AKO BOLO, ČO BOLO
Peter VALO
V poslednom čase som sa vracal k svojmu rukopisu knižky o otcovi Antonovi Hlinkovi. Napálilo ma, že niekto negoval jeho úlohu pri pašovaní náboženskej literatúry na Slovensko v rokoch totality. Teraz to musím urobiť znovu.
Ústav pamäti národa vyprodukoval film Stopy v snehu, ktorý ukázal hrdinov z tohto obdobia. Po premiére predseda správnej rady ÚPN Ondrej Krajňák ocenil Pamätnými medailami ÚPN hlavných protagonistov filmu Branislava Borovského, Alojza Gabaja, P. Tomáša Konca, ale aj ďalších pašerákov i nepašerákov – Petra Žaloudka, Stanislawa Lugowského, Albína Maslaňáka, Mons. Ladislava Stromčeka, Františka Petráša in memoriam, prof. Viléma Prečana, Jiřinu Šiklovú, Suzanne Ferinovú a riaditeľa Poľského inštitútu v Bratislave Andrzeja Jagodzinského.
S otcom Antonom sme hovorili o troch chlapcoch, ktorých chytili, keď prenášali cez Roháče náboženské knihy, sväté obrázky a devocionálie. Pomôcť sa im dalo len tak, že sa ich prípad dostane do uší a vedomia verejnosti a ona sama vytvorí tlak na svedomie sudcov a politikov. Antonovi Hlinkovi do Mníchova ich mená promptne zatelefonoval Ján Čarnogurský. Trojicu zaistili v Poľsku. Po dlhom vyšetrovaní ich ako zločincov dopravili do Bratislavy. Deň pred pojednávaním zatelefonoval Hlinkovi Čarnogurský, kedy bude súd, ako aj mená prokurátora, obhajcov, sudcov a predsedu senátu. Poslucháči Hlasu Ameriky sa dozvedeli, kto sedí na lavici obžalovaných a za čo, kedy sa presne na hodinu začne proces, ako aj to, aké číslo majú dvere pojednávacej siene v Justičnom paláci.
Na druhý deň po procese o jednej popoludní zavolal Čarnogurský Hlinkovi, že chlapci boli odsúdení. Opísal priebeh súdneho pojednávania, i to, koľko ľudí sa pred justičným palácom modlilo ruženec. Neušlo mu ani to, že tam bol aj jeden Francúz. Keď ho chceli odviesť, sadol si na zem. Hlinkovi stále chýbal autentický prvok, ktorý by dokreslil atmosféru na pojednávaní alebo okolo neho. Sám nevedel, čo chce, ale muselo to byť niečo, čo by dalo suchej správe „šťavu“.
„Aké boli podrobnosti počas procesu?“ spýtal sa Čarnogurského. „Neviem,“ odvetil. „Nebol som tam. Budem sa informovať.“
„Zavolajte ma o štvrtej. Budem čakať pri telefóne,“ nástojil Hlinka. Správy sa nerodili ľahko. Ján Čarnogurský zavolal znovu. Oznámil niekoľko podrobností, ktoré doplňovali mozaiku procesu. Hlinkovi to nestačilo: „Nestalo sa tam niečo zaujímavé? Nedošlo k nejakému škandálu? Zavolajte mi o pol siedmej. To je krajný termín. Potom to už musím pustiť do éteru.“
Ján Čarnogurský zavolal o pol siedmej. „Keď vyhlásili rozsudok, jedna žena na protest vstala a s buchotom odchádzala cez sálu. Keď došla k dverám, otočila sa na opätku a zakričala: „Bola by som hrdá na takých troch synov. Potom vyšla von a tresla dverami.“
„To je ono!“ potešil sa Hlinka. Výkrikom tej ženy a zabuchnutím dverí zakončil svoju reláciu na Hlase Ameriky.
Keď otec Anton volával z Mníchova Jána Čarnogurského, zakaždým sa v aparáte ozvalo „klik“, na čo sa on zvykol žartovne opýtať: „Ešte to nemajú zapnuté?“ Jeho informátor na odpočúvanie nereagoval. Eštebáci jeho hovory nerušili. Vedeli, že keby to urobili, zavolal by z iného telefónu. Hlinka hovoril, že zo strany Čarnogurského to bola guráž. S odstupom času je jasné, že bez Hlinkovej medializácie a Čarnogurského informácií by prípad zapadol do zabudnutia.
Po návrate do vlasti sa otec Hlinka s Čarnogurským a najmä s KDH rozišiel. Jedným z dôvodov bol ich filištínsky postoj k slovenskej samostatnosti. Profesor Hlinka by však nikdy nezaprel, že pri zverejnení prípadu troch chlapcov nosil kožu na trh Ján Čarnogurský. Osobne som síce nepatril k jeho fanúšikom, ale myslím si, že pri premiére filmu Stopy v snehu mal byť medzi ocenenými. Alebo žeby historickú skutočnosť ktosi prekryl jeho súčasnými, skôr politicky „nekorektnými“ názormi?