Ernest ZMETÁK - Keď nemáš poriadok na palete, nemáš ho ani v hlave...


Zmetak - štvorecVýtvarník a editor Milan STANO o učiteľovi a priateľovi Ernestovi ZMETÁKOVI

Keď nemáš poriadok na palete, nemáš ho ani v hlave...

Milan STANO – Portrétna kresba a fotografie: autor

Jeho drevorezy som poznal odmalička. Ako desaťročnému mi rodičia darovali na narodeniny knihu Slovenské ľudové rozprávky od Sama Czambela. Ilustroval ju práve Ernest Zmeták. Obrázky v knihe ma očarili. Neskôr som sa veľa od neho naučil. Boli sme priatelia. Každý, kto sa zaoberá na Slovensku výtvarným umením, pozná dielo tohto skvelého majstra a zberateľa, ktorý by sa nedávno dožil deväťdesiatich piatich rokov. Smrť ho však z nášho stredu vytrhla pred desiatimi rokmi. Po skončení štúdia grafiky na „šupke“ (SŠUP) som často rámoval svoje drevorezy v ramárstve na bratislavskom Kollárovom námestí. Vedúcim tu bol pán Baďura, bývalý letec. Raz, bolo to niekedy koncom roku 1971, som prišiel do dielne. Vraví mi: „Vidím, že sa vám páči Zmeták. Poznáte sa?“ – „Nie, osobne sa nepoznáme, ale veľmi rád by som sa s ním zoznámil. Aký je to človek?“ – „Uvidíte, každú chvíľu sa zjaví, pred polhodinou mi telefonoval, že príde.“

Zmeták prišiel, stisli sme si ruky a hneď ma pozval do ateliéru. Pomohol som mu odniesť rámy, urobil mi praženicu, popíjali sme dobré tokajské víno a debatovali. Ukázal mi, na čom pracuje, popýšil sa svojou zbierkou starých obrazov. Ja som mu porozprával o kálnických bosorkách, o karikatúrach, humore, zasmial sa na mojich anekdotách a sám mi navrhol, že pokojne môžem k nemu chodiť a on bude korigovať moje práce. Takto sa začalo naše dlhoročné priateľstvo...

PRVÝ PLENÉR

Prvá spoločná maliarska cesta viedla do Kremnice. Mal tu priateľa, výtvarníka Dušana Valockého, ktorý učil na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení. Bývali sme u neho v hornej časti starobylého, malebného baníckeho mestečka. Valocký a Peter Matejka presviedčali Zmetáka, aby šiel tiež učiť – vysoká škola potrebovala kvalitného klasického krajinára. Zmeták o tom aj uvažoval, veď v rokoch 1948 – 1952 už na VŠVU pôsobil ako Fullov asistent. Mnohí, medzi nimi aj Milan Laluha, mu vyčítali, že vtedy na protest proti režimistickým poriadkom zo školy spoločne s Fullom odišli. Mňa by bol zobral ako žiaka, tak to tvrdil. Túžil som, aby bol mojím profesorom. No keď sa situácia na VŠVU spolitizovala a „znormalizovala“, Zmeták o učenie stratil záujem. S úsmevom mi vravel, že akadémiu maľovania urobím uňho súkromne. A mal pravdu. Jeho školenie mi dalo najviac v živote. Trpezlivo mi vysvetľoval, ako uchopiť motív, ako dôkladne kresliť, porovnávať kresbu a obraz so skutočnosťou... Pripomínal, že kresba je základ obrazu, ktorý idem maľovať. Nikdy mi priamo nezasahoval do práce. Korigoval tak, že mi poradil, ktorej časti obrazu sa mám viac venovať...

„Mladý umelec by mal najskôr ovládať remeslo, mať v poriadku štetce, paletu,“ pozrel sa mi na ňu; bola neoškrabaná, plná vrstiev farieb. „Máš paletu ako Picasso, treba to vyčistiť, farby na nej musíš mať zorganizované tak, aby to malo tvoj systém, nie halabala... Keď nemáš poriadok na palete, nemáš ho ani v hlave. Štetce si vždy po maľbe umývaj mydlom, nie terpentínom, lebo ak ti zaschne na ňom farba, môžeš ho používať ako paličku na dirigovanie...“

VYMODLENÝ MOTÍV

 Vybrali sme sa do Zvolena. Bolo septembrové ráno, hory vyčnievali z hmiel. Nadchýnali sme sa, lebo nám to pripomínalo benkovské maľby. Chodili sme po okolí Zvolenského hradu a hľadali sme, ako a odkiaľ začať maľovať. Zastali sme uprostred námestia. Ale horizont bol veľmi nízko. Potrebovali sme panoramatickejší, netradičnejší pohľad. Vravím: „Najkrajší výhľad by bol z kostolnej veže.“ Zmeták krútil hlavou: „Ale ako sa tam dostaneme?“ – „Jednoducho, po schodoch...“ Lenže dvere do veže boli zatvorené. Pýtal som sa okoloidúcich, kde je fara. Ukázali mi na budovu naproti. Zmeták nechcel ísť, lebo mal zábrany niekomu niečo vysvetľovať. Pre mňa to nebol problém. Zaklopal som a farárovi som vysvetlil, že sme maliari a chceme z veže kostola maľovať Zvolenský hrad. Podišiel k oknu. Ukázal som na balkón pod strechou. Dal mi do ruky kľúč a zaželal, aby nám Pán Boh pomáhal. Nechcel odo mňa ani preukaz. Zasmial sa: „Ja ti verím, synu.“

ZmetakNa veži sme zostali celý deň. Bez kúska jedla a kvapky vody. V zápale maľovania sme na to ani nepomysleli... Navečer som dekanovi zaniesol kľúč, poďakoval sa, pozrel na obrazy: „No vidím, že dobre som sa za vás modlil, obrazy sa vydarili.

MALTA AKO MASIELKO           

Chcel, aby som ovládal čo najviac výtvarných techník. Naučil ma maľovať à la prima, ale aj robiť fresku, mozaiku i sgrafito. Vysvetlil mi, aké je to dôležité. Vraj keď sa z rôznych príčin nebudem môcť živiť maľovaním, zíde sa... Ako jemu, keď odišiel z VŠVU. Vtedy ho bolo vídať na lešeniach v kostoloch v Rabči, Lendaku aj inde.

Učňovský list som však získal na jeho dome na Starej Vinárskej ceste. Požiadal ma o pomoc. Rád som privolil aj s mojím otcom murárom. Zmeták a otec boli rovesníci – ročník 1919. Hneď si padli do oka, tém mali neúrekom, zabŕdli do kadečoho, žartovali a robota nám išla od ruky. Otec mal murárske remeslo v malíčku, vedel namiešať takú maltu ako „masielko“... Musel aj veľa improvizovať, lebo Zmeták nemal doma nijaké náradie a ani lešenie. Otec všetko pozháňal. Zmeták pod mozaiku vybral veľkú plochu na fasáde, kým sme ju osadili, trvalo to vyše týždňa. Za pomoc bol vďačný. Naše priateľstvo sa ešte utužilo.

ORAVSKÝMI CESTIČKAMI

Orava bola cieľom mnohých našich maliarskych potuliek. Kreslili a maľovali sme všelikde, a pritom navštevovali kolegov. Boli sme u Márie Medveckej a Ctibora Belana aj u Ignáca Kolčáka. Ten práve dokončoval dom s ateliérom v Dolnom Kubíne. S Ignácom sme sa vybrali do Malatinej kresliť drevenice. Bola zima, všetko bolo pod snehom, naokolo vládla povznášajúca sviatočná atmosféra. Nádhera... Zašli sme aj do Babína k svákovi Siváňovi, slávnemu ľudovému rezbárovi, ktorý nám ukázal svoje práce a porozprával, ako kedysi chodil s betlehemom po Čechách. Napokon sme sa vybrali do Sihelného za Ignácovým otcom, ktorý žil v typickej drevenici. Spoznal som i jeho súrodencov, lebo Kolčákovci boli a sú veľká a rozvetvená rodina. Zmeták mi potom ukázal svoju mozaiku v rabčianskom kostole, ktorú robil pre farára Doranského v päťdesiatych rokoch. Dostal za ňu slušný honorár, no keď prestupoval v Kraľovanoch na rýchlik do Bratislavy, pobadal, ako ľudia na stanici nadávajú a rozčuľujú sa. Kúpil si noviny a z nich sa dozvedel o mene peňazí. Tá hŕba korún, čo mal v taške, bola kopa bezcenného papiera...

K Rabči ho viazalo veľa zážitkov. Keď tam pracoval na výzdobe kostola, chodieval za ním jeho priateľ maliar Miloš Bazovský. Spolu chodili maľovať a ako dobrí priatelia si vymenili obrazy. Bazovský si vybral Zmetákov najlepší obraz. Po roku Ernest pripravoval výstavu a chcel tam vystaviť aj maľbu, ktorú daroval Bazovskému. Povedal to Milošovi. Ten sa zamyslel, poškrabal za ušami a zvesil ramená: „Vieš, Ernest, nemal som ani jedno voľné plátno, tak som na tvoj obraz namaľoval svoj, lebo mňa poteší, keď mám dobrý podklad a tvoj obraz mal takú peknú štruktúru...“ Takže v ktoromsi Bazovského obraze z päťdesiatych rokov je skrytý Zmetákov obraz. Tá maľba musí mať dvojnásobnú hodnotu.

V Oravskej galérii mu vtedajší riaditeľ Peter Huba usporiadal veľkú výstavu práve s oravskými motívmi. Na vernisáž prišlo veľa ľudí . Zachovala sa z nej  fotografia, na ktorej sme spolu s Máriou Medveckou aj s Ignácom Kolčákom.

ZAZRAK V ZÁZRIVEJ

Za motívom so zasneženými chalupami sme sa vybrali aj do zázrivskej Kozinskej doliny. Zmeták ho už predtým maľoval vari pred dvadsiatimi rokmi. No odvtedy sa všeličo pomenilo, kadečo pominulo... Snehu bolo tej zimy neúrekom a s mojím autom sme zapadli do záveja. Majster bol z toho nešťastný, skoro zúfal, že tam zostaneme na noc, lebo nikde nebolo ani živáčika. Ale luskol som zo žartu prstami a – zázrak... Zrazu sa objavila na ceste lesnícka vétrieska. Vysvetlil som chlapom, čo sa stalo, aby ma potlačili zo záveja. S autom naplneným namaľovanými obrazmi sme mohli odísť domov do Bratislavy. Cestou sa zabával, ako som pričaroval lesníkov. Pravdaže, bola to náhoda.

Chodievali sme aj do Lendaku, kde bol vtedy farárom jeho priateľ Doranský. Maľovali sme po okolí, boli tu skutočne krásne motívy. Staré rázovité drevenice s modrými pozdĺžnymi linkami medzi trámami, ľudia v kroji, v nedeľu vo sviatočnom, vo vyzdobených kožúškoch šli do kostola. Aj preň Zmeták vytvoril mozaiku, prezerali sme ju s Doranským, ten nás potom zobral na faru, popíjali sme omšové víno a Zmeták spomínal... Pred časom, keď spal na lendackej fare, o pol druhej v noci ho zobudilo veľké búchanie. Dvere sa otvorili a vošli dvaja ozrutní gorali a hneď naňho spustili ako pri prepadnutí: „Na nič sa nepýtajte, oblečte sa a poďte s nami!“ Maliar sa váhavo obliekol a vyšli do tmy. Viedli ho k domu, kde bola akási oslava. Muži i ženy popíjali a veselili sa. Panoptikum ako vo Felliniho filme. Hneď ho schmatla do tanca jedna statná goralka. Núkali ho lendackým páleným „brendkom“. Keď zistili, že pije iba víno, nalievali ho vínom. Popíjal i s Doranským, a ten sa smial, lebo to bol on, kto poslal chlapov, aby ho vytiahli z postele a doviedli. Farár sa na tom zabával ešte aj po rokoch: „ Chcel som ti, Ernest, nahnať trocha strachu, ale ty sa aj tak ničoho nebojíš...“

ZBERATEĽSKÁ VÁŠEŇ

Zavše sme sa zastavili v Kežmarku. Syn Peter aj nevesta tu boli zubnými lekármi. Občas mu dohodili nejakú starožitnosť alebo staré obrazy po spišských Nemcoch. Podarilo sa mu však kúpiť aj obrazy Katonu či Medňanského, ktorý žil v neďalekých Strážkach. Dokonca tu zohnal Canalletovu vedutu Benátok. To bol parádny kúsok.

Zberateľská vášeň vedela inak pokojného Zmetáka načisto opantať. Ak čosi chcel mať, až s ním lomcovala. Poznal sa so všetkými zberateľmi a s priekupníkmi, no občas sa aj on nechal dobehnúť. V Košiciach u jednej starej Židovky kúpil dva obrazy. Bolo to večer, v miestnosti sliepňala slabá žiarovka, až v hoteli Slovan na izbe, kde sme bývali, pri normálnom svetle sme zistili, že nejde o originál, ale o tlač na plátne. Rovnako od maliara Belana kúpil portrét rakúskeho cisára Františka Dobrotivého. No nemal pri sebe okuliare a doma zistil, že ide o veľmi kvalitnú reprodukciu.

V Košiciach sme spočiatku bývali v jeho ateliéri na Šrobárovej ulici. Fascinoval ma Dóm svätej Alžbety. Pekný bol najmä zo Šrobárovej ulice. Zvyčajne som si privstal a o piatej ráno som už maľoval... Zmeták mi ukázal aj ďalšie zaujímavé pohľady na Dóm. Občas sme zašli na radnicu k jeho kamarátovi Rudovi Schusterovi. Myslím si, že práve Zmeták ho nakriatol, že sa postupne stal znalcom i zberateľom. Má bohatú zbierku slovenského umenia. Návštevy u Ignáca Bizmayera v modranskej Harmónii boli skutočným sviatkom. Stretali sa praví fajnšmekri. Ignác mal a má veľmi cenenú zbierku starej keramiky, ale aj vzácnych obrazov a starožitností. Často si veci vymieňali a dohadzovali. Vznikali zaujímavé dialógy, na ktorých som sa zabával: „Náco, ako si tu môžeš zavesiť taký hnoj? Nič poriadne tu nemáš, iba ak z milosti by som si to od teba kúpil,“ začínal jednačku Ernest. Bizmayer kontroval: „Tak najprv mi ten obraz zhodíš, a potom by si ho eventuálne z milosti odkúpil? Veď by ti v ateliéri ten hnoj smrdel, že by si ani spať nemohol.“ Ernest: „Ja by som to dajako vydržal...“ Zasmiali sa, ale napokon sa vždy dohodli.

FAREBNÝ SVET

V sklárňach v Železnom Brode mu pripravovali sklá na vitráže v Bratislavskom hrade. Odtiaľ sme vyrážali do galérií v Prahe. Viackrát sme boli aj v Budapešti za jeho priateľom a konškolákom Szepesházym. Maľovali sme nádherný pohľad z Budína na Dunaj a parlament. Cestou sme sa zastavili v malebnom Szentendre. Szepesházy mal vo Svätom Ondreji letný dom a veľkú záhradu, v nej sme sa kŕmili veľkými čerešňami – srdcovkami. Kým som v mestečku maľoval, Ernest s priateľom zatiaľ spomínali na študentské časy...

Maľovali sme po Liptove, Žitnom ostrove, na Spiši, po Považí – pochodili sme skoro celé Slovensko. Mnohokrát sme boli za jeho sestrou v Nových Zámkoch, maľovali sme rieku Nitru. Sprostredkoval mi tam v apríli 1977 výstavu v Novozámockej galérii. Vo Východoslovenskom vydavateľstve vybavil, aby som ilustroval básnickú zbierku jeho priateľa Jula Zboroviana. Snažil sa mi otcovsky pomáhať, kde len mohol, a ja som si to vážil.

Napísal som o Zmetákovi niekoľko článkov a rozhovorov do novín. Priviedol som k nemu svojho známeho, českého novinára Jiřího Stana, ktorý o ňom uverejnil veľký článok v českom ústrednom denníku. S básnikom Rudom Čižmárikom sme o Zmetákovi urobili rozhlasové pásmo, kde sám hovoril o svojom živote. V roku 1968 mu udelili titul zaslúžilého umelca, niekoľkokrát som písal prezidentovi aj predsedovi vlády, aby ho vymenovali za národného umelca, lebo jeho dielo je naozaj národné, a aj svoju po desaťročia zveľaďovanú zbierku starých vzácnych obrazov daroval štátu. Nepodarilo sa.. Vždy 12. januára sme chodievali s priateľmi zagratulovať mu k narodeninám. V lete 2003 ma ešte nahováral, aby sme šli autom do Talianska. Chcel naposledy vidieť svoje milované Apeniny. Začiatkom roku 2004 mi však dcéra Uljana povedala, že otec je vážne chorý. Toho roku uprostred  mája skonal. Bolo mi za ním skoro tak smutno, ako keď mi zomrel otec.