Významný novinár, bard slovenskej reportáže R. Kaliský sa dožíva deväťdesiatky
JÁN ČOMAJ
Viem, že som už raz podobný titul pri tomto bardovi slovenskej reportáže a publicistiky spomenul. Ak sa nemýlim, len toť nedávno pri jeho osemdesiatke. Nič iné ho však v mojich predstavách presnejšie a stručnejšie necharakterizuje ako táto jednoduchá metafora. Aj v úctyhodnom veku sa drží vzpriamene vďaka koreňom, miazge a vnútornej hrdosti. Za tie roky, v ktorých zaduli nejedny víchrice, sa nikdy nezlomil ani nevyvrátil. Aj keď to stálo veľa duševných síl a útrap.
Koncom minulého storočia výstižne charakterizoval svoj život titulkom rozhovoru pre Literárny týždenník – Kamenistá cesta bez konca. Akurát že dnešný mladý človek, a vlastne ani zrelý štyridsiatnik, to už – našťastie – v plnom rozsahu nepochopia.
■ ZAČALO SA TO POVSTANÍM
Kaskády jeho života sa začali, keď študoval chemické inžinierstvo na dnešnej Slovenskej technickej univerzite – z posluchární sa ocitol vo víre povstania. Bojoval v SNP „v dolžnosti bojca“, aby som parafrázoval titul iného jeho publicistického rozhovoru, a partizánsku zimu prežil v horách nad Liptovom. Školu už nedokončil. Udalosti, nepokojná duša a vrodená vlastnosť miešať sa do vecí, upozorňovať na neprávosti, brániť slovenského ducha a byť na strane ukrivdených ho zhltli a predurčili ísť inou cestou – z chemických analýz k analýzam spoločnosti.
Do slovenskej povojnovej tlače, presnejšie do dejín slovenskej žurnalistiky, vkročil mladý zrelý človek, ktorý sa onedlho zaradil medzi najvýznamnejších slovenských novinárov 20. storočia. V čase, keď režim chcel kamuflovať demokraciu účasťou nekomunistických politických strán na vedení štátu v takzvanom Národnom fronte, bol aj poslancom Slovenskej národnej rady, neskôr Národného zhromaždenia, ale táto hra sa onedlho skončila a Kaliský sa stal pre partajné orgány a predstaviteľov režimu už nie dôkazom demokracie, ale skôr nepríjemným sršňom, ktorého vo vhodnom čase pricapili.
■ TVORIVÉ KAPITOLY
Prvá tvorivá kapitola Kaliského života spočíva v rokoch päťdesiatych a šesťdesiatych minulého storočia. Pritom je obdivuhodné, ako dokázal poukazovať na deformácie spoločnosti v čase, keď si to žiadalo veľa občianskej a ľudskej odvahy. Bol redaktorom v odborárskom denníku Práca, šéfredaktorom nekomunistického denníka Ľud, od roku 1953 dramaturgom Slovenského filmu a skvelých dvanásť rokov prežil v niekdajšom Kultúrnom živote, týždenníku slovenských spisovateľov, ktorý sa stal – spolu s mládežníckym denníkom Smena – tribúnou demokratizačných snáh a myšlienok o potrebe prestavby spoločnosti. Na istý čas sa stiahol do úzadia – pôsobil ako dramaturg Slovenskej televízie, márna snaha, normalizátori si ho v roku 1970 ľahko našli a Kaliský ako jeden z prvých slovenských publicistov musel novinárčinu opustiť.
Šesťdesiate roky však vyryli v jeho tvorbe aj hlbšiu brázdu – na ich začiatku mu vyšla zbierka reportáží Dlhá cesta – na pozadí povojnového Slovenska zachytil autentické ľudské príbehy a obnažil mnohé neprávosti, ktoré systém deformovali. O dva roky, v šesťdesiatom treťom, mu vyšla kniha súdničiek Obžalovaný, vstaňte!, ktorá sa stala literárnou i politickou udalosťou – autor ako prvý na Slovensku otvorene napísal pravdu o politicky motivovaných vykonštruovaných procesoch v minulom desaťročí u nás. Bol aj spoluautorom výnimočného literárneho a publicistického diela Konfrontácie. Popri reportáži sa venoval dramatickým žánrom, napísal scenár niekoľkých závažných dokumentárnych filmov, najmä z dielne Slovenskej televízie, aj televíznu hru Koniec a začiatok (1968).
■ ROKY VYHNANSTVA
Keď sme sa začiatkom roka 1970 ocitli na dlažbe, zhodou okolností nám obom pomohli architekti. Mne ich zväz ponúkol možnosť založiť tlačové a vydavateľské stredisko, Romana veľká projektová inštitúcia Zdravoprojekt zamestnala ako pracovníka vedecko-technických informácií. Bdelá strana však rýchlo zasiahla – neprešiel ani rok a boli sme už celkom inde a v robotníckom zaradení. Roman to prežíval ťažšie, mal už päťdesiatku, a ktože zamestná päťdesiatnika, na ktorého sa ešte pravidelne budú chodiť pýtať fízli z „februárky“ ? Istý čas bol robotníkom v Chemických závodoch Juraja Dimitrova pri výrobe pesticídov, takmer prišiel o oči, niekoľko rokov tesnil okná a pritom sa vyučil za murára. Murárčina bolo jeho remeslo až do dôchodku.
Po dlhých dvadsiatich rokoch sa do nášho spoločenského, novinárskeho a literárneho života – napočudovanie – vrátil už takmer sedemdesiatročný Roman Kaliský ako mladík, plný dynamiky a chuti pomáhať pri budovaní nielen novej spoločnosti, ale aj demokratického a samostatného štátu Slovákov.
● PRINCIPIALISTA BEZ KRIKU
Jeho presvedčenie, že výsledkom demokratických zmien musí byť aj slovenská štátna suverenita, bolo od prvých chvíľ nemenné. Či pôsobil ako poradca podpredsedu vlády alebo onedlho ako ústredný riaditeľ Slovenskej televízie. Dlho sa tam neohrial. Nebezpečný separatista a ešte zanovitá osobnosť, čo nechcela počúvať príkazy podenkových politikov, na ktorých mená si málokto po dvadsiatich rokoch aj spomenie, nevyhovovala predstavám víťazných strán a hnutí. Roman teda išiel medzi svojich – do Literárneho týždenníka, pokračovateľa niekdajšieho Kultúrneho života. Onedlho sa stal zástupcom šéfredaktora Slovenských národných novín, ale ovzdušie vtedajšej Matice mu nevyhovovalo, ani zastarané predstavy o vzhľade a obsahu najstarších novín na Slovensku, ani šafárenie v Matici, ktoré raz na stránkach Literárneho týždenníka rozobral do bodky. V denníku REPUBLIKA ako prvý zástupca šéfredaktora mohol viesť publicistickú časť novín prvý raz v podmienkach samostatnej Slovenskej republiky. V sedemdesiatpäťke sa stiahol do súkromia, aby dokončil vzácne dielo literatúry faktu – knihu Na poslednom úseku.
V okruhu priateľov a známych nepoznám nikoho, kto tak neúnavne, pokojne a dôsledne presadzoval potrebu slovenskej štátnosti. Len štát akoby to nevedel. Asi to už tak býva.
-----------------------------------------------------------------------------------
Lámanie Mináča
Drahoslav MACHALA
Filiálna redakcia Slovenských národných novín v Bratislave na Františkánskej ulici č. 2 sa v rokoch 1990 – 1992 stala tvorivou dielňou nápadov a skutkov, ktoré viedli k slovenskej nezávislosti. V prvej, prijímacej miestnosti sme sedeli – dvaja redaktori – ja s Petrom Štrelingerom. A v druhej zástupca šéfredaktora, reportér a spisovateľ Roman Kaliský. Najmä v období od januára do júna 1992 bývalo v redakčných miestnostiach ako v úli. Ruky na kľučkách si podávali Ján Smolec, Ján Tužinský, Ondrej Zimka, Ever Puček, Imrich Kružliak, Gustáv Valach, Dušan Kerný a desiatky ďalších.
Po Romanovom návrate z Kanady, kde prisľúbil kanadským Slovákom, že sa predsa len pokúsi vykonať všetko preto, aby vznikol slovenský štát, sa aj 11. marca 1992 zopakovalo na Námestí SNP obrovské 50 – 70-tisícové zhromaždenie Matice slovenskej. A vzápätí na to vznikla myšlienka zvolať všetky vrstvy vtedajšej slovenskej inteligencie, spojiť ich a sústrediť na jediný cieľ: na samostatnosť Slovenska. Len čo sa stretli v reštaurácii na Bielej ulici, prišli s myšlienkou do redakcie Ivan Hudec a Roman Kaliský. A spoločne vo štvorici s nami redaktormi začali vymýšľať aj pripravovať Kongres slovenskej inteligencie – názov, na ktorý mám autorské céčko. Dohodli sme sa, že kongres bude na Donovaloch v hoteli Almet 30. a 31. mája 1992. Aj to, že referáty prednesú Imrich Kružliak, Roman Kaliský, Milan Rúfus a Vlado Mináč a v zostave bude figurovať aj Gustáv Valach. Všeobecne sa vedelo, že sa „baťko“ po tom, čo ho minister kultúry SR Ladislav Chudík na rady niektorých malicherných Martinčanov odvolal z postu predsedu Matice slovenskej, zapovedal, že prah Matice na Františkánskej ulici č. 2 už neprekročí. Ale to by nesmelo existovať staré kamarátstvo dvojzáprahu Kaliský – Mináč... Bol som s Petrom pri tom, keď Kaliský zatelefonoval Mináčovi domov na Vazovovu č. 15. Bol to rozhovor kamarátsky, naliehavý, ale najmä vo svojom posolstve obsažný a vážny. Kaliský hovoril o zámere zvolať Kongres slovenskej inteligencie, aby sme pritlačili vajatajúcich a nerozhodných slovenských politikov nech konečne konajú vo veci slovenskej štátnej samostatnosti. Keď Roman dohovoril, viseli sme na jeho perách, aký bude rezultát. „Príde?“ pýtali sme sa nedočkavo očami. Len s úsmevom pokýval hlavou na znak súhlasu: „Príde. Pozval som ho najskôr k nám do redakcie a v stredu je tu ako na koni!“ Vypukla veľká radosť. Zlomil ho...
Bol som potom aj svedkom zvítania Romašu a Voloďu – ako sa starí kamaráti dôverne oslovovali. V záujme veľkého slovenského cieľa Vladimír Mináč prekročil sám seba aj sľub – prah Matice prekročil. To bol veľký a dobrý signál, že zámer Kongresu slovenskej inteligencie na Donovaloch sa podarí. Tí dvaja sa objali – a potom dohodli tému Mináčovho vystúpenia. Akože inak: vypili sme si na to! Aj v redakcii, a potom aj v dolu v Kláštornej vinárni...
Ak pôjdete po Župnom námestí, kde je stará budova SNR, dvihnite oči a prečítajte si Mináčov citát na pamätnej tabuli k 15. výročiu prijatia Deklarácie o zvrchovanosti SR a Ústavy SR. Tie vety vyslovil na Donovaloch 30. mája 1992. A nezazneli by bez toho, aby ho Roman Kaliský nepresvedčil, že bez neho – Mináča – Kongres slovenskej inteligencie nemôže byť!
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Grandovo brandy
Peter ŠTRELINGER
Roman môj milený. Najprv prípitok k jubileu. Pohárik KBŠ, ktorý sme inak nevolali len Kaliského brandy... Na čo si spomenúť v tých pár riadkoch, čo mi vyhradili? Na žurnalistického granda, na spoločné chvíle, na život a prácu v Slovenských národných novinách. Odvtedy pretieklo, čo pretieklo – prefrčalo dvadsať rokov. Parlament vyhlásil zvrchovanosť a prijal ústavu. Bezprostredne po tom si oslávil sedemdesiatku. Mladý sedemdesiatnik! A my s Drahošom Machalom proti tebe sopliaci. Ty si nás veľkoryso pasoval za svojich kolegov a kamarátov.
Dnes je zbytočné plakať nad rozliatym mliekom, ale stále som o tom presvedčený, že kto iný ak nie ty mal byť slovenským prezidentom po vzniku Slovenskej republiky v roku 1993. Bol si nepochybne najväčšou morálnou autoritou na Slovensku a bol by si si to zaslúžil. Aj s odstupom rokov si rovnako myslím, že by si bol túto funkciu dôstojne zvládol. Prežili sme vtedy búrlivú noc, keď si prikývol a napísal vlastnoručný súhlas s návrhom, ktorý mal poslanec Národnej rady SR Ivan Hudec ráno odovzdať v parlamente. Vtedy sme si tiež pripíjali v Kláštornej vinárni tvojím obľúbeným koňakom, kým Marta Podhradská utekala do kancelárie predsedu Matice slovenskej urobiť kópie tvojho vyhlásenia. Už si nepamätám, o ktorej sme skončili naše posedenie, sotva som sa vrátil nad ránom domov, už zvonil telefón. Rýchlo som sa prebral, keď som počul tvoj naliehavý veliteľský hlas, že mám okamžite zohnať Hudeca a stornovať tvoj súhlas. Neviem, ako sa to podarilo zhatiť, ale poslanec Hudec ráno návrh na zvolenie Romana Kaliského za prezidenta novej Slovenskej republiky nepredložil. Škoda! Viem, že o tom rozhodovali všelijaké verejné i neverejné politické rokovania – a nakoniec najsilnejšia strana a či moc presadila svojho kandidáta. Ty si nebol členom žiadnej politickej partaje. A predsa tvoje slovo malo neobyčajnú váhu. Ani nevieš, aký som šťastný a hrdý, že som mal možnosť spolu s tebou pracovať v redakcii SNN v tom prelomovom období Slovenska. Bol si náš šéf, aj keď hlavná redakcia sídlila vtedy v Martine. A my traja (teda spolu s D. Machalom) sme tvorili bratislavskú filiálku. Ale aká to bola neobyčajná filálka?! Keď si mi 9. 9. 1999 (symbolický dátum) taktiež v bratislavskej Kláštornej vinárni uvádzal do života knihu Spravodlivý medzi národmi, vystrúhal si mi uznanie, ktoré si vážim viac než všetky literárne ceny, ktoré som pred tým i potom dostal...
Milý Roman, neraz si sa skromne ohrádzal proti tomu, že nie si spisovateľ, iba novinár. Budem citovať tvoje slová zo záveru príhovoru na spomínanej promócii knihy. Ak si tie slová adresoval mne, nuž potom zvrchovane patria najmä tebe samému: „Vraj iba novinár. Pán novinár, pričom slovo pán nepovažujem v tomto prípade za titul, ale za vlastnosť.“
Viac na túto tému aj v článkoch:
Roman Kaliský v prizme textov z publikácie Na poslednom úseku