Bojový januárový triumf dobrovoľníkov v Turci v roku 1849
Ako sa rúcala deväťstoročná maďarská poroba
Text a foto: Vojtech KARÁTY
S bojovými operáciami zimnej dobrovoľníckej výpravy 1848 – 1849 boli spojené aj politické udalosti na severovýchodnom a strednom Slovensku. Stali sa základom pre jej ďalší postup do ostatných slovenských regiónov. Z hľadiska dozrievania slovenského politického programu a najmä jeho praktického uskutočňovania v reálnych podmienkach mali pre slovenskú politickú reprezentáciu tieto praktické revolučno-politické skúsenosti a poučenia z nich mimoriadny význam. Na ich odkaz sa neprávom zabúda.
Druhá, tzv. zimná dobrovoľnícka výprava, ktorá sa začala koncom prvého decembrového týždňa 1848, bola rozdelená do dvoch základných prúdov. Vtedy však už mala svoj patronát vo Viedni a slovenské vojenské dobrovoľnícke formácie boli definitívne podriadené rakúskym veliteľom. Štyrom stotinám, ktoré tvorili prvý a hlavný prúd dobrovoľníkov, velil Bedřich Bloudek. Ten však podliehal náčelníkovi štábu Henrikovi Lewartovskému...
■ VÍŤAZNÝ POSTUP
Po prekročení moravsko-slovenských hraníc postupovali dobrovoľníci cez Kysuce na Žilinu. Po obsadení Čadce a zahnaní maďarských honvédskych oddielov sa naskytol dobrovoľníckym vojenským formáciám smutný obraz. Ustupujúci Maďari po vojenskom debakli sa neštítili ani politických popráv. Najväčšie perzekúcie boli v Kysuckom Novom Meste, kde obesili viacerých sympatizantov s dobrovoľníkmi. Práve tieto obete na šibeniciach zanechali na nich oveľa silnejšie účinky ako akákoľvek bojová a ideologická propaganda. Dobové svedectvá vypovedajú o tom, že „správy o maďarskej krutosti pri popravách značne prispievajú k ich bojovej odhodlanosti, ale neostávajú bez účinku ani na riadne vojsko“.
Po úspešnom ťažení slovenských dobrovoľníkov cez Kysuce do Turca sa ich počet rozrástol na vyše osemsto mužov. Ich bojové odhodlanie oceňovali aj rakúski velitelia: „Výkony slovenských dobrovoľníkov vzbudzujú úctu aj vo vojsku, a najmä u generála Kristiana Götza (nový veliteľ výpravy, pozn. V. K.), i keď mu ako starému vojakovi ich spôsob boja prichodí trochu nepravidelným.“
Po namáhavom a vyčerpávajúcom osemhodinovom pochode sa slovenskí dobrovoľníci dostali 9. januára 1849 vo večerných hodinách do Nemeckého Pravna.
■ TURIEC BEZ JARMA
Už udalosti v Mošovciach signalizovali slovenským vodcom bezproblémový postup v tomto regióne. Nadšenie zo slovenského dobrovoľníckeho vojska bolo obrovské. Dvanásteho januára 1849 sa zišlo ľudové zhromaždenie, na ktorom o svojom programe rečnili hlavní politickí vodcovia slovenských dobrovoľníkov Ľudovít Štúr a Jozef Miloslav Hurban. Pod dojmom ich prejavov sa k slovenskému dobrovoľníckemu zboru pridalo ďalších štyridsaťdva nových dobrovoľníkov z Mošoviec a okolitých obcí...
Mikuláš Dohnány, priamy aktér revolučného pohybu, podal síce patetické, no zaiste úprimné a nadšené svedectvo turčianskych udalostí: „Boli sme už do naozajstného lona národa slovenského, do pekného Turca, a ľud slovenský poznal svojich dávno očakávaných osloboditeľov spod jarma a tyranie maďarskej.“Nasledujúci deň – 13. januára 1849 – bolo do Turčianskeho Svätého Martina zvolané ľudové zhromaždenie. Malo mať nielen propagačný charakter, ale malo tiež vyriešiť obsadenie miest v župnej správe, ktoré ostali po úteku košutovskej administratívy uprázdnené. Ešte v ranných hodinách sa na koňoch a v sprievode šiestich rakúskych švališerov, príslušníkov ľahkej vojenskej jazdy, vybrali do Turčianskeho Svätého Martina hlavní slovenskí politickí vodcovia – Štúr, Hurban, Bórik –, aby uskutočnili personálnu obnovu stoličného úradu a uviedli do úradu miestneho evanjelického a. v. farára Jána Horvátha, ktorému sa len zázrakom podarilo zachrániť pred maďarskou šibenicou.
Svedok týchto udalostí to opísal nadšenými slovami: „Krajší však bol výjav druhého dňa, keď sa rečníci do Sv. Martina vybrali. Ešte na ceste, prijdúc do dediny Karlovej, ich so zástavou slovenskou a ‚Sláva vám‘ a vencami vítali. V Martine ich na tisíce zhromaždeného ľudu túžobne očakávalo a príchodiacich slovanskou zástavou, vencami, hlučným a radostným hlasom pozdravovalo.“
■ PLAMENNÉ PREJAVY
Po príchode do mesta hneď navštívili veliteľa miestnej vojenskej posádky majora Trencka a perzekvovaného evanjelického farára J. Horvátha, ktorého na dojemnej cirkevnej slávnosti uviedli znovu do svojho úradu. Farár Horváth sa prítomným prihovoril od oltára a z kazateľnice šabľou opásaný J. M. Hurban. Po cirkevnej slávnosti sa na námestí uskutočnilo ľudové zhromaždenie, kde ako prvý prehovoril plamennou rečou znovu Hurban. Vyzval zhromaždených Slovákov, aby sa so zbraňou v ruke postavili proti utláčateľom a zvrhli deväťstoročnú maďarskú porobu: „Napomínal krásne dcéry Turca, aby svojich milencov do boja vysielali a len takému svoju lásku dávali, ktorý je pripravený chytiť pušku a pripásať si šabľu pre slobodu národa slovenského.“
Štúrov prejav mal konkrétnejší obsah a týkal sa usporiadania regionálnej politiky a priamej účasti Slovákov na jej kreovaní. Oznámil, že „stoliční páni“, ktorí podporovali Lajoša Košuta a jeho vzburu sú s okamžitou platnosťou odvolaní a na ich miesta budú zvolení a dosadení noví župní úradníci, ktorí sa musia osvedčiť vo vernosti cisársko-kráľovskému majestátu a rovnako slovenskému národu.
Zhromaždenie potom pokračovalo v stoličnom dome, kde cisársky plukovník Karl Frischeisen prítomným oznámil, že je panovníckym dvorom splnomocnený zostaviť a vymenovať nový a novému panovníkovi Františkovi Jozefovi I. verný župný úrad. Stalo sa tak okamžite a ešte v rámci ľudového zhromaždenia, ktorému vzápätí prečítali zoznam členov nového stoličného úradu. Až na jednu nedôveryhodnú výnimku všetkým zhromaždenie vyslovilo priazeň a ich vymenovanie do úradu potvrdilo. Úradnou rečou sa stala slovenčina a majetok košutovských úradníkov na úteku bol zabavený.
■ STRATEGICKÝ POSTUP
Obsadením Turca dosiahol generál Götz výhodnú východiskovú pozíciu pre ďalší postup na banské mestá, najmä na Kremnicu, ktorých obsadenie malo strategický význam pre likvidáciu maďarskej košutovskej revolúcie na území dnešného Slovenska. Zároveň sa tým upevnili slovenské dobrovoľnícke a cisárske vojenské pozície na Liptove a Orave. Agitácia a verejné prejavy slovenskej politickej reprezentácie mali mimoriadny účinok na slovenské národné sebavedomie a ďalší rozmach slovenského národného hnutia a jeho politickej praxe. Optimisticky ho hodnotili aj samotní účastníci tohto národno-revolučného pohybu: „Agitačné pôsobenie Štúra a Hurbana v záujme povstania proti Maďarom a najmä povstanie samo má za následok neobyčajné zmohutnenie morálnej i fyzickej sily a odolnosti slovenskej. Mužnosť a srdnatosť slovenských dobrovoľníkov vzbudzuje dokonca nádeje, že Slováci by sa mohli stať časom, až sa úplne osvedomia, akýmisi severnými hraničiarmi.“