Osudové spojenectvo v boji proti židoboľševizmu s trójskym kôňom
Kapitoly o maďarskom fašizme
III. časť
Text a foto: Vojtech KÁRPÁTY
Horthyho „impérium“ sa začínalo rúcať na prelome rokov 1943 – 1944. Nemecká ríša sa začala presviedčať, že verný maďarský vojnový spojenec začína špekulovať o odskočení od „osudového spojenectva v boji proti židoboľševizmu“. Už od jesene 1943, keď sa množili správy o kontaktoch maďarských politických a vojenských reprezentantov so Spojencami, vzniká v nemeckom generálnom štábe vojenský plán s krycím názvom Trójsky kôň, ktorý neskôr nemecká generalita premenovala na Margarethe...
Maďarsko podľa tohto plánu mala obsadiť nemecká branná moc a s jej pomocou sa mala nastoliť silná národno-socialistická pronemecká diktatúra, ktorá by garantovala kontinuitu maďarského totálneho frontového nasadenia.
■ ČAKANIE NA PRÍLEŽITOSŤ
Domáci národní socialisti, takmer úplne zjednotení do Strany šípových krížov (Nyilaskeresztes Párt – NKP, tzv. nyilasi,), čakali na svoju príležitosť od roku 1939. Horthy ich však považoval popri komunistoch za najväčších politických oponentov a za reálne nebezpečenstvo – až príliš úspešne sa šírili ich rady v maďarských mestách aj na maďarskom vidieku. Otvorene kritizovali horthyovský režim, jeho všeobecnú zaostalosť, stagnujúcu životnú úroveň, kastovníctvo, nedôsledné reformy v sociálnej oblasti. Ďalšia kritika od nyilasov sa sústredila na nedôsledné riešenie tzv. židovskej otázky i na nedostatočné mobilizovanie maďarských rezerv na frontový boj proti boľševickej hrozbe.
Vodcu NKP Ferenca Szálasiho od roku 1939 viackrát väznili a množstvo centrálnych i regionálnych funkcionárov sa do leta 1944 tiež ocitlo na niekoľko mesiacov za mrežami. Horthy osobne riadil potieranie národných socialistov a na ich uväznenie využíval vykonštruované procesy s hlavným bodom obžaloby, ktorý znel: príprava atentátu na ríšskeho regenta Miklósa Horthyho. Napriek zúfalým prosbám maďarských nacistov o pomoc, Hitler ostával k ich prosbám hluchý a nemeckí nacisti sa ani raz nepokúsil intervenovať v prospech svojich perzekvovaných maďarských imitátorov. No sporadicky im v tajnosti poskytoval finančnú a materiálnu pomoc. Rovnako ako v prípade Rumunska (Železná garda) a Slovenska (Hlinkova garda) preferovala Nemecká ríša oveľa viac relatívnu stabilitu tradicionalistických autoritárskych spriatelených a priamo kontrolovaných režimov, ako by mala riskovať sociálne nepokoje s nástupom nacistických radikálov, ktorí ani zďaleka nemali jednoznačnú väčšinovú podporu obyvateľstva a žiadali rozsiahle štrukturálne a personálne zásahy do spoločenského, hospodárskeho a vojenského systému. Ten zabezpečoval síce skromné, ale kontinuálne materiálne a vojenské dodávky pre vojnovú mašinériu na východnom fronte.
■ REGENTOV KONIEC
Hitler informoval Horthyho o zámere vojensky obsadiť Maďarsko 18. marca 1944 na osobnej schôdzke v Klessheime. Odôvodnil to potvrdenými správami o zradnom vyjednávaní premiéra Miklósa Kállayho o možnostiach Maďarska vystúpiť z vojny. Horthyho vyhrážky Hitlera zaskočili, rázne verbálne protestoval a bez pozdravu zo stretnutia odišiel. Najponižujúcejšie pre Horthyho bolo Hitlerovo ultimátum, podľa ktorého pri akomkoľvek odpore Maďarov povolí jednotkám slovenskej a rumunskej armády zúčastniť sa spolu s jednotkami Wehrmachtu a Waffen SS na vojenskom obsadení Maďarska. Horthy schladol a privolil, že zostane na ďalšie rokovanie. Naliehali na neho generáli vitéz Lajos Csatay a vitéz Ferenc Szombathelyi, ktorí s ním prišli do Klessheimu. No i sám si uvedomoval, že v prípade jeho tvrdohlavosti môže veľmi rýchlo „vypadnúť z hry“ a ďalší osud Maďarska sa dostane do rúk maďarských národných socialistov, jeho starých nepriateľov a konkurentov. Trojský kôň, operácia Margarethe sa začala nasledujúceho dňa – 19. marca 1944, keď nemecká armáda postupne obsadzovala maďarské územie. Premiér Kállay získal azyl na tureckom veľvyslanectve, odkiaľ ho vydali až 19. novembra 1944 na základe ultimáta novej Szálasiho vlády. Novým predsedom maďarskej vlády sa stal generálmajor vo výslužbe Döme Sztójay, ktorý bol od roku 1936 maďarským veľvyslancom v Berlíne.
Ani do tejto vlády sa však zástupcovia NKP nedostali. Pokladali to za ďalšie nedocenenie ich vernosti a oddanosti Nemeckej ríši. Sztójayho vláda však úplne podliehala výberu a kontrole nového nemeckého veľvyslanca Edmunda Veesenmayera. Nastali rozsiahle protižidovské represálie. Židia boli označení žltou Dávidovou hviezdou, zahnaní do get a od 5. mája 1944 začali ich deportácie do nemeckých koncentračných a vyhladzovacích táborov. Len v samotnej Budapešti sa ich počet odhadoval na dvestotisíc osôb. Maďarská odbočka Svetového židovského kongresu odhadla po vojne celkové straty na životoch z radov maďarského obyvateľstva židovského pôvodu na päťstošesťdesiattisíc osôb.
■ V ZNAMENÍ SMRTIHLAVA
Od marca 1944 mohli Waffen SS uskutočňovať slobodný a neobmedzený nábor maďarských občanov do svojich radov. Okrem toho platila povinnosť vojenskej služby v jednotkách Waffen SS aj pre všetkých etnických Nemcov s maďarským štátnym občianstvom, starších ako sedemnásť rokov. Tých zaraďovali väčšinou k divíziám SS Horst Wessel, Florian Geyer, Ungarn (neskôr premenovaná na Maria Theresia) a Reichsführer SS. Paralelne prebiehala realizácia plánu výstavby divízií SS, ktoré by boli zložené z etnických Maďarov (Hunyadi a Hungaria). Ich ideovou a personálnou základňou sa stal Zväz bojovníkov východného frontu (Keleti Arcvonal Bajtársi Szövetség – KABSz), ktorý združoval frontových veteránov bojujúcich v rokoch 1941 – 1944 proti ZSSR. Spolok mal výraznú pronemeckú orientáciu, propagoval a šíril medzi vojakmi i civilným obyvateľstvom ideológiu národného socializmu a viery v konečné vojnové víťazstvo Nemeckej ríše. Od apríla 1944 sa začali na uliciach objavovať jeho plagáty a letáky s lebkou na šabliach a burcujúcimi heslami Harc! (Bojuj!), Győzelem, vagy halál! (Víťazstvo alebo smrť!) alebo Magyar nemzeti szocializmus = élet és jövő. Zsidó bolsevizmus = nyomorult halál (Maďarský národný socializmus = život a budúcnosť. Židoboľševizmus = biedna smrť).
Fanatickí členovia organizácie KABSz bojovali do posledných mesiacov druhej svetovej vojny a stali sa nástrojom represívnych akcií proti oponentom režimu NKP, maďarským odbojárom a rasovo prenasledovaným občanom. Najoddanejší a najvernejší aktivisti tohto zväzu vytvorili samostatnú bojovú skupinu (SS-Kampfgruppe Ney), ktorú viedol bývalý právnik SS-Obersturmbannführer Dr. Károly Ney, jeden z najaktívnejších funkcionárov a organizátorov spolku KABSz. Symbolom Zväzu bojovníkov východného frontu bola lebka so skríženými šabľami na gotickom štíte. Polovojenské formácie spolku KABSz, ktoré sa nazvali Légiou smrtihlava (Halálfejes Légió), nosili biele košele s čiernou kravatou a čiernymi jazdeckým nohavicami. Rovnošatu dopĺňali čierne kožené čižmy a čierna rukávová páska s bielou lebkou na skrížených šabliach (mečoch). Formovanie ďalších dvoch plánovaných divízií SS Gömbös a Görgey sa už pre rýchly postup frontu nepodarilo uskutočniť.