SPOZA OPONY
Tak ako tisíce Slovákov, športovcov, turistov, hudobníkov aj ja som neraz navštívil Barcelonu. Či už ako turista, alebo pracovne. Tak ako tisíce mojich krajanov aj mňa zaujalo, strhlo toto mesto, jeho atmosféra. A samozrejme ma zaujalo aj svojimi dejinami, okrem iného zápasom za identitu a jazyk. Našinec nemôže nemať záujem o tú časť Európy, kde bol zakázaný jazyk ešte dlho v XX. storočí. Aj v Barcelone, hlavnom meste Katalánska, ešte za generála Franca (zomrel v roku 1975) bola katalánčina zakázaná. Ba ešte teraz podávajú niektoré politické strany ústavné žaloby, aby čelili rozsahu vyučovania v katalánčine na školách v samotnom Katalánsku. V pol druha miliónovej Barcelone sa okrem iného drží tradícia masového zborového spevu. Dakedy to bol jediný spôsob udržiavania katalánskeho jazyka, a samozrejme spolupatričnosti, katalánskej identity. Podobné to bolo za sovietskych čias v pobaltských republikách, kde sa spievali takisto ľudové piesne na štadiónoch, lebo zbory mali niekoľko desaťtisíc členov!
Katalánsko priťahuje mnohých aj svojím protifašistickým republikánskym odbojom proti hitlerovským Nemeckom a mussoliniovským Talianskom podporovanému generálovi Francovi. Dodnes na trhu uprostred Barcelony nájdete zámerne zachované steny so stopami po guľkách či šrapneloch bômb. Sú to najpôsobivejšie pamätníky tohto druhu v Európe.
Katalánsko nevyhovovalo ani ľavici všetkých odtieňov, prelomová kniha o pravej podobe stalinského režimu, kniha slávneho a dnes oslavovaného britského spisovateľa George Orwella Hold Katalánsku, vyšla v češtine až v roku 1992 a v slovenčine v roku 2014. Katalánci sa nepretržite usilujú o autonómiu, presadili si ju v roku 1976 ako druhý najdôležitejší ústavný dokument po španielskej ústave. A pravidelne sa tak konajú voľby či referendá o tom, ako vyhlásiť nezávislosť Katalánska. Nezávislosť, ktorú samozrejme ústredná madridská vláda rázne odmieta. A tvrdí, že v prípade nezávislosti vypadne Katalánsko z Európskej únie a z eurozóny, zo spoločnej meny euro. Katalánsko má vyše sedem miliónov obyvateľov, je to šestnásť percent všetkého obyvateľstva Španielska, tvorí vyše pätiny španielskeho hrubého národného dôchodku a platí štvrtinu všetkých španielskych daní. No zo štátnych výdavkov dostáva len desať percent.
Čitateľ sa môže oprávnene spýtať: no dobre, a čo nás do toho? A v tom je ten pes zakopaný. Médiá na Slovensku hovoria o voľbách a snahách Kataláncov ako o separatizme a separatistoch, málokto hovorí o hnutí za nezávislosť. Strana, ktorá nedávno vyhrala regionálne voľby, dostáva v slovenských médiách nálepku separatistickej a v lepšom prípade nacionalistickej. Je to na Slovensku správne? Máme my, ktorí sme boli ešte nedávno separatisti, nacionalisti, antieurópania, nepriatelia európskej jednoty a integrácie, právo takto hovoriť? Nie je to znevažovanie nášho vlastného postavenia a nedávnej minulosti? Nie je to napokon znevažovanie štátneho útvaru, ktorého sme občanmi a v mene ktorého sa podieľame na mnohom v európskej politike? Máme právo takto hovoriť o Kataláncoch ako separatistoch len za to, že chcú v podstate to isté čo my? Že majú to isté sebavedomie, čo sme mali my? Neznevažujeme vlastne sami seba, keď za to isté, čo sme urobili my a na čom dnes stojí slovenský právny poriadok, haníme Kataláncov? Nepľuje časť médií na Slovensku týmto nálepkovaním do tej vody, z ktorej pijeme? Veď keď je požiadavka usilovať sa postupne o nezávislosť a členstvo v Európskej únii a eurozóne pre vyše sedemmiliónové Katalánsko separatizmom, nacionalizmom a rozbíjaním španielskeho kráľovstva, ako potom vysvetlíme vlastný pohyb v minulých desaťročiach? Isteže, nedá sa zakázať nálepka separatizmu a nacionalizmu v médiách, ale treba si uvedomiť, kto a prečo ju na Slovensku používa.
Dušan D. KERNÝ