Kniha ako rukojemník distribúcie

POZNÁMKA

Začiatkom osemdesiatych rokov smerovalo úsilie našej píšucej generácie v podstate dvomi smermi. Na prvom mieste bolo písať takú poéziu a prózu, ktorá by bola umelecky nosná, nová, zaujímavá nielen pre našich vtedajších rovesníkov, ale zároveň by do istej miery posunula vtedajšie mantinely literatúry. Tej literatúry, ktorá bola ešte stále uzavretá do tesnej ideologickej klietky takzvaného socialistického realizmu. Na druhom mieste bola samozrejme túžba vydať knihu. Dnešní dvadsiatnici to chápu trocha pomýlene. Pre nich vydať knihu znamená nájsť si vydavateľa, ktorý ich knihu prijme a buď ju zafinancuje z vlastných zdrojov, alebo sa obráti na štátny dotačný systém, teda na Ministerstvo kultúry SR. Situácia sa dramaticky zjednoduší, ak si dotyčný chce zaplatiť knihu sám alebo má sponzora, ktorý vydanie takpovediac zatiahne.

My sme v tých časoch, keď sa len opatrne začínalo hovoriť o „perestrojke“, museli počítať jedine so štátnymi vydavateľstvami, ktoré sa dali spočítať na prstoch jednej ruky. Teda čo sa umeleckej literatúry týka. Ak mal niekto to šťastie a prešiel cez rôzne skryté útesy cenzúry a kádrovania, stačilo mu podpísať vydavateľskú zmluvu a o iné sa už nestaral. Kniha bola vytlačená, jediným monopolným štátnym podnikom distribuovaná od Bratislavy po Humenné, povinné výtlačky dostali príslušné inštitúcie, akými sú Univerzitná knižnica v Bratislave a Národná knižnica v Martine, no a ostatné okresné a mestské knižnice si ju v pár kusoch takisto objednali. Autor si teda našiel svoju knihu v knižnici rovnako v Skalici, ako aj v Snine, ale najmä ju našli čitatelia. O tom, že ak vydavateľstvo knihu vydalo, tak nasledovalo vyplatenie honoráru, škoda vravieť, lebo mnohým dnešným mladým autorom by to pripadalo ako sci-fi.

Po novembri  1989 nastala konečne demokracia. Nijaký autor sa už nemusel obávať cenzúry, vznikli (a po čase zanikli) stovky vydavateľstiev a zdalo sa, že pôvodná literatúra má na Slovensku dvere dokorán. Ale... Napísať knihu je ťažká duševná práca, no znalci hovoria, že ešte ťažšia je zohnať financie na jej vydanie, a úplne najťažšia je dostať knihu medzi čitateľov. Prirodzeným trhovým mechanizmom sa distribučné firmy vyselektovali na pár takmer monopolných molochov. A tie si pokojne vezmú až päťdesiat percent z ceny knihy. To by nebolo až také strašné, keby vydavateľovi, a teda sprostredkovane aj autorovi, keďže máloktoré vydavateľstvo platí tvorcovi honoráre, aj načas zaplatili. Došlo to tak ďaleko, že mamutie distribučné siete ako Panta Rhei či Belimex boli ešte nedávno zažalované vydavateľmi, ktorí sa nemohli dopracovať k svojim peniazom. Veľké vydavateľstvá, donedávna so zahraničným vlastníkom, dnes pomaly skupované domácou oligarchickou vrstvou, to zvyčajne ustoja. Majú väčšinu produkcie založenú na prekladových a čoraz častejšie aj na domácich bestselleroch, teda takzvanú „rýchloobrátkovú“ literatúru bez pridanej umeleckej hodnoty, ktorú dokážu dostať aj do hypermarketov. Navyše si dokážu zaplatiť (!), aby ich produkcia bola vo veľkých knižných predajniach na tom najlepšom mieste. A čo malé vydavateľstvá zamerané na pôvodnú tvorbu? Čakajú na sváka Hrebendu, aby ich produkciu roznášal po mestách a dedinách, prípadne tichučko zatiahnu za vydávaním kníh oponu...

Maroš M. BANČEJ



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.