SPOZA OPONY
Dušan D. KERNÝ
Vo vlaku z Košíc mi vydali dvojeurovú mincu, na rube bol nápis 25 rokov nemeckého zjednotenia – My sme ľud. My sme ľud, Wir sind das Volk to bolo heslo demonštrácií vo východnom Nemecku – v NDR, v roku 1989. Viedli k pádu Berlínskeho múra. A tým k novej ére v Európe. To, že eurominca s nemeckým rubom je bežným platidlom u nás, je tiež výraz tejto novej éry, o ktorej neotrasiteľnosti sme ešte nedávno boli skalopevne presvedčení. Slovo Einheit, použité na dvojeurovej minci, ktorú mi vydal v rýchliku čašník v októbri v roku 2015, podľa veľkého výkladového slovníka nemeckého jazyka znamená niečo, čo patrí dovedna, čo je neoddeliteľné, nedeliteľné, tvorí jeden celok.
A tento jeden nedeliteľný celok sa chce upevňovať naďalej. Tentoraz pod vplyvom migrantskej vlny. Podľa informácie nemeckého verejnoprávneho rozhlasu Deutschlandfunk používanie nemčiny by sa malo zakotviť v ústave. Ide o jednoduchú vetu. Veta znie: Jazykom Spolkovej republiky Nemecko je nemčina. Je to ako vytesané z jedného kusa kameňa. Práve tak ako veta, ktorá v nemeckej ústave znie: Dôstojnosť človeka je nedotknuteľná.
Mimochodom, na túto vetu sa neraz vo svojich politických prejavoch na tému utečencov odvolávala nemecká kancelárka. Neraz argumentovala, že ľudská dôstojnosť aj tých utečencov, ktorých treba poslať späť, musí byť dodržaná, rešpektovaná. Použila vetu z ústavy, presnejšie nemeckého základného zákona ‒ das Grundgesetz für die Bundesrepublik Deutschland. Práve k tomuto právnemu systému federálnej, spolkovej republiky s krajinským zriadením sa pripojila, prebrala ho, a tak zanikla 3. októbra 1990 bývalá NDR. Bol to jediný prípad, jediný štát, ktorý prevzal ucelený právny a hospodársky systém a menu ‒ nemeckú marku, a s nimi vlastne aj členstvo v Európskej únii a Severoatlantickej aliancii NATO.
A teraz sa má základný zákon, ktorý stačil na to, aby sa rozšíril na sedemnásťmiliónové bývalé východné Nemecko, meniť len preto, že v Nemecku sa ocitlo pol milióna migrantov? Návrh predložila Nemecká kultúrna rada, ktorú nemožno podozrievať z nacionalizmu. Nemecká ústava nezakotvuje funkciu nemčiny. Preto Nemecká kultúrna rada dala návrh, aby do ústavy bola zaradená spomínaná veta: Jazykom Spolkovej republiky Nemecko je nemčina. Má to byť signál k migrantom: my chceme s vami komunikovať, ale aj vy musíte komunikovať s nami, inak stroskotajú všetky pokusy o integráciu. Bolo by katastrofálnym signálom, ak by to bolo naopak. Jazyk pomáha aj ku kultúrnej integrácii.
Relácia nemeckého rozhlasu o tom, že jazyk je viac, oveľa viac ako len systém, ktorým veci pomenúvame, je iste v celom tom virvare okolo utečencov niečo okrajové. Ale keď počúvate nemeckého literárneho vedca, akú melodiku a citovosť má nemčina, napríklad slovo Heimat, vlasť, ako ťažké je to výstižne preložiť do angličtiny či do francúzštiny, poviete si, že s Nemcami sa musí niečo diať, keď vznikol návrh doplniť ústavu onou len zdanlivo jednoduchou vetou: Jazykom Spolkovej republiky Nemecko je nemčina.