SPOZA OPONY
Dušan D. KERNÝ
Vo svete je všetko v pohybe, ba v chaose. Udalosti v zahraničí sa preplietajú s domácou politikou a s verejnou mienkou ako málokedy od pádu Radičovej vlády. Vtedy to bolo pre neschopnosť vlády prispieť na záchranu eura. To otriaslo aj verejnou mienkou.
Téma nás neopúšťa dodnes. Nedávno verejnoprávny rozhlas lamentoval nad Srbskom, či sa nestane trójskym koňom ruských záujmov v Únii. Teraz, keď grécky predseda vlády bol v Moskve, obavy o gréckom trójskom koňovi hlásajú dvojriadkové titulky novín na prvej strane. Lenže nie grécka mytológia formuje aj náš každodenný názor. Vypukla, dá sa povedať, vojna, ktorá neobchádza ani matičnú verejnosť. Je to mediálna vojna. Autor každodenných komentárov denníka Pravda sa dal počuť, že podporovatelia putinovskej politiky v Ukrajine a na Kryme sa o. i. grupujú na Slovensku najmä z radov rôznych nacionalistov, šovinistov, rasistov a iných z tohto spektra. A v podobnom duchu sa v inom komentári pustil do zatuchnutej Matice.
Teraz sa na Slovensku nezačali hľadať iba trójske kone, ale aj tí, čo na nich rajtujú. Prišlo na to, že politika Kremľa sa zakladá na úsilí rozbiť jednotu štátov Európskej únie, vniesť chaos do verejnosti, do verejnej mienky. Preto sa vytvárajú rôzne alternatívne médiá, aby pod rôznym kepienkom šírili proruské názory. Alternatívne médiá sa vraj v štátoch Únie vyrojili, aby vnášali do verejnej mienky, do jej formovania čo najviac proruských argumentov. Čím viac bude názorového chaosu, tým to bude väčší úspech kremeľskej politiky. Istá česká poslankyňa hovorí, že takých šíriteľov názorov sú len v Česku zrejme tisíce. Ale tých, ktorí sú za proruské názory platení, treba posudzovať podľa miery vlastizrady. Slovensko sa vedno s Maďarskom a Českom či Gréckom zaraďuje medzi práve tie infikované prostredia, ktoré treba skúmať pre možné prenikanie ruských názorov pri formovaní verejnej mienky.
Už pred rokmi ma známi z Maďarska a Nemecka upozorňovali na tendenčnosť Slovenských národných novín. Hlas z Budapešti ma neprekvapil, tam sa vždy a za každého režimu sledovalo, čo sa deje na Slovensku. Ale prehľad Nemca, ktorý sa zaoberal burzou a ekonomikou, o tom, čo je a čo nie je v SNN, ma naozaj prekvapil. Potom som sa už nečudoval, keď dodnes pôsobiaci výskumný inštitút urobil aj osobitný výskum, ako euroatlanticky či neeuroatlanticky, ba dokonca protiatlanticky sa píše v SNN. Samozrejme aj s ukážkami textov a s menami autorov. Teda samozrejme bol to zoznam. Výskumy sú náročné po všetkých stránkach, aj po finančnej. Matica na taký výskum nemá. Nebral som to na ľahkú váhu. Onen inštitút je raz v polohe tieňovej vlády, potom zasa je v reálnych vládnych a štátnych štruktúrach. Takže raz formuje politiku ako tieňová vláda, inokedy ako súčasť reálnej vlády.
Treba však povedať, že slovenská zahraničná a úniová i aliančná politika a jej základy sú jasne a neotrasiteľne nemenne sformované. Čo sa však mení, je verejná mienka. Pokiaľ ide o verejnú mienku, pre skutočných novinárov tu ide o profesionálnu kvalitu informácií zo zahraničia, a nielen o prirodzenú, ale aj ústavou zaručenú slobodu prejavu. Nie je to tak, ako sa dnes tvrdí, že práve tento priestor slobody výhradne využíva a zneužíva proruská propaganda.
Možno si niekto povie, že som sraľo, keď sa bojím, ale to nie je zo zbabelosti. Toho, čoho sa v skutočnosti bojím, je návrat časov jediného správneho názoru. Teda obnovenie totality nad časťou zahraničnopolitickej žurnalistiky. To tu totiž už raz bolo v čase bombardovania Juhoslávie a Belehradu pred dvomi desaťročiami, ako aj invázie do Iraku pred desaťročím...