AKO BOLO, ČO BOLO
V júni ma zarmútila správa, že vo veku osemdesiattri rokov po ťažkej chorobe skonal primár Milan Očenáš. Zoznámili sme sa viac-menej náhodou. Bývalý direktor Rooseveltovej nemocnice Michal Bucek, ktorý sponzoroval moju knižku Čierny humor v bielom plášti 1, sa rozhodol, že ju pokrstíme počas Kongresu úrazovej chirurgie na Táľoch. Za krstného otca vybral svojho niekdajšieho primára Milana Očenáša a povedal mi: „Keď budeš písať ďalšiu knižku, iste ti porozpráva do nej nejaký zaujímavý príbeh.“
Z doktora Očenáša sa vykľul znamenitý rozprávač. Na počkanie vysúkal viacero skvelých epizódok zo svojich afrických pôsobení, najprv v Tunise a neskôr v Južnom Sudáne či v Burundi, kam sa vybral po odchode do penzie. Osem rokov pracoval v ťažkých tropických podmienkach. Spočiatku operoval v rozpadávajúcom sa chirurgickom stane. Jeho skvelé rozprávania spôsobili, že som v priebehu roka namiesto jednej epizódky napísal celú knižku s názvom Chirurg, čo porážal šamanov. Vďaka pomoci primára Rada Gajdoša ju vydali k šesťdesiatemu výročiu Oddelenia úrazovej chirurgie v Banskej Bystrici, ktoré primár Imrich Hudec (Milan Očenáš mu asistoval) založil o sedemnásť rokov skôr, ako niečo podobné vzniklo v Bratislave.
Milan Očenáš hovoril aj o najťažších chvíľach s nadhľadom. Usmial sa nad situáciou, keď ako dlhoročný „srdciar“ odpadol pri operácii, kolegovia zo „sály“ ho vzkriesili a on operoval ďalej. Akíže to boli kolegovia? Len takí, akých si vycvičil z miestnych „intelektuálov“, čo absolvovali „štyri triedy ľudovej“. Pracoval v krajine, kde je žena podradný tvor. Nezápasil len s tropickými chorobami, úrazmi či jedovatými hadmi, ale aj s hlúpymi zvykmi, biedou a vrodenou lenivosťou domorodcov. Po návrate ho známi nespoznávali. Africké dobrodružstvo urobilo z tlstého, mrzutého, málovravného človeka štíhleho, usmiateho, priateľského a zhovorčivého optimistu. Tak sme ho zažili aj my pri stretnutiach v Cisárskej akadémii Marca Aurelia na Psiaroch. Odkedy sme mu udelili titul DoktorHororuSkaza, nevynechal nijaké naše podujatie.
Priateľ Milan pridobre poznal Afriku, preto bol proti súčasnému migrantskému šialenstvu. Tvrdil, že Afrike treba pomôcť v Afrike, a sám z vlastných peňazí zaplatil štúdium viacerým sirotám a deťom chudobných rodičov.
Na sklonku života využil svoj rozprávačský talent a bohaté životné skúsenosti vo vlastnej relácii internetového rádia Slobodný vysielač. Jeho spolubesedníkom býval Boris Koróni, ktorý o ňom povedal: „Znie to neuveriteľne, ale každá jedna relácia s pánom doktorom Milanom Očenášom bola pre nás takou malou oslavou. Bol totiž jedným z mála hostí, ktorý vždy prišiel do relácie osobne. A to aj vtedy, keď už mal vážne podlomené zdravie. Mohol urobiť reláciu pokojne cez telefón, z pohodlia vlastného domu, ale on nikdy túto možnosť nevyužil. Raz povedal, že sa v našej spoločnosti cíti ako v oáze... a ja som si to od neho mimoriadne vážil. Vždy, keď sa u nás ocitol, či už preto, že mal reláciu, alebo sa len zastavil na pol ceste z nákupu, vždy to nabralo rovnaký spád. Zakrátko boli všetky stoličky okolo jeho stola obsadené tými, čo počúvali jeho historky z Afriky, úsmevné zážitky z lekárskej praxe, či jeho, neraz veľmi kritické názory na politické a spoločenské dianie. Bol to mimoriadne rozhľadený a inteligentný človek. Ale niekedy aj veľmi nešťastný z toho, čo okolo seba videl. Viem to, aj keď o tom verejne nikdy nehovoril. Pán doktor nám v rádiu bude mimoriadne chýbať. Ak sa niečo udeje v Južnom Sudáne, v Burundi, v Ugande alebo v Tunisku... neviem, koho si zavoláme do relácie. Pretože niekoho s takými skúsenosťami, aké mal s čiernym kontinentom on, nepoznáme. Mával u nás pravidelnú reláciu s názvom Očenáš, ktorý nie si na nebesiach. Žiaľ, už jej ďalší diel spolu neurobíme. Ale ktohovie, možno sa tam hore nájde niekto šikovný, kto bude spolu s naším pánom doktorom v nej pokračovať, aj keď s mierne upraveným názvom. Tak teda, Očenáš, ktorý si na nebesiach – odpočívaj v pokoji.“
Peter VALO