KOMENTÁR
Transatlantická dohoda o voľnom obchode (TTIP) sa v ostatných dňoch znova dostala na stránky svetovej tlače. Celú kauzu „odpálil“ Greenpeace zverejnením niektorých utajovaných skutočností, ktoré by mala táto dohoda obsahovať. Pritom úsilie o presadenie TTIP nie je nijako nové. O to sa vehementne usilujú najmä globálne korporácie, ktoré sídlia v USA. Problém je v tom, že táto dohoda je neverejná, rozumej utajená. K jej textu síce majú europoslanci akýsi obmedzený prístup, ale takpovediac len prezenčný – nesmú si nič kopírovať ani opisovať a, samozrejme, hovoriť o tom, čo čítali. Takýto prístup je skrátka absurdný. V tejto súvislosti si treba položiť otázku, ako je vôbec možné, že sa vážne uvažuje o tom, že by takto utajovaná zmluva mohla byť vôbec prijatá a následne aj účinná. Iniciátori zmluvy naveľa pripustili, že po piatich rokoch by prípadne mohla byť zverejnená, skrátka dokonale kryštalická orwelovčina.
TTIP je snahou rozšíriť zónu voľného obchodu na celý euroatlantický priestor, teda začleniť doň aj Európu. Dnes vieme, že po dlhých rokoch sa za Clintona podarilo presadiť NAFTA – zónu voľného obchodu zahŕňajúcu Kanadu, USA a Mexiko. Výsledky sú známe, najviac na to doplatili manuálne pracujúci robotníci, ktorých práca vo mzde sa presunula do lacnejšieho Mexika, takže nakoniec z toho profitovali najmä vlastníci koncernov, ktorým prudko poklesli náklady na mzdy a adekvátne tomu sa zvýšil zisk.
Pri TTIP však pôjde o niečo viac. Problém je v ekologických či spotrebiteľských štandardoch. A tie sú medzi USA a Európou diametrálne odlišné, samozrejme v neprospech USA. Aj preto sa americké potravinárske výrobky len veľmi ťažko presadzujú na európskom trhu. Ich umiestnenie je totiž podmienené prísnou certifikáciou, cez ktorú zväčša neprejdú. Európa na rozdiel od USA totiž v zásade odmieta geneticky modifikované potraviny (GMO). Malé výnimky sú len pri technických plodinách, napríklad repke olejnej na biopalivá. Čo je však oveľa horšie, v USA je takmer normou preventívne „kŕmiť“ hovädzí dobytok antibiotikami či dopovať ho hormónmi. No a top špecialita je napríklad dezinfekcia (preplachovanie) kuracieho mäsa chlórom. Na takéto „fajnovosti“ skutočne nie je európsky spotrebiteľ pripravený. Problém je v tom, že po prijatí TTIP by sa štandardy harmonizovali na prospech USA, nie na prospech Európy.
Ďalšou veľkou témou je téma sociálnych štandardov. Vieme, že sociálne a dôchodkové poistenie v USA je niekde úplne inde než v Európe. Oveľa nebezpečnejšia je však arbitrážna doložka, ktorá v prípade sporov medzi štátom a korporáciami povyšuje medzinárodnú arbitráž nad národnú legislatívu. A tu sa už končí každá zábava. Treba si pripomenúť, že náš priestor má s medzinárodnými arbitrážami len tie najhoršie skúsenosti. Iste má mnoho ľudí v pamäti spor medzi Vladimírom Železným (riaditeľom televízie NOVA) a americkými investormi zo skupiny CME. Treba zdôrazniť, že licenciu na vysielanie mala spoločnosť CET 21, ktorú bezpečne kontroloval Železný, a CME malo väčšinu len v servisnej spoločnosti, ktorá zabezpečovala vysielanie. Napriek tomu medzinárodnú arbitráž Česko prehralo.
Ak by dnes platila TTIP, črtá sa nám hneď niekoľko veľkých arbitráží. Povrchová ťažba zlata kyanidom pri Detve a Kremnici, povrchová ťažba uránu pri Košiciach, krádež a privatizácia našej vody koncernom Nestlé, úžernícke ceny za vlastnú vodu odvádzanú cudzím koncernom ako Veolia či SUEZ alebo vyhrážky koncernu EuroGas na Gemeri, ktorý od našej vlády požaduje odškodné 3,2 miliardy eura. Prijatím TTIP by sa národné vlády stali rukojemníkmi korporácií, ktoré by akýkoľvek pokles svojho zisku mohli kompenzovať žalobami na národné vlády, ktoré by svojimi opatreniami (napríklad zvýšením najnižšej mzdy) ohrozili ich zisky. TTIP v jej dnešnom znení je pre každého uvažujúceho človeka neprijateľná. Brániť sa proti nekvalitným geneticky modifikovaným potravinám ako-tak dá, samozrejme ak budú označované, čo hádam Európa obháji, ale pripustiť medzinárodné arbitráže by znamenalo absolútne podriadenie národných vlád korporáciám.
Roman MICHELKO