KOMENTÁR
Únik 2,6 terabajtu informácií o tajných kontách prominentov zaparkovaných v offshoroch (daňových rajoch) je vec, ktorá sa dala skôr či neskôr očakávať. Patrí to takpovediac k riziku podnikania. V istých kruhoch sa totiž stalo „dobrým zvykom“ peniaze si ulievať do daňových rajov a len v minimálnej miere sa podieľať na nákladoch spoločnosti. Informácie zverejnil denník Süddeutsche Zeitung. Keďže objem dát, ktoré bolo treba spracovať, bol mimoriadne rozsiahly, redakcia posunula tieto informácie Medzinárodnému konzorciu pre investigatívnu žurnalistiku (ICIJ), ktorá postupne odtajňuje jednotlivé dokumenty.
Zatiaľ si to „zlízlo“ zopár politikov, dokonca islandský premiér Sigmundur David Gunnlaugsson odstúpil. Horúce chvíle zažíva aj britský premiér David Cameron, keďže jeho otec zjavne profitoval z firiem zaparkovaných v panamskom daňovom raji. Medzi zverejnenými menami sú aj ľudia z okolia ruského prezidenta Vladimíra Putina, ukrajinský prezident Petro Porošenko či Baššár al-Asad, ale aj futbalová hniezda Lionel Messi či španielsky režisér Pedro Almodóvar. Zo slovenských či z českých politikov sa zatiaľ neobjavilo nijaké meno, nechýbajú tam však vplyvní podnikatelia.
Čo však hneď udrie do očí, je absencia Američanov. Analytici to zatiaľ vysvetľujú tak, že je pre nich vlastne zbytočné komplikovane vyvážať svoje financie niekam do Panamy, keďže priamo v Amerike minimálne dva štáty (Delaware a Nevada) fungujú ako daňové raje. Nehovoriac o tom, že daňové zaťaženie najbohatších, na rozdiel od bežných zamestnancov, je veľmi mierne. Najbohatší ľudia v USA sú totiž zdaňovaní len trinásťpercentnou daňou z kapitálových výnosov, pričom však bežní zamestnanci sú, naopak, zdaňovaní progresívnou daňou z príjmov, ktorá je často vyššia ako tridsať percent. Aj preto tak zarezonoval známy výrok Warrena Buffetta, ktorý žiadal vyššie zdanenie miliardárov, pretože je absurdné, ak jeho sekretárka má vyššie dane ako on.
Opäť teda ožila predbežne odložená téma zjednotenia daňových základov. Médiá ovládané oligarchami však pri akomkoľvek pokuse riešiť problém daňových rajov spustili veľmi falošný pokrik v zmysle, že eliminácia daňovej konkurencie je zlá a že nakoniec daňové raje majú svoj význam už len preto, že tlačia na vlády, aby boli pri výške daňového bremena nútené udržiavať ju v rozumných hraniciach. Tieto argumenty, samozrejme, neobstoja. Daňové raje majú ešte jedno čaro, dokážu veľmi efektívne zakryť vlastnícku štruktúru schránkových firiem, ktoré však dokážu veľmi úspešne súťažiť o veľmi lukratívne štátne zákazky. Na ilustráciu stačí spomenúť zopár slovenských precedensov, keď sa firmy s veľmi nejasnou vlastníckou štruktúrou (často zakrývajúcou priamo politikov alebo ich top sponzorov) maskovali domicilom v daňových rajoch. |
Priekopníkom v takýchto praktikách boli firmy Allied Wings a Destor Investment Ltd, vlastniace logo SDKÚ. Schránková firma sa vynorila aj v kauze Nitra Invest, ktorá prenajímala budovu daňovému riaditeľstvu v Košiciach. Je viac-menej jasné, že Ondrej Ščurka bol len figúrka, keďže spoluvlastníkom Nitra Invest bola firma TPE Holding so sídlom na Cypre, a aj tá bola len dcérou firmy, ktorá bola registrovaná na britských Panenských ostrovoch. Samostatnou témou je SanToll a cyperský Ibertas, ktorý vyhral tender na prevádzku mýta a podľa všetkých indícií jej skutočnými vlastníkmi sú ľudia okolo finančnej skupiny J&T; ďalej je tu známa kauza Interblue Group, kde Jana Lütken bola zase konateľkou, ktorú preslávil škandál okolo emisných povoleniek. A takto by sme mohli pokračovať ešte veľmi dlho. Daňové raje teda majú okrem optimalizácie daní (rozumej vyhnutiu sa plateniu daní) ešte jeden, možno ešte dôležitejší zmysel. Dokážu veľmi účinne zakryť skutočné vlastníctvo firiem uchádzajúcich sa o verejné zákazky. Aj preto je najvyšší čas prijať zákon, ktorý by schránkové firmy odstrihol od verejných peňazí. Či a v akom horizonte sa na to nájde politická vôľa, budeme si musieť počkať. |
Roman MICHELKO