O čom je reč
Peter ŠTRELINGER
Publikovanie v tejto rubrike som prevzal po Drahoslavovi Machalovi, od ktorého predčasnej smrti uplynul práve rok: desiateho januára sme ho pochovali na Národnom cintoríne v Martine po predchádzajúcej ponižujúcej anabáze, keď ho nedovolil primátor Bratislavy uložiť v bratislavskom Slávičom údolí. Hovorme však radšej o pozitívnych veciach. Práve teraz cez vianočné sviatky som si vybral z knižnice Drahošovu knihu Veterné topánky. Je to nádherný cestopis, venovaný francúzskemu Provence. Odcitujem, ako vlastne vznikla myšlienka na názov diela: „Nedávno som sa prehrabával v skrini a našiel som staré topánky (za študentských čias sme ich volali spencerky), v ktorých som podnikol svoju prvú cestu a neskôr som prešiel kus sveta... Zostal som dojatý stáť a očami som pohládzal veterné topánky, v ktorých bol zaznačený zázrak objavovania. Pohládzal som očami pár verných svedkov, ktoré ma vždy zaviedli domov. Z ciest, čo ma naučili skromnosti a pokore.“
Hneď prvá kapitola o Marseille vás chytí za srdce. „Dobrý deň, marseillskí rybári! Pozdravuje vás suchozemčan s oboma nohami na zemi, ktorý vám v kútiku srdca úprimne závidí... Váš pohľad a jeho diaľku.“ Machala je neobyčajne citlivý pozorovateľ, s bravúrou maliara vám vykreslí nielen nekonečnú diaľavu mora, ale aj atmosféru starodávneho prístavného mesta s jeho tajuplnými uličkami, námorníckymi krčmami. Ocitnete sa s autorom v Bare u dvoch bratov, aby ste si po vzore morského vlka okoštovali rum svätého Jakuba, zažijete tu pravú bitku štamgastov, lebo „v Marseille človek ani na chvíľku nemôže prepadnúť bezstarostnosti“. Machalov cestopis je zaplnený živými ľuďmi, ktorých náhodne stretol, ale aj významnými osobnosťami, s ktorými vás dôverne zoznámi: objavuje pre seba, a samozrejme i pre nás čitateľov, francúzskeho maliara a karikaturistu Honoré Daumiera, ktorého detstvo je spojené s proletárskou marseillskou štvrťou Panier. Kapitolu venoval aj otcovi slávneho divadelného Cyrana Edmondovi Rostandovi, nezabudne pritom na paralelu a bratislavskú inšpiráciu autorov Peteraja, Štrassera, Hammela, Vargu a libretistky Alty Vášovej, ktorí v roku 1977 uviedli na bratislavskej Novej scéne úspešný muzikál Cyrano z predmestia. Inšpirujúco na nás zapôsobí Drahošovo rozprávanie o maliarovi Monticellim, ktorého obdivovali nielen Vincent van Gogh, Cézanne i Paul Gauguin, ale i slovenskí maliari Miloš Bazovský a Cyprián Majerník, lebo aj ich tvorba nesie stopy tohto slávneho marseillského rodáka... Marseille je osudovým mestom pre slávneho búrliváka, francúzskeho „prekliateho“ básnika Artura Rimbauda, ktorý skončil svoj tridsaťsedemročný život v tamojšej nemocnici Conception. Popri Marseille je v tomto vzrušujúcom a objavnom cestopise dominujúce juhofrancúzske mesto Arles, ktoré bolo Drahoslavovi Machalovi zas blízke vďaka pôsobeniu milovaného holandského maliara Vincenta van Gogha. „Najväčším šťastím na ceste v cudzine je však stretnúť človeka. Skutočného, nezištného, ľudského. Veď je šťastím stretnúť ho aj doma...“ Toto hľadanie „Zeme ľudí“ (názov som si vypožičal od Saint-Exupéryho, jeho ďalšieho obľúbenca) je príznačné nielen pre cestopisy, ale pre celú tvorbu Drahoslava Machalu. A tu sa odráža aj jeho vlastenectvo: „Moja vlasť ma naučila dívať sa i vidieť. Azda aj preto som mohol uvidieť a pochopiť Provence,“ to je posledná veta prvej knihy Veterné topánky, ďalšiu napísal o Taliansku a tú tretiu o Rusku. Zhodou okolností, niektoré kapitoly z cestopisu o Rusku sú mi dôverne známe, na jednej z ciest som bol s Drahošom spoločne, navštívili sme spisovateľské mestečko Peredelkino a tam drevenú vilku Pasternaka, autora nesmrteľného románu Doktor Živago. Na Pasternakovom hrobe podľa starého slovanského zvyku sme našli tradičné ruské jedlo – pirôžky a fľašu vodky. Tento zvyk i ja dodržiavam pri návšteve hrobov svojich blízkych, fľaštičkou slivovice pokropím rov svojho otca i kamaráta Drahoslava! „Každý, kto miluje diaľky, má nepokojnú dušu!“ Po roku, čo Drahoslav Machala nenávratne odišiel do modrých diaľav, cítime, ako veľmi nám chýba tá jeho „nepokojná duša“.