KOMENTÁR
Roman MICHELKO
Fenomén literárneho salónu, z ktorého sa neskôr stala kaviarenská spoločnosť, sa zrodil niekedy v čase osvietenstva. Literárno-politické salóny boli vždy centrom vzdelanosti, duchaplnosti, otvorenej diskusie a tolerancie aj k iným názorom. Úlohu literárnych či skôr literárno-politických salónov z čias osvietenstva a neskôr národného obrodenia prevzala prvorepubliková kaviareň. Tá bola otvorená a tolerantná, elitárstvo sa v nej neprejavovalo agresívne a kategoricky.
Pohľad na dnešnú kaviareň je úplne iná káva. Ak si uvedomíme, z akého podhubia vznikla, niet sa ani čomu čudovať. Parafrázujúc starého Masaryka – naša súčasná kaviareň žije z idey, z ktorej vznikla. A bratislavská či pražská kaviareň vznikli z idey dvojitej morálky a extrémneho morálneho relativizmu pravdoláskarov, havloidov či sluničkárov. Práve tých, ktorí považujú tradičnú rodinu za prežitok, ktorí veľmi agresívne presadzujú gendrovú ideológiu, ktorí sú na jednej strane veľkí humanisti, dokonca až takí, že zaviedli do jazyka absurdnosti typu humanitárne bombardovanie... Títo ľudia na jednej strane obhajujú inak neobhájiteľné permanentné a masívne zlyhanie pri riešení imigračnej krízy, na druhej strane ani okom nemihli, keď antisociálny netvor Kaník bez náznaku čo len mikroskopickej empatie pripravil dlhoročných invalidných dôchodcov (napríklad beznohých) o invalidné dôchodky, čím mnohých z nich priviedol do bezvýchodiskovej životnej situácie, ktorú nezriedka riešili skratovo a tragicky.
Inak povedané, sebastredné pseudoelity, ktoré sa osobnostne prejavujú myšlienkovým oportunizmom, šedivosťou, instantným myslením a neoriginálnosťou, si svoju frustráciu z absencie akéhokoľvek uznania kompenzujú osobnou nevraživosťou a neznášanlivosťou voči všetkým osobám, myšlienkam a ideám, ktoré sami nevyznávajú. Väčšinová verejná mienka, alebo inak povedané verejnosť, je pre nich banda hlupákov, u ktorej nie je možné hľadať akúkoľvek racionalitu či súdnosť. Predstava, že by ulica dokázala o niečom kriticky rozmýšľať, je pre nich v lepšom prípade detinská, v horšom absurdná, predovšetkým však názory ulice treba nálepkovať, škandalizovať denuncovať, pretože oni (kaviareň) sú síce dlhodobo neuznaní, ale predsa len elity, ktoré kultivujú verejný diskurz.
Ak by táto skupina egocentrikov mala svoje teritórium vykolíkované kaviarenskými rezerváciami v centrách veľkomiest, bolo by to v poriadku. Demokracia je aj o tolerovaní prázdnych a falošných fanfarónov, ktorí sa dnes a denne opájajú svojou veľavýznamnosťou. Problém je v tom, že táto počtom mikroskopická skupina v podstate ovláda takmer celý mediálny mainstream. A tak nám dnes a denne niekto navráva, že politik, ktorý si dovolí načúvať názorom svojich voličov, je extrémne zavrhnutiahodný populista, že úlohou politika je kultivovať a vychovávať tupú, xenofóbnu a hlúpu ulicu. Politik, osobnosť či dokonca štátnik má nielen právo, ale priam povinnosť ísť proti mienke ľudí a vychovávať ich. Je priam jeho povinnosťou ignorovať svojich voličov, ak nie sú dostatočne na výške ním deklarovaných morálnych postojov. Čo je však najhoršie, táto skupina si osobuje právo morálne a profesijne likvidovať každého, kto si dovolí ten prepych vo verejnom priestore hlásať niečo iné, než čo je dopredu naoktrojované strážcami „verejných cností“.
Dnes sa tak naša spoločnosť dostala do stavu, v akom bola v čase zenitu normalizácie. Za iný nepohodlný názor už síce nehrozí väzenie, ako to bolo v päťdesiatych rokoch, ale strata zamestnania a totálne profesijné vylúčenie je presne rovnaké ako pred štyridsiatimi rokmi. Obete takto nastaveného systému sú všeobecne známe. Prípad moderátoriek Kormúthovej (STV) či Šimkovičovej (Markíza) je zúfalo absurdný, na druhej strane krajne odstrašujúci. Aj preto je dobré, že na Slovensku máme celebrity, na ktoré je neznášanlivá bratislavská kaviareň krátka. Vstup Borisa Kollára do politiky, ktorý je všeobecne známy svojimi politicky nekorektnými vyhláseniami (je to jediná známa osoba, ktorá sa verejne zastala Martiny Šimkovičovej), ukazuje, že informačný monopol bratislavskej kaviarne môže byť ohrozený. Či uspeje, je, samozrejme, otázne, každopádne za pokus to stojí.