O Bielej légii a histórii tretieho odboja na našom území ešte nevieme všetko
Roman KALISKÝ-HRONSKÝ – Foto: archív
Biela légia bola antikomunistická kresťanská organizácia pôsobiaca v rámci povojnového Československa na území Slovenska v rokoch 1947 až 1951. Činnosť smerom k Slovensku vyvíjala aj z územia Rakúska. V duchu protikomunistického odboja bolo jej cieľom informovať širokú verejnosť aj zahraničie o terore komunistického systému. Okrem protikomunistických aktivít doma aj v zahraničí sa venovala pomoci pri úteku ľudí z Československa do slobodného sveta.
V období máj 1950 až júl 1953 vysielala z Rakúska rozhlasové spravodajstvo. Vysielač Biela légia bol vzorom pre neskoršie vysielanie rádia Slobodná Európa. Hlavnými zakladateľmi a poprednými členmi boli Jozef Mikula a Jozef Vicen.Spoluzakladateľa Bielej légie Jozefa Vicena v roku 1957 uniesli agenti ŠtB z Rakúska do ČSR a po odsúdení strávil v ťažkom väzení jedenásť rokov.
■ ROK NA SAMOTKE
Viac než ročné čakanie na rozsudok na samotke v úplnej izolácii od sveta, iba v spoločnosti krutých boľševických vyšetrovateľov, bolo psychicky veľmi náročné.
„Veľmi ma nemučili, skôr na mne skúšali rôzne drogy,“ povedal J. Vicen neskôr. Prešiel všetky najobávanejšie komunistické väznice v Čechách aj na Slovensku. Stretol sa v nich s mnohými ľuďmi, ktorých zločinecký režim trestal za presvedčenie a používal ich ako lacnú pracovnú silu v najhorších pracovných podmienkach. Keď sa situácia zmenila a začal sa utopický pokus o rekonštrukciu komunizmu formou tzv. socializmu s ľudskou tvárou, v roku 1968 sa spolu s inými väzňami svedomia aj Jozef Vicen dostal na slobodu. S podlomeným zdravím, no s nezlomeným duchom. O svojom pohnutom živote napísal knihu Vo víroch rokov 1938 – 1988 (Lúč, 1999). Kniha je črtou o tragédii rozporuplného dvadsiateho storočia. Aj Jozef Vicen bol jeho obeťou. Hoci bol takmer celý život štvancom, zachoval si svoje presvedčenie, morálku a charakter. Zomrel v Plzni 20. septembra 2008.
■ TRI POPRAVY
V rámci likvidácie činnosti Bielej légie komunistickou mocou najlepšie zdokumentované sú rozsudky pre A. Tunegu, A. Púčika a E. Tesára, ktorí boli popravení 20. februára 1951. Hlavným žalobcom bol komunistický prokurátor Anton Rašla.
„Ako historik sa tejto téme venujem už vyše desať rokov. Preštudoval som veľa dokumentov, aby som sa dostal na koreň veci,“ hovorí profesor Róbert Letz. „Proces s Albertom Púčikom, Antonom Tunegom a Eduardom Tesárom patrí k najdôležitejším politickým procesom na Slovensku a v celom bývalom Česko-Slovensku. Dokumentuje to počet troch vykonaných trestov smrti, celkový počet 62 obžalovaných a 48 odsúdených osôb. V čase medzinárodnej i domácej plošnej ofenzívy komunizmu sa od jesene 1947 v spojení s J. Vicenom usilovali vytvoriť sieť, ktorá by získavala spravodajské poznatky, a tým pomohla odhaliť skutočné zámery a praktiky komunistickej strany. Hoci hodnota získaných informácií bola celkovo nízka, neskôr počas vyšetrovania a súdneho konania sa náročky zveličovala. Nešlo o spravodajstvo kvôli materiálnym výhodám za peniaze, ale z idealizmu. Tak ako pri prvom a druhom odboji aj tu existovala reálna nádej podpory zo strany USA.“
Informácie mali slúžiť na demaskovanie komunistických zámerov, ale aj na to, aby sa Slovensko rýchle zorientovalo a v prípade potenciálneho vojnového konfliktu vyšlo s čo najmenšími stratami. Rátalo sa aj s tým, že aktivity by mohli pomôcť vymôcť pre Slovensko rovnocenné postavenie. Nebol to teda odboj robený pre Američanov a ich záujmy, ale v prvom rade odboj pre Slovensko a jeho budúcnosť. Odbojová činnosť síce bola v rozpore so zákonmi platnými vo vtedajšom Československu, no ako každému odboju i tomuto išlo o zmenu existujúceho stavu, ktorému účelovo slúžili zákony. Hnutie pod názvom Biela légia pôsobilo aj po smrti Púčika, Tunegu a Tesára.
■ TRENČIANSKI KAMARÁTI
Spoločné osudy Púčika, Tunegu a Tesára sa začali písať v Trenčíne. Všetkých spojilo trenčianske gymnázium a puto sa utužilo v Bratislave, kam odišli na vysokoškolské štúdiá. Všetko zdramatizovala vojna. Tunega s Púčikom ako vysokoškoláci navštevovali krátky spravodajský kurz, ktorý organizovala Hlinkova mládež, no nešlo o exponentov Slovenského štátu a jeho režimu. Boli to mladí ľudia, ktorí uvažovali a konali spontánne. Nastal mier, no čoskoro sa ukázalo, že v nových pomeroch je najrozhodujúcejšou politickou silou komunistická strana, hoci na Slovensku menšinová, za ktorou stála Moskva. Zosilnel tlak na katolícku cirkev a neriešená ostala aj slovenská otázka. Dušou nespokojencov bol Štefan Chalmovský z Topoľčian, ku ktorému sa Púčik s Tunegom pridali. Išlo o zárodok protikomunistického odboja. Je dôležité, že v jednom letáku sa jednoznačne postavili za demokraciu a rovnako proti nacizmu i proti komunizmu.
Po likvidácii Chalmovského skupiny orgánmi vtedajšej Štátnej bezpečnosti Tunega unikal pred zatknutím tak, že sa ukrýval. Púčik zvážil svoju perspektívu a rozhodol sa v novembri 1947 odísť do exilu. V americkej okupačnej zóne Rakúska sa spojil s aktívnou skupinou, ktorá pracovala vo Viedni a v Braunau, na čele s Jozefom Mikulom a Jozefom Vicenom. Vicen a Mikula začali organizovať systematickejšiu spravodajskú prácu, namierenú proti prichádzajúcemu komunizmu. Pritom postupne nachádzali podporu u americkej vojenskej spravodajskej služby.
■ VYZVEDAČSKÁ ČINNOSŤ
Púčik sa podujal na veľmi riskantné kroky. Celkovo sa šesťkrát preplavil na gumovom člne cez hraničnú rieku Moravu, ktorú už vtedy prísne strážili. Na Slovensko prinášal rôzne odkazy a kontaktoval ľudí, ktorí by mohli prichádzať do úvahy pri budovaní protikomunistickej agentúrnej siete. Zo Slovenska odnášal okrem odkazov aj informácie, ktoré podľa neho mohli mať spravodajskú hodnotu. Zisťoval náladu medzi obyvateľstvom, situáciu v komunistickej strane, správy o bratislavskom prístave. Púčik sa kontaktoval s Tunegom, no s Tesárom sa ani raz nestretol. Tesár pracoval v Bratislave na pasovom oddelení povereníctva vnútra.
Tunega u neho najprv sondoval možnosť dostať sa do zahraničia. Neskôr sa od neho dozvedel nejaké informácie o organizácii povereníctva vnútra, o pasoch, ktoré boli vydané pre komunistických agentov na falošné mená, a o značkách áut, ktoré používala bezpečnosť.
■ ZAČIATOK KONCA
Pri jednej z Púčikových ciest cez hranicu sa vojenské obranné spravodajstvo (OBZ) od svojich informátorov dozvedelo, že chodieva na Slovensko, a zistilo aj to, že sa zvykne schovávať v dome rodiny Brúderovcov vo Vajnoroch. Poslali tam svojho agenta Jána Divinca, ktorého zhodou okolností Púčik poznal z čias svojich štúdií v Trenčíne. Divinec využil známosť s Púčikom a predstieral, že s ním chce spolupracovať. Púčik mu dôveroval, a tak sa čoraz viac začal zamotávať do sietí OBZ.
Ešte začiatkom januára 1949 sa Púčik chcel dostať cez rieku Moravu do Rakúska, no stav rieky to nedovoľoval. Púčika zatkli vo Vajnoroch 4. januára 1949. Krátko na to, 7. januára, nasledovalo zaistenie Tunegu a dva dni po ňom aj Tesára. Dostať sa v tom čase do rúk vyšetrovateľom ŠtB znamenalo podstúpiť fyzické a psychické týranie. Situácia bola o to horšia, že na jar 1949 sa zostrila línia komunistickej strany, čo veštilo tvrdý postup. Senát Štátneho súdu v Bratislave pod predsedníctvom Ladislava Breuera 21. mája 1949 všetkých troch odsúdil na doživotné väzenie, no tým sa to neskončilo.
■ PO ODVOLANÍ – SMRŤ
Prokurátor Anton Rašla sa proti rozsudku odvolal a vec sa dostala na Najvyšší súd. Vybavovala sa však aj „neviditeľnou“ straníckou linkou. Bezpečnostná päťka KV KSS v Bratislave žiadala zmenu rozsudkov z doživotia na smrť. Bezpečnostná komisia ÚV KSČ tejto žiadosti 18. júla 1950 vyhovela. Preto Najvyšší súd pod predsedníctvom Eugena Wagnera 16. septembra 1950 zmenil rozsudok bratislavského štátneho súdu. Pre to obdobie bolo príznačné, že odsúdených na odvolacie konanie nepozvali. Dozvedeli sa o tom v leopoldovskom väzení od iných odsúdených, ktorí sa vrátili z odvolávacieho pojednávania v Prahe.
Púčik napísal 17. septembra 1950 svojim rodičom: „Všetky sny a túžby sa rozplynuli dnešným dňom, keď som sa dozvedel túto správu. Čo môžem robiť? Spoliehať sa na vôľu Božiu a čakať, ako Ona rozhodne. Mne ostáva iba dúfať, že je to len skúška a že Večná Láska obráti všetko na najlepšie...“
Poslednou možnosťou zachrániť si životy bola amnestia komunistického prezidenta ČSR K. Gottwalda. Ten však milosť neudelil.
■ UMRELI NADRÁNOM
Po určení termínu popravy na 20. február 1951 boli vyrozumení najbližší príbuzní, aby sa prišli rozlúčiť. Deň pred popravou Všetkých troch v leopoldovskej väznici ostrihali dohola a eskortovali do Bratislavy. Atmosféru pred popravou zachytáva citát spracovaný podľa svedectva príbuzných A. Púčika: Alberta do návštevnej miestnosti priviedla dozorkyňa. Bol pokojný, zmierený. Do poslednej žiadosti odsúdeného na smrť napísal, že chce byť pochovaný doma, v Motešiciach. Dozorkyňa ho utešuje: Určite Vám vyhovejú. „Zbohom a neboj sa,“ povedala mu sestra Veronika, keď sa lúčili navždy. Všetci plakali. Všetci okrem Alberta. Zamyslene pozrie do okna a potom s previnilým úsmevom povie: „Tuším padá sneh. Bude mi zima, keď pôjdem na popravu.“ Prosí ešte rodinu, aby ráno dali za neho odslúžiť zádušnú omšu. Potom je koniec návštevy.
Skoro ráno o 4.20 všetkých troch predviedli na nádvorie väznice krajského súdu. Tu ich už čakal predseda senátu Pavol Korbuly, zástupca štátnej prokuratúry František Omelka, šéflekár MV NB Rudolf Bezák, zástupca správy väznice Jozef Polák, zapisovateľ Ondrej Pelech a kat. Sudca Korbuly po zistení, že sa dostavili všetci odsúdení, vyhlásil rozsudok Štátneho súdu z roku 1949 a Najvyššieho súdu z roku 1950. Potom odsúdeným oznámil, že ich žiadosti o milosť boli zamietnuté. F. Omelka určil poradie pri výkone trestu smrti povrazom a dal pokyn katovi, aby vykonal rozsudok. Ako prvý bol popravený o 4.25 Eduard Tesár. Za ním o 4.50 nasledoval Anton Tunega. Posledný predstúpil pred kata Albert Púčik. Bolo 5.19...
Inštrukcie o pohrebe troch popravených vydal námestník štátneho prokurátora Ján Feješ, ktorý tiež určil, kto sa môže na pohrebe zúčastniť. Telesné pozostatky troch popravených pochovali 21. februára 1951 do hrobov vedľa seba na Martinskom cintoríne v Bratislave.
(Spracované s použitím materiálov prof. R. Letza)