadli do poslaneckých kresiel, ale najmä takmer do posledného miesta obsadili redakcie mienkotvorných médií. Toto neblahé dedičstvo nás ťaží ako balvan dodnes. Preto môžeme dnes častejšie ako inokedy čítať a počuť týchto, ako nariekajú, že ich 20 rokov slovenskej samostatnosti sklamalo, ako sa s ňou nikdy nestotožnili, pričom uvádzajú falošné dôvody. Skutočnou príčinou týchto postojov, ako aj príčinou slovenskej roztrieštenosti je odveká nechuť časti slovenských elít dotiahnuť prirodzený vývoj slovenského národa k samostatnému štátu.

ŠTÁT AKO PREDPOKLAD

Treba však priznať, že úsilie o samostatný slovenský štát sa stalo niekedy propagandistickým heslom a vytváralo dojem, že samostatný štát je konečný cieľ. Aj táto koncepcia je chybná, lebo štát je iba jeden z najlepších prostriedkov pre rozvoj národov a jeho dosiahnutie je iba začiatkom – predpokladom, pre budúci cieľ – všestranný rozvoj národa. Iba po vzniku štátu sa ukáže, či národ bol hodný svojho štátu a či tento významný medzinárodnopolitický krok prináša účinok aj smerom dovnútra, či prerodil aj samotný národ, ktorý je nositeľom štátnosti.

Kriticky sa treba spýtať, či sa za dvadsať rokov slovenskej samostatnosti podarilo posilniť slovenskú kultúru, slovenské povedomie či historické vedomie? Budete oponovať, že v štádiu globalizácie kultúry to nebolo možné a že je nám zrejmé, že nielenže nedošlo k rozvoju svojbytnej kultúry, ale došlo k jej určitej retardácii. Príčin je mnoho. Iste to spôsobili aj „zákonitosti“ trhovej ekonomiky, aj recesia či hospodárska kríza. Jedno však vonkajšie javy neovplyvňujú – a to je vedomie. Naše osobné aj kolektívne vedomie ako keby stratilo zdroje, z ktorých čerpalo celé stáročia v podmienkach bez štátu, bez škôl, bez kultúrnej autonómie a dokázalo prežiť a vytvoriť svojráznu kultúru, umenie a literatúru. Nie je ťažko urobiť analýzu nášho terajšieho stavu a nájsť príčiny určitej viditeľnej stagnácie. Je ich určite viac. Jednou z nich je asi skutočnosť, že slovenské elity si zvykli žiť podľa vzorov. Najmä podľa českých vzorov. Starí matičiari medzivojnového obdobia varovali pred týmto javom, najmä baťko Škultéty, hoci osobne nemal proti Čechom ako národu nič. Videli však nebezpečný trend, že slovenská kultúra kopírovaním všetkého českého stratí svoju osobitosť.

NA DOBREJ CESTE

Napriek všetkému je náš národ zásluhou slovenskej štátnosti, ktorá vznikla pred dvadsiatimi rokmi, na dobrej ceste. Využili sme historickú možnosť! Slováci sa stali sebavedomým európskym národom. Pre mladú generáciu je samostatné Slovensko prirodzenosťou. Slovenskej republike treba zaželať stále zodpovednú štátnu reprezentáciu, ktorá si bude dobre a čestne plniť úlohy v domácej aj zahraničnej politike, ale ktorá bude mať aj ucelené národné a historické vedomie. Pojem vlastenectvo totiž v ústach slovenských politikov znie neraz formálne, lebo primárne im ide často o ich osobné výhody a nie o dobro vlasti, ba mnohí sa neštítia vlastný štát v zahraničí ohovárať a podrážať. Chýba zdravá hrdosť na seba, na našu ľudovú kultúru a na našu zem. Naša zem, naše Slovensko, ktoré má už dvadsať rokov pevne stanovené a medzinárodne garantované hranice, je naším najväčším národným pokladom. Chráňme si ho po každej stránke.          



Pridaj komentár